Ikai – Démon v šintoistickej svätyni

Endflame je malé nezávislé štúdio troch spolužiakov z Barcelony, ktorí sa po niekoľkých rokoch dali opäť dokopy, aby spojili svoje schopnosti a vytvorili videohry presne podľa svojich preferencií. Do prvého projektu sa pustili ešte v roku 2019, kedy oznámili práce na hororovej adventúre z prostredia feudálneho Japonska. A po troch rokoch ich práce nadišiel čas, kedy svoj prvý kúsok mohli odprezentovať aj hráčom. Stačili spojené sily iba troch nadšených vývojárov k tomu, aby sa mohli pochváliť svojim počinom? Alebo si jednoducho nabrali priveľké sústo a výsledok je tak značne rozporuplný? Na tieto otázky sa pokúsime odpovedať na nasledujúcich riadkoch.

Recenzovaná verzia: PC

Naratívne aspekty Ikai sú veľmi prosté, až triviálne. Ocitáme sa v koži mladej šintoistickej kňažky menom Naoko. Tej bola od vysokého kňaza miestnej svätyne udelená úloha nakresliť sériu magických pečatí, určených pre miestnych poverčivých usadlíkov, trpiacich strachom z démona, ktorému sa údajne podarilo preniknúť do našej úrovne reality. Zároveň jej oznámi, že opúšťa kláštor, takže ju na najbližšie dni ponecháva samotnú. Potom, čo splní vyššie uvedenú úlohu, sa Naoko rozhodne zobrať špinavú bielizeň k najbližšej rieke, no po ceste ju takpovediac prepadne vyššie zmienený démon. Ten preleje jej „kňazskú krv“ do rituálnej nádoby, čo spôsobí otvorenie brán do podsvetia, ktorými začnú prenikať rozmanité temné bytosti, nepriazniví duchovia a démoni, ako sú nám známi z japonskej folklórnej mytológie. Naoko, ktorej sa podarilo prežiť útok démona, sa teda musí vrátiť do kláštora a pokúsiť sa vypudiť všetky entity, ktorým sa za ten čas podarilo usídliť v našom svete.

Keďže Naoko nevlastní žiadnu zbraň v klasickom slova zmysle, jedinú formu ochrany budú tvoriť magické pečate, o ktorých som sa už zmienil vyššie. S ich pomocou bude schopná napríklad magicky uzamknúť dvere, aby skrz ne nedokázala preniknúť žiadna nepriaznivá sila, alebo ich takpovediac nalepiť na rôzne prekliate objekty, čím spôsobí porážku niektorej negatívnej entity, určitým spôsobom prepojenej s daným uvedeným prekliatym predmetom. Problém a určitá výzva spočíva v tom, že uvedené pečate sa stanú aktívnymi a účinnými iba vtedy, ak na ne naša hrdinka nakreslí zvolený japonský písomný znak. V priebehu procesu kreslenia je však vystavená voči nepriateľským útokom, takže najvhodnejšie je sa pokúsiť namaľovať znak čo najskôr, prípadne striedavo meniť miesta kreslenia.

Samotný proces funguje na báze ručných ťahov štetcom, takže častokrát sa vám môže stať, že ak omylom potiahnete ruku nakrivo, výsledný znak bude deformovaný a tým pádom budete nútení ho kresliť znova. A keďže ste v strese z toho, aby vás neprepadla nejaká nepriateľská bytosť a teda sa snažíte maľovať čo najrýchlejšie (čo môže spôsobiť, že vaše ťahy nebudú také, aké by mali normálne byť), vo výsledku sa táto „minihra“ môže stať vcelku náročnou, ak, samozrejme, nie ste už dopredu vytrénovaní v kreslení počítačovou myšou.

Ikai vás však vrhne aj do situácií, kedy vám ani očarované pečate nepomôžu proti nepriateľovi a v takých chvíľach budete nútení sa skrývať. Treba však podotknúť, že takéto momenty sú v Ikai veľmi vzácne, takže na nejaký stres zo strachu pred odhalením alá Amnesia jednoducho zabudnite. Väčšina z nich je beztak nefunkčná a pôsobí skôr komickým dojmom. Príkladom môže byť „útek“ pred hadovitým démonom v okolitom lese. Tvorcovia zrejme očakávali, že sa budem prestrašene ukrývať v kríkoch, čo po väčšinu času ani nebolo nutné, keďže hadovi trvalo nejakú chvíľu, kým sa mu podarilo spozornieť. Dovtedy sa mi podarilo prebehnúť cez pomerne rozsiahlu plochu, takže keď už konečne zaznela hudba, upozorňujúca na blížiace sa nebezpečenstvo, jednoducho som skočil do najbližšieho kríku (les sa nimi doslova hemžil) a had nebol schopný ma odhaliť ani v prípade, že sa plazil tesne okolo mňa. Po chvíli niekam zmizol a ja som opäť získal nejaký ten čas na veselé pobehovanie po lese. Škoda, tento aspekt mohli tvorcovia určite viac vycibriť. Je jasné, že tým hororová atmosféra dostáva silnú ranu pod pás.

Najhodnotnejší aspekt hry tvoria bezpochyby stránky zvané Yokai, v tradičnom japonskom umeleckom štýle zobrazujúce a stručne popisujúce najrozmanitejšie fantaskné bytosti miestnych folklórnych legiend. Ide o klasické zberateľské predmety, rozhádzané kade-tade, častokrát ukryté na najrôznejších miestach. Vďaka nim má hráč možnosť sa oboznámiť s rôznorodými imaginatívnymi prvkami tradičných japonských legiend a taktiež si bude vedieť s ich pomocou presne zaradiť jednotlivých démonov a duchov, s ktorými sa stretne na svojej ceste. Ich počet nepresahuje číslo 25, no objaviť ich všetky bude vyžadovať značnú dávku cieľavedomosti a úporného skúmania každého zákutia. Okrem toho sa v hre vyskytujú aj klasické zberateľské objekty, väčšinou ide o predmety, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť vtedajšieho spoločenského aj súkromného života. Posledný typ zberateľských predmetov tvoria listy, tie sú však rozmiestnené takým spôsobom, že žiaden z nich nemôžete minúť.

Hrateľnosť je v podstate tvorená prechádzaním medzi jednotlivými lokalitami, ukrývaním sa pred protivníkmi, kreslením pečatí, hľadaním zberateľských a občasným riešením hádaniek. Nič viac nám, bohužiaľ, Ikai nie je schopný ponúknuť. Inventár úplne absentuje, mapa taktiež a po niečom, čo by aspoň trochu pripomínalo denník, nie je ani stopy. Hrateľnosť je striktne lineárna, akurát v prostredí svätyne máte poväčšine k dispozícii akú-takú slobodu pohybu. Občas ste nútení zobrať nejaký predmet z bodu A a doniesť ho do bodu B – len výnimočne sa od vás žiada niečo viac. Ide taktiež o počin značne krátky a nerozsiahly, po štyroch hodinách sa vám určite podarí dosiahnuť cieľ a dospieť ku koncu.

Čo sa týka mojich dojmov z hrania, musím podotknúť, že tie negatívne značne prevyšujú pozitívne. Žiadny aspekt, ktorý nám Ikai predstaví, nie vyslovene zahodenia hodný, no takmer každý je nedotiahnutý a to až do takej miery, že hra miestami pripomína skôr obyčajné demo alebo betu. Potenciál bol neporovnateľne mohutnejší, tvorcovia však nedokázali využiť, trúfam si tvrdiť, ani len tretinu – o možných dôvodoch špekulovať nemienim. Ako som už uviedol, príbeh je prostý, no jeho nejednoznačné vyústenie to len zhoršuje a koniec navyše pôsobí značne nedotiahnutým a odfláknutým dojmom. O nejakých dialógoch nemôže byť ani reči, všetky texty tvoria popisy k vyššie uvedeným zberateľským predmetom, obsahy listov, občasné monológy hlavnej hrdinky a jej spomienky, a to je asi tak všetko. Z toho sa dá tušiť, že aj táto stránka hry bude pôsobiť fragmentovaným a polovičatým dojmom. K mechanike skrývania a jej nefunkčnosti som sa už vyjadril.

Zostáva už len spomenúť samotnú „hororovú“ stránku tohto počinu. Tá je, rovnako ako celý Ikai, priemerná a väčšina (no nie všetky) pokusov o jump-scary sa míňa účinkom. Z entít, ktorými je, ako ukazujú zberateľské stránky Yokai, šintoistická mytológia doslova preplnená, neuvidíme ani polovicu, pričom väčšina z tých, ktoré zahliadneme, sa tu iba mihne.

Moje rozporuplné pocity sa samozrejme premietnu aj do výsledného hodnotenia. Keďže všetko je v tomto počine dotiahnuté iba do pol plynu, tak aj moje hodnotenie reflektuje túto skutočnosť. Je to rozhodne škoda, keďže hororových adventúr, odohrávajúcich sa v prostredí stredovekého Japonska, nie je veľa, pričom táto téma by si iste zaslúžila pokryť schopnejšími vývojármi.

Komentuj!