Watch Dogs: Legion – Nech žije revolúcia!

Séria Watch Dogs patrí k tým menej vyťažovaným značkám od Ubisoftu. V priebehu šiestich rokov totiž vznikli iba tri diely a to je obrovský rozdiel oproti vlajkovej lodi menom Assassin’s Creed, ktorú postupne doplnilo i množstvo spin-offov, či mobilných hier. Smer Watch Dogs 2 si navyše viacerí pochvaľovali a ohlásenie tretej časti s podtitulom Legion vzbudilo obrovskú pozornosť hlavne kvôli nevídanej možnosti hrať za kohokoľvek. O to viac zamrzí, že vysoké očakávania sa jej nakoniec nepodarilo naplniť, hoci o zlú hru sa taktiež nejedná.

Recenzovaná verzia: PC

Po amerických mestách Chicago a San Francisco sa dej tentoraz presúva do európskej metropoly Londýn, kde sa tamojšia pobočka hackerskej organizácie DeadSec snaží zabrániť teroristickému útoku na Westminsterský palác. V priebehu misie ich však napadne a kompromituje rivalská skupina menom Zero Day, vďaka čomu sú nútení stiahnuť sa do úzadia. I napriek tejto komplikácii sa podarí ich ch agentovi zasiahnuť včas, no veľmi rýchlo zisťuje, že nešlo o jediný cieľ a ešte pred svojou smrťou je svedkom simultánneho výbuchu bômb po celom Londýne. Z útoku je navyše obvinený DeadSec a aby sa podarilo znova nastoliť poriadok, kontroly nad mestom sa ujíma súkromná bezpečnostná spoločnosť Albion, ktorá z neho učiní doslova „policajný štát“.

Ak sa vám zdá, že až príliš spoilerujem, tak vedzte že opisujem iba udalosti krátkeho prológu, od ktorého sa môžeme priamo odraziť k najväčšiemu lákadlu titulu. Hneď v úvode totiž dostávate na výber náhodného operatívca (a skoro každý ho bude mať skutočne iného), pričom vašim cieľom nebude nič menšie ako znovuvybudovať DeadSec a súčasne i zistiť ako to bolo vlastne bolo so spomínaným útokom na Londýn. No a v priebehu tejto neľahkej úlohy môžete skutočne naverbovať kohokoľvek, koho stretnete na ulici, od študenta vysokej školy, až po babku v dôchodkovom veku. A aby som rozptýlil prípadné obavy, nejde iba o odlišné skiny, keďže jednotliví obyvatelia Londýna sa v čom-to líšia. Poďme si však podrobne rozobrať, ako to funguje v praxi.

Nakoľko je jasné, že ani v Ubisofte nemajú kapacitu na to, aby pracne vytvorili 9 miliónov obyvateľov, o všetko sa stará počítačový algoritmus. Každý občan má automaticky vygenerovaný vzhľad, meno, hlas, osobné kontakty a dokonca aj krátky životopis. Každý z nich môže využívať odlišné zbrane, niekto vám poskytne i špecifický prevlek, ktorý môžete využiť vo vybranej oblasti, iný má zase vlastné auto a okrem rôznych pozitívnych perkov ako rýchlejšie hackovanie nechýbajú dokonca ani negatívne, takže vami vybraná postava môže dajme tomu praktizovať hazardné hry. Zároveň platí, že osoba staršieho veku sa nemôže rýchlo pohybovať, dokonca ani kryť za prekážkami a toto všetko pomáha veľmi dobre dotvárať unikátnosť jednotlivých obyvateľov.

Spôsob regrutovania je ovplyvnený ich vzťahom k DeadSecu. U neutrálnych občanov sa nemusíte až snažiť ako u tých negatívnejšie naladených, no hlavné je, že ani v jednom prípade nemáte zatvorenú cestu. Teda s výnimkou tých, ktorí DeadSec nenávidia, no k niečomu podobnému zväčša dochádza vašim vlastným pričinením. Ak teda niekoho zmlátite, musíte reálne počítať s tým, že na vás môže kompletne zanevrieť. Výnimočne sa dá naraziť aj na osoby pozitívne naklonené a tí sú ochotní posilniť vaše rady ihneď. Autori sa inak chválili aj akýmsi permadeath módom, vďaka čomu si budete dávať väčší pozor na vašich obľúbencov a nenarábať s nimi ľahkovážne. Aby som to však uviedol na správnu mieru, táto možnosť je síce prítomná, no je výhradne voliteľná. Čo je pozitívom pre tých, čo sa nechcú stresovať, keďže akékoľvek odstavenie agenta je iba dočasné (a výnimku tvoria iba vybrané negatívne perky). To platí aj v prípade, že vám ho niekto unesie – čo je inak vždy logické zdôvodnené – pretože vždy máte možnosť ho zachrániť a nie je to nijak časovo obmedzené.

Zatiaľ to znie dobre, ale realita je trochu komplikovanejšia. Čím viac ľudí totiž budete oslovovať, tým viac nedostatkov si začnete všímať. Ten najciteľnejší sa vzťahuje k dabingu, o ktorý sa logicky postarala iba hŕstka hercov. Ich hlasy sú neustále modulované, takže často vám ani nedôjde, že ide o rovnakého dabéra – no samotná kvalita prejavu kolíše a často nepomáhajú ani relatívne generické dialógy. Diskutabilné je aj ich vizuálne stvárnenie, ktoré silno kontrastuje s výborne vymodelovaným prostredím. Všetci majú navyše do činenia s Albionom, či miestnym gangom a hoci je to z pohľadu zasadenia titulu logické, aj napriek snahe o rôznorodosť sa začne náplň úloh asociovaných s nimi veľmi rýchlo opakovať. No a na záver to celé vrcholí až vtipne zjednodušeným prechodom k vašej organizácii a to i za predpokladu, že ste si vzali na mušku kapitána Albionu. Občas to síce pôsobí uveriteľnejšie, občas však pre zmenu vôbec.

Vinou algoritmu môže navyše dôjsť i k bizarným situáciám ako je vzťah pediatričky so svojim pacientom. No čo je trochu smutnejšie, vzťahy medzi postavami fungujú výhradne na papieri. Schválne skúste naverbovať ženu niektorého z členov a to dokonca jej vlastným manželom. Garantujem vám, že sa nebudú vôbec spoznávať a v mojom prípade to dokonca dotyčná postava zaklincovala vyjadrením „neviem kto si, ale vďaka.“ A podobné to asi bude u postáv, ktoré sa zjavia v rámci hlavného príbehu a môžete si ich reálne vyprofilovať. Nechcem totiž vidieť, akoby vyzeral nábor s doktorkou vykonávajúcou nelegálne operácie na ľuďoch…

Taktiež je sympatické, že hra vás miestami núti vybrať vybrať si konkrétnu osobu, aby ste mohli pokračovať v nejakej misii – lenže niečo podobné sa deje iba zriedka a rozhodne vás to nenúti striedať ich pravidelne. Odlišnosti, ktoré som spomínal už skôr, pritom platia, no čo z toho, keď reálne je to väčšinou zbytočné. Načo je vám osoba, čo si dokáže privolať prepravný dron, keď ho nájdete bežne na takmer každej ulici? Načo je vám vlastne príslušník Albionu, keď pri prechode ich územím si beztak musíte dávať pozor, aby vás nezaregistrovali zblízka? A načo je vám niekoho paintballová puška, keď funguje rovnako ako klasická omračovacia? Často ide o natoľko kozmetické, či minimálne zmeny, že s výnimkou niekoľkých zamestnaní je väčšinou jedno, na koho stavíte. Jedinou výnimkou sú už načrtnutí dôchodcovia s obmedzenou mobilitou, no práve preto za nich bude hrať len málokto.

To, že hra nemá jasne definovaného protagonistu, nepomáha ani hlavnému príbehu. Ten pritom nie je zlý a disponuje i viacerými príjemnými zvratmi, či zapamätateľnými misiami. Ako celok vás však neuchváti a väčšinu času ho adekvátne vystihuje fráza „neurazí, nenadchne. Citeľne tu chýba stotožnenie sa s hrdinom, nakoľko všetci, čo máte k dispozícii sú vlastne postrádateľní. Nikomu reálne o nič nejde a ak aj náhodou umrie, jeho rolu skrátka preberie niekto ďalší podľa hesla „Show must go on“. Čo je v zásade v poriadku, no s vygenerovanými postavami bez poriadneho prekreslenia sa nedá dosiahnuť ideálny účinok. Iste, aj vy si časom určite nájdete svojho obľúbenca, ako bol u mňa tajný agent s egyptskými koreňmi a charizmatickým kultivovaným prejavom, no inak je zďaleka najzaujímavejšou postavou umelá inteligencia menom Bagley a to je samo o sebe na pováženie.

Z toho, čo som napísal vyššie je teda jasné, že viac než chvályhodný nápad sa dočkal trochu polovičatej realizácie. Pochvalu si i napriek tomu zaslúži, no nie je až natoľko spásonosný, aby dokázal potiahnuť zvyšok. A tým sa vlastne dostávam k najväčšiemu problému celej hry. Aj ako osoba, ktorej Ubisoft produkcia neprekáža, som mal tentokrát pocit, že vývojári stavili až príliš iba na jedného koňa. Ak si ho však odmyslíte, zistíte, že Watch Dogs Legion je úplne štandardná záležitosť, ktorá ničím neprekvapí a od dvojky sa až toľko nelíši. Áno, ponúka krásne prostredie jemne futuristického, no stále realisticky pôsobiaceho, Londýna, čím je pre nás ako Európanov o niečo atraktívnejší. Áno, hrateľnosť je stále vcelku variabilná a v zásade príjemná, pričom miestami ju sympaticky oživujú minihry s dronmi, či spiderbotmi. Každému to však určite nebude stačiť, o to viac, že i priama konkurencia vie taktiež nadizajnovať krásny svet a ten zvyšok vie zvládnuť i lepšie. Občas dokonca i výrazne lepšie a bez hrozby stereotypu, pričom ten sa tu môže pokojne u niekoho dostaviť.

K tomu všetkému treba prirátať aj ďalšie nedostatky ako jazdný model, ktorý prešiel oproti prvým dvom dielom až nečakaným downgradom, stále trochu problematická umelá inteligencia NPC, či celkovo podpriemerná fyzika. Asi najviac však zarazí zistenie, že ani odklad z marca na október nestačil k tomu, aby titul vyšiel v ideálnom technickom stave. A to je niečo, čomu sa chcel Ubisoft vyhýbať, lenže nepríliš vydarená optimalizácia s rapídnymi poklesmi fps, pomalšie nahrávania, alebo bugy týkajúce sa ukladania, kde vám sa dokonca môže po znovunahraní záhadne zmiznúť posledne získaný agent, či zmeniť svoje pohlavie, svedčia o opaku. A to nie je zďaleka na všetko, na čo som narazil pri potulkách virtuálnym Londýnom. Nepochopiteľne na mňa pôsobí i fakt, že pri vydaní sme sa nedočkali lákavo pôsobiaceho muttiplayeru a ten má doraziť až v decembri. Čo k tomu dodať…

Na jednej strane teda prevažuje sklamanie z toho, že sa vlastne dostavil najslabší diel (a našliapnuté to pritom bolo opačne!), na druhej strane však treba priznať, že až na technický stav Ubisoft nič vyložene nepokazil. Watch Dogs: Legion je proste slušne odvedená práca v zase raz výborne spracovanom a nie príliš rozsiahlom open worlde, ktorý disponuje i sympaticky britskými vedľajšími aktivitami. Nič viac, nič menej. Zarytým fanúšikom to bude i v tejto podobe stačiť, kým ostatní budú asi klasicky kritizovať.

Komentuj!