Assassin’s Creed Shadows – Obor a duch

Ubisoft neprežíva práve najlepšie obdobie. Ambiciózne pôsobiaci Avatar: Frontiers of Pandora vyložene prešumel, Skull and Bones dopadol po rokoch problematického vývoja vcelku neslávne a komerčným sklamaním bola aj free-play strieľačka Xdefiant či nádejný Star Wars Outlaws. Neuspel dokonca ani návrat perzského princa a to navzdory tomu, že Prince of Persia: The Lost Crown možno označiť za mimoriadne vydarenú záležitosť. Niet tak divu, že sa nádeje štúdia upierali k poslednej možnej záchrane – novému dielu Assassin’s Creed s podtitulom Shadows, ktorý mal hráčov konečne zaviesť do vytúženého Japonska. Podarí sa francúzskemu gigantovi zachrániť situáciu alebo to len dočasne oddiali pád do kómy? To sa ešte uvidí, no už teraz môžem skonštatovať, že po kvalitatívnej stránke to určite vyšlo.

Recenzovaná verzia: PC

Celkovo štrnásty diel hlavnej série prichádza len dva roky po vydarenom Mirage, kde však predsa len ambície neboli až tak vysoké. Menší prírastok, ktorý nás zaviedol do niekdajšieho Bagdádu a jeho okolia, sa totiž zaobišiel ako bez RPG prvkov, tak príbehových volieb a dokonca si vystačil i s podstatne menšou mapou, ako býva v prípade značky zvykom. Stále ste v ňom pritom mohli stráviť aj tridsiatku hodín, no nejde o prehnane vysoké číslo, ak hru porovnáme so skutočnými kolosmi typu Valhalla či Odyssey. Tentoraz však Ubisoft avizoval, že sa dočkáme plnohodnotného zážitku a krásy Japonska si budeme môcť vychutnať naplno so všetkým, čo k tomu patrí.

Ak vás zaujíma konkrétne zasadenie, jadro zápletky Shadows sa odohráva v 16. storočí, behom končiaceho obdobia Sengoku. Pre tých, čo sa až tak neorientujú v histórii – išlo o mimoriadne turbulentné obdobie, počas ktorého sa Japonsko zmietalo v sociálnych prevratoch, politických intrigách a v krajine zúril takmer nepretržitý vojnový konflikt. Práve v týchto časoch sa prvýkrát stretávame ako s portugalským otrokom, Afričanom Yasukem, tak mladou dedinčankou z Igy, Naoe. Spočiatku však ani jeden z nich netuší, že osud, ktorý ich sprvoti zavial na opačnú stranu barikády ich nakoniec spojí v pátraní po spoločnom cieli. A že ich čaká tŕnitá cesta lemovaná rôznymi prekážkami, na ktorej konci už nebudú rovnakí.

Ak ste sledovali nový diel už od ohlásenia, určite vám neušlo množstvo kontroverzií, ktorým musel čeliť. Za niektoré si mohli vývojári nie úplne šťastnými vyhláseniami i sami a hoci som dlhoročný hráč tejto série, následkom všemožných káuz trochu ochladol i môj záujem. Na novú časť som sa síce stále tešil, no nie až tak ako na iné kúsky, ktoré mali vyjsť v priebehu tohto roka. O to viac ma nakoniec prekvapil finálny výsledok, kde síce nemôžem hovoriť o dokonalom zážitku, no jednu vec môžem skonštatovať naisto. Ubisoft šiel na to naozaj správne a či už ste alebo nie ste znalcami tejto ságy, Shadows si môžete užiť v oboch prípadoch.

Spomínate si na Assassin’s Creed Origins a ako dokázal vniesť závan sviežeho vzduchu do tejto série? Svojím spôsobom šlo o prelomový diel, kde sa síce tvorcovia ešte naplno nepriklonili k akčnému RPG, no hneď nasledujúcim Odyssey dokonali žánrovú transformáciu. A hoci to nespomínam preto, že by znova došlo až k tak radikálnej zmene, nejde skrátka nevidieť, že Ubisoft si zobral k srdcu feedback komunity a pokúsil sa pre zmenu vytvoriť niečo, čo by mohlo zarezonovať aj u fanúšikov, ktorí to so sériou vzdali. A ak sa svojho času povrávalo, že Ghost of Tsushima je japonský Assassin’s Creed, len pod taktovkou šikovnejších tvorcov, badať tu isté podobnosti. Poďme si však rozobrať detailnejšie, čo všetko tu na hráča čaká, hoci s istou stávkou na istotu treba počítať aj v tomto prípade.

Asi by bolo naivné očakávať radikálne zmeny, no jedna na hráčov čaká už v prípade hrateľných protagonistov. Shadows síce nie je prvým dielom s dvojicou rovnocenných hlavných postáv, no kým u Syndicate zmena nezasahovala až tak výrazne do hrateľnosti, tu to jednoznačne platí. Yasuke, populárny čierny samuraj, sa totiž radikálne vymyká zaužívanej predstave hrdinu tejto značky. Je veľký, nepríliš obratný, no vyložene to kompenzuje hrubou silou, ktorou dokáže dokonca rozrážať i zatvorené dvere. Stealth si s ním však príliš neužijete, parkour je pre neho podstatne náročnejší, ak je vôbec v danej situácii možný. To vytvára zaujímavý kontrast s Naoe, ktorá oproti nemu veľa nevydrží, no je zase poriadne mrštná, vie sa ľahšie schovávať pred nepriateľmi a pri šplhaní využíva i mimoriadne užitočne pôsobiaci hák. Oproti Yasukemu dokáže používať aj klasický orlí zrak, ktorý sa tak znova vracia do značky na úkor „magického“ vtáka z predošlých častí.

Z vyššie napísaného tak jasne vyplýva, že v boji sa obaja prezentujú inak. Používajú aj iné zbrane či schopnosti, kde si môžete všetko vylepšovať klasickým spôsobom ako obvykle cez separátne stromy schopností. Nebudem to príliš rozoberať, koho budete uprednostňovať je len na vás, no určite nie je na škodu charaktery striedať. Pozitívne pritom je, že hra sa prispôsobuje aktuálnej postave, a keď sa vám práve nechce trápiť opatrnejším postupom, môžete si to skúsiť vybaviť s nepriateľmi ručne stručne. Striedanie sa oplatí, aj keď náhodou upútate priveľa nechcenej pozornosti, no je to len na vás. Za seba každopádne napíšem, že Naoe s tradičnejšou hrateľnosťou ma bavila o niečo viac, no to neznamená, že Yasuke po tejto stránke nefunguje. Funguje, len trochu inak.

S obmenami Ubisoft prišiel aj v rámci otvoreného sveta. Ten je už od pohľadu menší ako vo Valhalle – chvalabohu – no stále pozostáva z deviatich pomerne rozľahlých regiónov. Že bude prostredie pôsobiť nádherne sa pritom čakalo, no vizuál je extrémne pôsobivý nad očakávania (na PC to platí obzvlášť), čomu pomáha aj nový systém ročných období. Áno, Shadows prichádza s naozaj unikátnou novinkou, kde sa po vykonaní nejakej akcie automaticky posunie čas, čo vás nasmeruje k postupnej mene sezóny. Nakoľko som sa poriadne zdržoval už v prvom regióne Settsu, asi vás neprekvapí, že som sa ním ku koncu pohyboval v snehových závejoch. Fakt, že sa prostredie okolo vás neustále mení, tak krásne pomáha budovať organickejší svet, kde je doslova radosť sa pohybovať. Poteší aj vydarený systém deštrukcie prostredia.

V hre inak znova nájdete klasické vyvýšené miesta, cez ktoré si odhaľujete mapu, no tentokrát sú vystavané trochu inak. Na úplnom vrcholku sa môžete voľne rozhliadať a do kompasu si pridávate vlastné záujmové body. Ďalšou novinkou je systém skautov, cez ktorých si budete odhaľovať, kam sa máte vlastne vydať. Toto síce platí len v takzvanom Exploration režime, ktorý si znova môžete, ale aj nemusíte navoliť. Pokiaľ chcete, hra vám to radikálne uľahčí a v Guided režime sama stanoví miesto určenia, v opačnom prípade však dostanete len približné zadanie a musíte sa mu prispôsobiť. Sám som hru začal testovať s exploračným štýlom, aby som na vlastnej koži posúdil tento systém, a rozhodne má niečo do seba. Treba však počítať s tým, že takto vám všetko zaberá podstatne viac času, a pokiaľ si vyložene nepotrpíte na imerzii, môže vám to byť jedno. Vedľajšie aktivity inak neurazia, nemal som ani pocit, že by hráča priveľmi zahlcovali, no ak by som mal vypichnúť to najzaujímavejšie, určite by som spomenul maľovanie zvierat vo voľnej prírode.

Keďže ste členom združenia assasínov (v tomto prípade Ligy skrytej čepele), ktorá sa snaží likvidovať tunajších templárov (Onryo, čo v preklade znamená pomstychtiví duchovia), chýbať nemôže ani budovanie vlastného úkrytu. Oproti Vallhalle je však určite prepracovanejšie a po vzore sandboxových titulov si môžete postaviť, čo chcete a kde chcete. Každá z budov má svoj význam – napríklad kovárenská dielňa vám umožní vylepšovať zbrane, dojo zase trénovať vašich spojencov, ktorých môžete následne povolávať do boja. Nechýba ani vizuálna kustomizácia jednotlivých stavieb, a pokiaľ vás tento aspekt baví, užijete si tu dostatok času. Alebo sa budete zaoberať len najzákladnejšími vecami, pričom všetko je dostatočne jednoduché a intuitívne, tak ako by to malo byť.

No ako sú na tom ďalšie aspekty ako aj príbeh, ktorý považuje mnoho hráčov za extrémne dôležitý? V skratke by som ho označil za dostačujúci a hoci sa zrejme už nikdy nedočkáme úrovne dvojky a trojky, dokáže zaujať už úplným začiatkom. Ak sa pýtate, či je cítiť, že scenár napísali Japonci, tak určite áno, no to sa dalo určite očakávať. Na druhej strane, nechýbajú ani nie úplne očakávané zvraty a viaceré emocionálnejšie momenty fungujú tak, ako by asi fungovať mali. Pôsobivý je napríklad okamih, keď Yasuke a Naoe spoja sily a obecne možno napísať, že obaja disponujú z pohľadu zápletky adekvátnou motiváciou. Viac by som už asi neprezrádzal, no oboch hrdinov som si dokázal v priebehu deja dostatočne obľúbiť a hoci bola mojou favoritkou od začiatku Naoe, i Yasuke má niečo do seba. Nevadilo mi ani takmer úplné potlačenie diania z prítomnosti do úzadia a zrejme to tak budú vnímať viacerí.

Miestami až dychberúci vizuál som naznačil pri popise open worldu a nemenej vydarene pôsobia animácie. Len v boji je radosť sledovať jednotlivé útoky, čo platí obzvlášť v prípade Naoe. No ak by som mal vybrať jeden aspekt, ktorý ma až tak nezaujal, tak je to vzhľad samotných NPC, ktorý pri bližších záberoch rozhodne nespĺňa najvyššie kritériá. Zvukový dizajn je každopádne fantastický a spolu s parádnym soundtrackom a navoleným artštýlom pomáha adekvátne navodzovať atmosféru.

Za vydarený považujem aj technický stav, čo však asi nie je priveľkým prekvapením. Nakoľko došlo k viacerým odkladom a hra mala vyjsť už vlani, za seba môžem skonštatovať, že na PC beží naozaj plynulo. Shadows po novom využíva Animus Hub, teda akýsi domov pre všetky hry tejto série, no bezprostredne z neho sa viete rýchlo prepnúť do konkrétnej hry a tam pokračovať. Načítavanie je rýchle, fps nepadá prudko dole a v priebehu testovania som nenarazil ani na zásadné glitche či bugy. Zdá sa, že optimalizácia je v tomto prípade dostačujúca, aspoň v prípade PC verzie, konzoly posúdiť nedokážem.

Dá sa každopádne povedať, že sme sa dočkali menšej evolúcie? Svojím spôsobom áno, no v jadre je to stále Assassin’s Creed a nedá sa očakávať, že sa mu podarí zmeniť názor tých najväčších kritikov či ľudí, ktorí už pekných pár dielov pociťujú únavu materiálu. To platí o to viac, že už tento rok majú na výber ďalší veľký samurajský titul – menovite Ghost of Yōtei ako voľné pokračovanie už spomínanej Tsushimy. Na druhej strane, Shadows robí až priveľa vecí správne, aby sa dal bezmyšlienkovito odpísať, a pokiaľ ste aspoň trochu otvorení východnej problematike, určite mu dajte šancu. Možno vás naozaj prekvapí.

Komentuj!