Prince of Persia: The Lost Crown – Späť ku začiatkom

Prince of Persia je séria, na ktorú fanúšikovia spomínajú veľmi radi a to hlavne vďaka dielom, ktoré sa dočkali svojho uvedenia v prvej dekáde dvadsiateho prvého storočia. Jej korene totiž siahajú ešte ďalej, no hoci sú prvý Prince of Persia a dvojka s podtitulom The Shadow and the Flame nespochybniteľnými legendami, skutočnú slávu, ktorá jej vydržala až dodnes, jej priniesol až The Sands of Time z roku 2002. Po ňom nasledovali ďalšie vrelo prijaté časti, no v roku 2009 sa séria na dlho odmlčala, aspoň čo sa týka veľkých dielov – porty či mobilné pokusy do toho rozhodne nepočítajme. To sa však snaží zmeniť Prince of Persia: The Lost Crown, ktorý sa aspoň zdanlivo vracia ku koreňom značky. Stojí však skutočne za pozornosť, alebo by ste radšej mali preladiť pozornosť ku starším klasikám?

Recenzovaná verzia: PC

Tak ako aj väčšina predošlých, i nový diel vznikol pod taktovkou Ubisoftu, konkrétne v štúdiu Ubisoft Montpellier. V rámci značky ide o úplných nováčikov, no rozhodne by nebolo radno ich podceňovať. Na svojom konte majú totiž viacero kvalitných kúskov vrátane viacerých Raymanov, Peter Jackson’s King Konga či Valiant Hearts: The Great War. V ich portfóliu sa každopádne nachádza nejeden dvojrozmerný titul a práve tým je i nový perzský princ, ktorý od začiatku signalizoval istý návrat ku koreňom. Dáva to, samozrejme, zmysel, no mainstreamoví hráči sú dnes zvyknutí na niečo iné a o to to mali vývojári papierovo ťažšie. K tomu treba prirátať i prijatie prvého zverejného traileru, ktoré vzbudilo rozmanité reakcie, no počnúc ním sa začali misky váh predsa len viac nakláňať na stranu vývojárov. Ako to teda nakoniec dopadlo?

Hlavným hrdinom je Sargon, jeden zo skupiny elitných bojovníkov, prezývaných ako Nesmrteľní. Ten sa hneď v úvode stane hrdinom krajiny, potom čo v boji porazí generála Uwishku, čím pomôže odvrátiť jasnú prehru Perzie. Oslava však netrvá dlho, princa Sargona totiž unesú a po jeho stopách sa vydáva práve sedmička Nesmrteľných spolu so samotným Sargonom. No s jeho záchranou to rozhodne nebude jednoduché – miesto, kde sa ocitajú, totiž prinieslo smrť nejednej osobe a dejú sa v ňom i poriadne zvláštne veci…

Čo sa týka hrateľnosti a avizovaného návratu ku koreňom, v tomto prípade by som to zhodnotil tak pol na pol. Toto však neberte ako žiadnu kritiku, podobne totiž vnímam i nových Doomov, ktorí majú rozhodne bližšie svojim starším predobrazom než hororovejšia trojka, no tie nikdy neboli plnokrvnými arénovkami. The Lost Crown odkazuje na začiatky predovšetkým lineárnejším úvodom, kde ozaj trochu pripomína tvorbu Jordana Mechnera, po príchode do centra diania sa však všetko razantne zmení. Hra je totiž plnohodnotným semi open worldom, aspoň tak to nazývajú samotní vývojári, no osobne by som sa nebál nazývať veci pravým menom a označil ju za nefalšovaného zástupcu žánru metroidvania. Tomuto slovu sa pritom i marketingová kampaň vyhýbala ako čert svätenému krížu a nie je mi úplne jasno prečo. Sú tu každopádne prítomné všetky tradičné prvky a pokiaľ ste s ním niekedy prišli do kontaktu, budete so mnou súhlasiť.

V praxi to teda znamená, že tu máme prakticky otvorené prostredie, kde sa môžete presúvať kedykoľvek kdekoľvek a limitovaní ste iba obmedzenými schopnosťami, vďaka čomu sú niektoré prekážky spočiatku neprekonateľné. To sa však časom začne meniť a postupne sa vám začnú sprístupňovať nové a nové lokácie na mape, ktorá rozhodne nie je malá. Celkovo tu nájdete až trinásť odlišných biómov obývaných rôznorodými nepriateľmi, no i priateľskejšími NPC postavami. O zábavu bude teda rozhodne postarané, čo súvisí i dĺžkou prevyšujúcou bežných zástupcov žánru až dvojnásobne. Tú navyšujú napríklad aj nepovinné vedľajšie úlohy no osobne mi to neprišlo na škodu, za čo hra vďačí predovšetkým mimoriadne chytľavej hrateľnosti a celkovej nápaditosti, čím si vás získa prakticky od začiatku.

Je to hlavne zásluhou toho, že všetko je tu namiešané takmer ideálnym spôsobom. Máte tu slušne zvládnutú exploráciu prostredia s odhaľovaním nových zákutí, sympatické logické hádanky, relatívne jednoduchý, no súčasne komplexný súbojový systém, kvalitne spracovaný platforming a zmysluplne zakomponované upgrady patrične oživujúce hroziaci stereotyp. S tým som teda skutočne nemal problémy, nakoľko do vás hra často láduje nové a nové aspekty, no nikdy tak, aby vás nimi vyložene zahltila. A tak nejak by to malo byť. Ideálne sa tu navyše kombinujú aj modernejšie trendy s dôrazom na tradičnú perzskú mytológiu, čo je určite fajn.

Keď som už načrtol súbojový systém, ten si napríklad spočiatku pomáha iba mečmi, no následne sa dostanete aj k luku, ktorý prináša zase iné možnosti. A to sa vám viac než hodí, nakoľko nejde o vyložene primitívny titul čo sa týka stretov s vašimi oponentmi. Úvodní vás logicky až tak nepreveria, no časom pochopíte, že bezhlavým sekaním sa ďaleko nedostanete. To platí špeciálne o bossoch, kde musíte skutočne naplno využívať uskakovanie, či naučiť sa správne odrážať nepriateľské útoky. Občas totiž stačí iba málo a na obrazovke sa vám nápis Game Over. No aby som vás trochu upokojil, často si viete ukladať svoj postup a prípadnú frustráciu zo zbytočného umierania pri potulkách mapou (liečenie totiž taktiež nie je automatické) pomáha zahladzovať i dobre zapracovaný systém rýchleho cestovania.

Aj keď… je pravda, že náročnosť nie je celkovo najjednoduchšia a to ani čo sa týka plošinovkových pasáží. Niektoré zrejme prejdete s prstom v nose a iné zase asi preveria vaše schopnosti. Na to by pritom nebolo asi nič zlé, no miestami je to skutočne trochu nevyvážené a pokiaľ vás náhodou zaujala tematika, no príliš neholdujete skákaniu, potom si radšej nechajte zájsť chuť. Nie je to chyba autorov ako taká, tí od začiatku vedeli, čo a pre koho vyvíjajú, len je skrátka vhodné skonštatovať, že s nováčikmi sa hra miestami ozaj nemaže. Aspoň vďaka za responzívne a dobre navrhnuté ovládanie, bez neho by to mohol byť ešte väčší problém.

Jedným z bodov kritiky bol po vydaní traileru vzhľad ústredného hrdinu, ktorý údajne vôbec nepripomínal nejakého princa. Táto výčitka však s ohľadom na predchádzajúci odstavec padá a rovnako by som nesúhlasil ani s prirovnaním k mobilnej hre. 2D, respektíve 2,5D spracovanie pritom môže niečo podobné evokovať, no verte mi, ak vám poviem, že produkčné hodnoty sú v tomto prípade niekde inde. Toto možno vidieť už na množstve cutscén, postáv – všetkých, samozrejme, plne nadabovaných, hudbe, no i na ďalších aspektoch. Prince of Persia: The Lost Crown ma skutočne bližšie k AAA titulom než prepracovanejším kúskom nezávislej scény a to je veľmi sympatické zistenie.

Čo je pravda trochu diskutabilné, je úroveň grafického spracovania, s ktorým som síce nemal výraznejší problém, no prvá liga sa tu očividne nehrá. Celé to maskuje veľmi vydarená štylizácia či maximálne svižné animácie a bežne vám to možno ani nepríde, no zábery zblízka rýchlo odhalia, že s detailnosťou si tu nikto až tak nelámal hlavou. Znova pritom opakujem, že mi to subjektívne neprekáža – atmosféra, spracovanie a vlastne i obstojne podaný príbeh plný zaujímavých momentov to totiž plne vynahrádzajú – no bola by hlúposť tváriť sa, že je po tejto stránke všetko v poriadku. Pokiaľ teda patríte k vizuálne náročným hráčom, tu si asi na svoje neprídete. No vzhľadom k vysokým kvalitám hry by to bola určite škoda.

Za zmienku stojí aj technický stav, ktorý je obecne fajn, no v neskorších fázach môžete pokojne naraziť i na viacero bugov. Niektoré recenzie dokonca zmieňujú i vcelku zásadné, blokujúce postup hlavným príbehom, hoci osobne som na nič podobné, našťastie, narazil. Slušná je aj optimalizácia a mimo toho by som mohol vytknúť aj cenovku, obzvlášť v prípade Deluxe edície, ktorá vás vyjde na 60 eur a neponúka vlastne ani nič zaujímavé, či zásadné navyše. V globále však ide o titul, ktorý si vaše peniaze plne zaslúži a je z neho cítiť, že sa na ňom podieľali ľudia, čo majú tento žáner skutočne radi.

Prince of Persia: The Lost Crown je skrátka mimoriadne vydareným štartom do nového roka a schválne som snažil prezradiť čo najmenej, aby ste si to pokiaľ možno vychutnali sami a nepripravili sa o prípadné prekvapenia. A že ich tu na vás zopár čaká. Akokoľvek teda Ubisoft nemá u viacerých najlepšie renomé, v tomto prípade by som dal predsudky stranou a skúsil sa ponoriť do nového dobrodružstva slávnej série, ktorá sa z môjho pohľadu vrátila i napriek menším nedostatkom s plnou parádou. A ak sa vydarí aj chystaný remake The Sands of Time, potom budem naozaj spokojný.

Komentuj!