TOP 8 najväčších sklamaní roka 2023 Róbert Herda 28. decembra 2023 Špeciál, TOP Ďalšie kalendárne obdobie sa blíži ku svojmu definitívnemu záveru. Rok 2023 rozhodne nebol pre herný priemysel zlý a dostali sme tu kvantum zaujímavých titulov. Ako vám však už prezradil názov tohto článku, tentoraz nebudeme pojednávať o úspechoch ale o sklamaniach roku 2023, ktoré trpko zasiahli hráčske srdcia. Poďme teda na to. Píšeme to už niekoľko rokov po sebe a musíme znova (ak ste náhodou minuli predchádzajúce verzie týchto sumarizácií). V tomto prípade totiž nejde vyložene o zlé tituly (aj keď aj také sa tu nájdu), skôr o herné záležitosti, ktoré nenaplnili očakávania, prípadne mnohí dúfali vo výrazne kvalitnejší výsledok než bol autormi doručený. A hoci sme dostali zástup nespochybniteľne výborných a pamätných titulov, toho smutného bolo skutočne mnoho. Práve preto sa spoločne pozrieme na osmičku projektov, ktoré nás za uplynulých dvanásť mesiacov sklamali zďaleka najviac. 8. Avatar: Frontiers of Pandora Filmové univerzum Jamesa Camerona je plné ohromného potenciálu. Je preto až prekvapujúce, že veľkých titulov, ktoré by sa odohrávali v tomto pompéznom prostredí vyšlo pramálo. Konkrétne sme za viac ako dekádu existencie planéty Pandora dostali dva (zásadnejšie) projekty, pričom oba k nám dorazili od francúzskych autorov z Ubisoftu. Avatar: The Game vyšlo spoločne s filmom, môžeme v tomto prípade spomenúť, že šlo o takzvanú tie-in game. Najmä v prvej dekáde súčasného storočia bolo populárne, že sa úspešné značky mohli popýšiť (viac či menej) kvalitnou hernou adaptáciou. Zoznam takýchto hier by bol obrovský. Trilógia The Lords of the Rings, The Godfather alebo aj Scarface či Batman Begins. Vo všetkých prípadoch ide o titul rozširujúci (prípadne mierne upravujúci) motívy jednotlivých snímok. Do identickej kategórie spadal aj už zmienený Avatar, kde ste mohli na vlastnej koži prežiť nešťastné filmové udalosti plné bojov a objavovania nového sveta. Tohtoročné Frontiers of Pandora už od počiatku nechávalo mnohých hráčov chladných. Popravde, iba málokto sa na túto open world akciu (ktorými je trh presýtený) úprimne tešil. Koniec koncov, práve za posledné obdobie zostali známi vydavatelia v nemilosti hernej komunity, nakoľko nejeden ich projekt reprezentuje pomerne často sa opakujúcu schému označovanú za generickú. Nepomohol tomu ani fakt, že už prvotné trailery vyzerali akoby boli vystrihnuté z nikdy nevydaného dielu značky Far Cry, samozrejme zasadeného do futuristických lokácií. A vo finále šlo presne o niečo takéhoto charakteru. Nemusíte hrať príliš dlho, aby ste si uvedomili, že skutočne ide o relatívne tradičnú akciu, ktorá sa vyčleňuje najmä svetom, ktorý svojho času vzišiel z hlavy legendárneho matadora filmového priemyslu. Inak je však všetko ostatné do značnej mieri zameniteľné. Opätovne nemožno hovoriť o zlom projekte, možno práve naopak. Podobný štýl hier má svoju jasnú cieľovú skupinu, ktorá sa do známej hrateľnosti pustí v akomkoľvek vizuálnom háve a v hociktorom fiktívnom či autentickom prostredí. Gunplay je očakávane slušný, pestrosť prostredí dokáže ulahodiť oku, pričom Ubisoft si produkčne obdobné žánrové záležitosti bezproblémovo vie ustrážiť. Ak máte preto radi štýl Far Cry a radi by ste si užili možnosti tohto fantasy univerza, pravdepodobne, si prídete na svoje. Či už sa rozhodnete pokračovať kradmým postupom, prípadne rovno zoberiete guľomet do rúk. Má to však aj ďalší trpký háčik hrajúci proti titulu samotnému. Sklamaným dojmom z najnovšej Avatar hry dopomohla i technická stránka na osobných počítačoch. Tá je takmer katastrofálna, pretože na niektorých zostavách bol počin v podstate nehrateľný, prípadne ho trápili dlhé nahrávacie obrazovky – čo je v dobe naozaj rýchleho gamingu a SSD diskov skutočne nemilé. Aj Frontiers of Pandora sa tak pridáva k projektom, ktoré počas roku 2023 bežali na PC v nedostatočnom stave (ako napríklad Jedi: Survivor alebo The Last of Us Part I). Práve preto len pár týždňov po vydaní upadli fronty na Pandore do nechceného zabudnutia. Uvidíme preto či sa aj pri príležitosti vydania tretieho filmu dočkáme ďalšieho titulu alebo nás v budúcnosti čakajú ďalšie, experimentálnejšie, hry, ktoré by využívali plný potenciál sveta modrých bytostí. Ostatne, virtuálna realita od Sony je stále výborným kusom hardvéru a Avatar by bol pre podobný koncept absolútne ideálnym adeptom, ktorý by vďaka tomu umožnil vidieť cudzí svet z pohľadu vlastných očí. Tak snáď raz dôjde aj na niečo podobné. 7. Payday 3 Výplatný deň prišiel na naše herné obrazovky už po tretí krát. Najprv v roku 2011 a následne v kalendárnom období 2013. Potom nastala dlhá a poriadne úmorná pauza, ktorá bola primárne spôsobená tým, že dvojka ohromným spôsobom nabrala na popularite. Figurovali tam však aj finančné problémy, no tým sa ešte v krátkosti povenujeme neskôr. Každopádne, druhej časti sa dostalo adekvátnej autorskej pozornosti i hráčskej vďaky. Titul žil, vyvíjal sa a komunita sledujúca sériu Payday sa masívne rozrastala. Celkovo sa predalo viac ak štyridsať miliónov kópií (úchvatné číslo), čo síce zaistilo dostatok prostriedkov pre Overkill Software, no obrovský prepadák s nálepkou The Walking Dead dostal štúdio na hranu finančného krachu – áno, ide práve o ten titul, ktorý zomrel v prvom týždni a nikdy sa nedočkal ohlásených konzolových verzií. Payday 3 mal byť návratom k tomu, čo autorom v podstate vždy išlo. Je síce pravdou, že mnohé ikonické mená medzičasom autorské zoskupenie opustili, fanúšikovia však zostávali pozitívne naladení. Koniec koncov, malo ísť o klasické heisty s prímesou stealthu a divokej akcie evokujúcej snímku Michaela Manna, čiže legendárny Heat, kde sa predstavil Al Pacino alebo Robert De Niro. Výsledok však nie je ani zďaleka tak príjemný ako by sme si priali, hoci o katastrofu obrovských rozmerov určite nejde. Aký nastal presne problém? Je to prosté. Dvojka je jednoducho až príliš dobrá a na obsah prívetivá. Titul si vybudoval kvantum levelov, rozmanité lúpeže a hráči s ním boli mimoriadne stotožnení. Poznajú ju a radi opätovne otvárajú jej brány. Tretej časti sa podarilo pri svojom úvode nalákať množstvo hráčov. Až taký počet, že titul bol v praxi nehrateľný, keďže nefungovali servery. Noví nadšenci však veľmi rýchlo Payday 3 opustili a v súčasnosti sa omnoho viacej virtuálnych lúpežníkov vracia k predchodcovi starému neuveriteľných desať rokov. To, samozrejme, nie je dobrá vizitka, pričom oficiálne bolo prehlásené, že trojke sa nepodarilo splniť finančné očakávania – a to pri hre ako službe určite nechcete, minimálne ak plánujete prosperujúcu budúcnosť. Nepomáha tomu ani nedostatok obsahu, keďže základná kampaň sa dá pokoriť do niekoľkých hodín a to bez akéhokoľvek preháňania. A čo po nej? Donedávna ste vlastne nič okrem hŕstky heistov nemali, aktuálne sa už ponuka rozrastá, avšak je otázne či sa k projektu hráči znova vrátia. Stáva sa, že akonáhle praskne pomyselná bublina záujmu, iba veľmi ťažko ju znova zalepíte. Komunita (najmä) na konzolách je v týchto momentoch poskromná, no a autori sa budú musieť poriadne snažiť, aby si základňu získali späť, respektíve postavili ju od úplných počiatkov. Ide v podstate o typický dôkaz toho, že štart a následné venovanie sa live service projektu vie byť kľúčové. Ak totiž dlho promujete akýkoľvek projekt, no a ten v deň vydania nebeží ideálne, nejeden herný veterán v podstate okamžite odchádza. V tomto prípade to zlyhalo hneď na niekoľkých faktoroch. Ostatne, niektorí používatelia si ani nemohli titul zahrať. Ťažko takto predpovedať Payday 3 akúkoľvek budúcnosť. Jadro je totiž dobré. Lúpeže sú rozmanité, ponúkajú solídnu arkádovú akciu, no a vyššie obťažnosti vyzývajú k taktike i vzájomnej kooperácii. Obsah však ani v terajšej podobe nie je bohatý, priestor na prídavky tu ale je – nejaké prišli, pričom ďalších by sme sa mali dočkať. Ak teda nezaúraduje neúspech, ktorý by zamedzil akýmkoľvek ďalším prácam na Payday 3. 6. Crash Team Rumble Je pravdou, že ikonický Crash Bandicoot bol v podstate dlho pod zemou – a len málokto čakal, že sa z nej vyhrabe obdobne obratne ako Uma Thurman v druhom zabití Billa. Niekdajší maskot konzol PlayStation si dal od roku 2010 pomerne dlhú pauzu. Presnejšie, trvala sedem kalendárnych období, pričom zo spánku ho prebral závan neočakávanej nostalgie. Áno, dočkali sme sa pôvodnej trilógie v novom a modernejšom grafickom kabáte. Starší hráči boli nadšení a nováčikovia sa neraz spálili na vražedne náročných úrovniach. Pochovaná značka teda povstala z mŕtvych a opätovne sa stala hitom, ktorý sa prepieral ako v herných médiách, tak aj na YouTube či platforme Twitch, ktorá sa za posledné roky stala enormne populárnou. V roku 2019 vyšiel aj remake pretekárskeho Nitro-Fueled, ktorý prerábal poslednú Crash Bandicoot hru z produkcie matadorov herného sveta, štúdia Naughty Dog. O definitívnu reinkarnáciu značky sa však postarali autori z Toys for Bob, keďže priniesli oficiálny štvrtý diel. A to po neuveriteľných dvadsiatich dvoch rokoch. Ukázali nám pritom, že pôvodná trilógia bola iba slabým odvarom skutočnej náročnosti a práve vďaka tomu doručili jeden z najlepších žánrových projektov, ktorý potrápil aj tie najostrieľanejšie prsty. Bola to nápaditá jazda s výborným dizajnom úrovní, slušným príbehom a parádnym vizuálnym stvárnením. Snáď každému teda bolo jasné, že Bandicoot sa ešte niekedy v budúcnosti vráti, aj keď podoba pokračovania nebola tak celkom jednoznačná. V terajšom momente je totiž oficiálne a plnohodnotné pokračovanie v nedohľadne. Namiesto toho však dorazil Crash Team Rumble. Novinka je poplatná súčasnej dobe. Každá herná značka musí mať svoj online variant, ktorý potenciálne dokáže strhnúť obrovské masy. Niekedy sa to podarí a vznikne vám neočakávaný hit ako Grand Theft Auto Online, inokedy je to výrazne horšie – v podstate akýkoľvek pokus Capcomu o preniknutie do tohto sveta či nešťastné Red Dead Redemption Online, ktorý na svojho staršieho brata jednoducho nestačí ani spolovice. Náš milovaný Crash je v tomto ohľade niekedy v strede strastiplnej cesty. Recenzie na jednej strane chvália slušný gameplay loop a nutnosť aspoň trochu využívať strategické myslenie, avšak z opačného hľadiska tu je nedostatok obmieňajúceho sa obsahu, prípadne agresívna finančná politika zo strany autorov – čiže klasické problémy moderného herného priemyslu. Napriek tomu sa nedávno titul dočkal novej sezóny a zdá sa, že sa mu nedarí najhoršie. Uvidíme však dokedy. Ak by ste sa totiž pozreli na nejaký gameplay, po pár minútach by ste si uvedomili, že nejde o titul, ktorý by sa mohol dočkať napríklad desaťročnej autorskej podpory. Ak však v repertoári tvorcov Team Rumble figuruje primárne ako mostík (a isté nutné zlo) medzi štvrtým a prípadným piatym dielom, hráči mu zrejme hravo odpustia, že nešlo o až tak zásadné zabrúsenie do online prúdov. 5. The Settlers: New Allies Ikonická strategická séria. Tri dekády existencie a obrovský fanúšikovský kult, ktorý sa pravidelne teší na ďalšiu iteráciu obľúbenej značky. Najnovší diel (na ktorý sa čakalo trinásť rokov a predchádzalo mu niekoľko zrušených projektov) nesie podtitul New Allies… a hráči pri ňom s trpkosťou v srdciach zaplakali. Pôvodne sme sa počinu mali dočkať ešte v roku 2019, no podľa všetkého autori prišli s príliš komplikovanými mechanikami a vtedajšia verzia musela byť zrušená. Následne sme sa jej mali dočkať o tri kalendárne obdobia neskôr, no osud to zariadil tak, že vyšla až teraz, presnejšie vo februári. A pokazilo sa takmer všetko, čo sa mohlo. Síce obdobné žánrové tituly nehráte primárne kvôli príbehu, no ten by vás mal aspoň trošku vtiahnuť, to sa v tomto prípade absolútne nepodarilo. Koncept stále relatívne funguje, avšak v dnešnej dobe už pôsobí nadmieru archaicky, neprináša funkčné invencie a, navyše, každá prítomná herná mechanika vyznieva príliš jednoducho. Tým pádom si titul užijú skôr strategickí laici a aj to výhradne v prípade, že pôjde o ich prvé stretnutie so žánrom. Je to rozhodne škoda, nakoľko fanúšikovia stále disponujú hladom po značke, avšak ten zrejme už nikdy nebude plne ukojený. Ostatne, na priemerný a plytký projekt čakali dlhých trinásť rokov, čo nepochybne otriaslo kedysi skalopevnou komunitou. Tak snáď bude francúzski Ubisoft ešte schopný vyprodukovať aspoň jedného kvalitného zástupcu The Settlers, ktorý by dal značne dôstojné zbohom (prípadne ju neočakávane oživil). 4. Hellboy: Web of Wyrd Párkrát do roka sa stane, že dostaneme projekt, ktorý pôsobí ako by bol z úplne inej generácie. Bohužiaľ, nie tým správnym spôsobom ako napríklad finále Arkham trilógie s podtitulom Knight, ktoré aj po ôsmich rokoch vyzerá absolútne fantasticky. A presne takýmto negatívnym príkladom je tohtoročný chlapec z pekiel, ktorý po rokoch dostal hru s aspoň minimálnou marketingovou propagáciou. Recenzenti sa zhodujú minimálne v jednom – autorom sa podarilo vystihnúť audiovizuálny štýl pôvodných komiksov vychádzajúcich z hlavy umelca menom Mike Mignola. Tam však väčšina kladov z textových či videových hodnotení končí. Asi si viete predstaviť, že ak je najzásadnejším úspechom ktoréhokoľvek titulu grafická stránka, tušíte, že je niekde problém. Zvyšok je totižto ako bez akejkoľvek chuti. Ani príliš slaný a ani sladký, chýba mu jediný prvok, ktorý by ho dokázal posunúť zo šedivého priemeru, dať mu tvar alebo aspoň zaujímavú formu. Súbojový systém je na súčasné štandardy prekvapivo krkolomný a hoci sa inšpiruje severskou ságou God of War, jasne sa ukázalo, že na podobne efektnú akčnú zložku potrebuje jednak finančné prostriedky (tu ich zrejme mnoho nebolo), no aj nápady a schopnosť funkčný koncept pretaviť do zábavnej hrateľnosti. Práve tu autori z Upstream Arcade vyložene zlyhali. To je, ostatne, jeden z dôvodov prečo sa Web of Wyrd nijak zvlášť nedarilo ani v recenziách. Je pritom škoda, že takto atraktívne značky nedostávajú obdobne zaujímavé tituly, nakoľko potenciál i priestor tu je. Hellboy však zatiaľ zostáva bez skutočne kvalitného počinu, na ktorý by hráči mohli spomínať aj s odstupom času. 3. Forspoken Square Enix práve tomuto projektu nadmieru verilo. Je to pomerne bizarné (najmä s prihliadnutím na reakcie hráčov ešte pred samotným vydaním), avšak autori doň vkladali veľkú nádej. Videli v ňom potenciál i prípadnú šancu na komerčný a kritický úspech. Plán bol taký, že pôjde o titul, ktorý by sa mal hráčom páčiť najmä mimo východné krajiny, na ktoré primárne tvorba zmieneného vydavateľstva cieli. Ich snaha a nemalé ambície sa však minuli s očakávaným účinkom. A to pomerne zásadným spôsobom. Môže za to primárne značne čudné scenáristické pero, ktoré nezriedka prišlo s nie úplne zvládnutými momentami či dialógmi. Tie sa stali terčom kritiky a výsmechu a to dlho predtým, než sa počin dostal na poličky digitálnych i fyzických obchodov. Takisto to bola vina niekoľkých ukážok či demo vypustené do sveta, ktoré nepresvedčilo snáď nikoho, ani tých najväčších optimistov očakávajúcich kvalitnú záležitosť. Mnoho hráčov na hru preto zanevrelo a Forspoken sa tým pádom nepredával najlepšie – asi netreba prízvukovať, že šlo o pomerne drahú záležitosť s rozpočtom viac ako sto miliónov amerických dolárov. Navyše, istým benzínom naliatym do ohňa sa stali i celosvetové recenzie. Tie hovorili o skutočne priemernom projekte, ktorý síce ponúka naozaj špičkové audiovizuálne stvárnenie (ostatne, ako aj finálna fantázia pätnásť od identických tvorcov), avšak po stránke hrateľnosti a naratívneho rozprávania nedokáže prísť s ničím pútavým či vyložene strhujúcim. Áno, akcia je veľkolepá, plná najrôznejších efektov, pričom mnohí zmieňujú svižný parkour, no tam akékoľvek pozitívne názory vlastne končia. Dnes sa už Forspoken predáva za menej ako polovicu svojej osemdesiat eurovej cenovky, ktorá tiež spôsobila istý rozruch a prispela ku komerčnému neúspechu. Renomé tejto záležitosti mierne vylepšilo rozšírenie s podtitulom In Tanta We Trust, avšak ani to nedokázalo výraznejšie vylepšiť biednejšie predaje, ktoré sú pre investorov zďaleka najdôležitejšie. Obzvlášť ak si uvedomíte, že hry sú stále drahšie a potrebujú viac predaných kópií či ešte vyššiu cenovku, ktorá potenciálne zákazníkov odrádza – uvidíme ako sa k tejto problematike postavia nadchádzajúce obdobia. Práve Forspoken sa teda stal posledným klincom do rakvy štúdia Luminous Productions. Niekdajší autori Final Fantasy XV sa naposledy pokúsili získať si hráčsku priazeň, no, nanešťastie, nevyšlo im to. Celé autorské zoskupenie bolo zrušené (vývojári sa však podľa všetkého pripojili k iným pobočkám vydavateľov) a uvidíme ako si Square Enix povedie v rokoch budúcich. Už nejakú dobu ich trápia finančné problémy, takže ďalšie kroky relevantných zástupcov do veľkej mieri určia spôsob, ktorým sa bude (alebo nebude) uberať ich herná tvorba. 2. Call of Duty: Modern Warfare III Ďalších po sebe idúcich dvanásť mesiacov priniesli, podľa očakávaní, aj nové Call of Duty. Takto to ide už od roku 2007, kedy nám Activision doručil ikonické (prvé a prapôvodné) Modern Warfare. Následne sme bez akejkoľvek prestávky dostávali v pravidelnom intervale rozširujúce diely, ktoré nezriedka rozbiehali vlastné príbehové línie. Takýmto spôsobom sa k sérii dostalo niekoľko autorských zoskupení, pričom tými najaktívnejšími sa stal Treyarch a Infinity Ward. A ako tomu býva pri akejkoľvek naozaj dlhej ságe, aj v tomto prípade už došlo na klasické inovovanie tých najviac úspešných titulov, kedysi formujúcich zlatý fond first person shooter žánru. Prerábanie originálnych Modern Warfare titulov začalo ešte v roku 2019. Projekt sa dočkal slušného úspechu, hráči si ho pochvaľovali a hoci tvrdili, že jeho starší brat je predsa len lepší, začiatok novej trilógie vykročil tou správnou nohou vpred. Druhý diel vyšiel minulé kalendárne obdobie. Už na tom bol (čo sa kvalít týka) výrazne horšie. Je pravdou, že sa stále písalo o slušnej akcii, ktorá nie vždy ideálnemu renomé značky výraznejšiu hanbu nerobí (na rozdiel od dnešného sklamania). Napriek tomu však Call of Duty komunita pocítila istú pachuť zbytočnosti, ktorou bola obrastená celá moderná dvojka. No a každá dobrá trilógia by mala mať svoj návrat, či už kráľa alebo rytiera Jedi. Je ním nový Modern Warfare 3? Vzhľadom k tomu, že práve čítate článok o najväčších herných sklamaniach roku 2023, nemusíte dlho hádať akých kvalít dosiahol výsledok v podobe titulu. Opätovne pritom ide primárne o update pre Warzone a na tradičný obsah už autori celkom zabúdajú. Práve to sa stalo posledným krížikom do truhly už dlhšie kolísajúceho volania cti. Hre sa podarilo získať historicky najnižšie hodnotenia v rámci dvadsať rokov trvajúcej značky. Aké sú však dôvody? V prvom rade fakt, že kampaň je až prekvapujúcim spôsobom nezaujímavá, chýbajú jej klasické veľkolepé momenty, ktoré by s vami zostali aj po dohraní kratučkého príbehu (snáď všetci si pamätáme vetu Christophera Judgea z tohtoročných The Game Awards). Absentujú takisto aj zásadné pasáže v rámci naratívneho rozprávania, ktoré ešte väčšmi podčiarkujú zbytočnosť remaku Modern Warfare 3. Toto si pôvodný titul úplne nezaslúžil, na tom sa zhodnú azda všetci hráči Call of Duty. Prečo však nový prírastok do tejto (azda nekončiacej) série first person shooter série vznikol? No, jednak preto, že ho hráči stali masívne kupujú – hoci možno zmieniť, že štart bol oproti minulému dielu o dvadsaťpäť percent nižší. Ako sme aj zmienili vyššie, Activision primárne venuje pozornosť svojmu Warzone režimu, cez ktorý musia neslávne známej spoločnosti tiecť obrovské finančné prostriedky. Stovky tisíc hráčov sa pravidelne púšťajú deň čo deň do aktívnych bojov na online mapách, kupujú si bizarné skiny (spolupráca s rapermi alebo štvrtým Diablom) a vďaka tomu generujú zisky, o ktorých iné firmy iba snívajú. Je to naozaj tak, online svet dokáže byť pomerne zradný a aj firma, ktorá nám prinášala kvalitné sólo zážitky razom vďaka nemu na niekoľko rokov zakotví v stagnujúcich vodách. To sme technicky videli aj pri Rockstar Games, ktoré, ak by neexistovalo Grand Theft Auto Online, mohlo vyprodukovať o niečo viacej tradičných zážitkov pre osamelých vlkov – nehovoriac o tom, že sme sa dozvedeli o plánoch na osem klasických rozšírení piateho dielu ságy. Pre značku Call of Duty to však môže byť pomerne ostrý budíček, ktorý autorov v budúcnosti prinúti venovať adekvátnu pozornosť príbehovej časti, nakoľko kvalitných military shooter počinov je skutočne málo. Jedinou otázkou však zostáva či nie sme až príliš naivní a všetko teda nezostane v rovnakých koľajach ako doteraz. 1. Redfall Štúdio Arkane bolo donedávna známe najmä vďaka svojím zaujímavým nápadom a nekonvenčným titulom pracujúcim s konkrétnym žánrom. Za viac ako dvadsať rokov svojho bytia nám priniesli ikonické záležitosti ako Prey (2017), Dishonored alebo nie až tak dávny Deathloop, ktorý sa síce nepáčil každému, avšak pútavú a originálnu víziu mu odoprieť rozhodne nemožno (a prejavilo sa to aj pri vyhlasovaní hier roka). Aj to bol jeden z dôvodov prečo sa nejeden fanúšik tešil na ich Redfall, ktorý mal priniesť kooperačného nástupcu Left 4 Dead, pretože práve tento projekt sa vyhrieva na tróne žánru už slušnú dekádu a pol – čo je, logicky, neuveriteľné. Samozrejme, v tomto prípade sme mali bojovať s upírmi a nie živými mŕtvolami, no napriek tomu sme zostávali na poli akčných titulov, kde sa brodíte hordami v sprievode ďalších priateľov. A výsledok zamrzí aj tých najskalnejších fanúšikov tvorby tohto štúdia. V tomto prípade projekt balansuje ma pomedzí sklamania a jedného z najslabších AAA titulov roka – našťastie pre neho sme sa dočkali aj ďalších nekvalitných zážitkov, ktoré ho z tejto kategórie takpovediac vytlačili. Každopádne, na Redfalle sa pokazilo takmer všetko. Je známym faktom, že umelá inteligencia v žánrových akciách nepatrí k tým najchytrejším. To je problémom aj tu, avšak šlo o niečo očakávané. Ani v minulých projektoch od Arkane Studios protivníci neoplývali najzásadnejším intelektom a skôr boli nepríjemní pri kradmom postupe. Tentokrát sa však tvorcom nepodarilo prísť ani so zaujímavými úlohami. Všetko pozostáva z tradičného prechodu oblasťami, kde väčšinou vezmete kľúč alebo stlačíte tlačidlo, aby ste sa mohli pohnúť ďalej. Je to až elementárne jednoduché, monotónne a tým pádom (časom) aj nezábavné. Akoby tvorcom razom chýbali nápady a invencia, čo však mohlo byť spôsobené tým, že na takejto rýdzej kooperačnej hre ešte nikdy predtým nepracovali. Niektoré recenzie síce hovoria o slušnom pocite zo streľby, avšak celkovo ponúka Redfall iba veľmi málo. Nepomohol tomu ani všedný príbeh, ktorý nedokáže adekvátne predstaviť postavy, no a tie vám sú celý čas v zásade ukradnuté. Navyše, autori titul príliš neinovujú a ani nepridávajú obsah, čo by mohlo značiť, že ho sľubná budúcnosť asi nečaká. Je tomu tak, žijeme v dobe “game as service” prepadákov, kde chce mať takmer každý druhý vydavateľ počin na niekoľko rokov, no len málokedy sa nemalé ambície podarí pretaviť v dobrý i zábavný výsledok. Aby toho nebolo málo, štatistiky zo zahraničia hovoria, že ide o jednu z najviac opustených hier súčasného kalendárneho obdobia. Zásluhu na tom má aj služba Game Pass, vďaka ktorej hráči na chvíľu titul vyskúšali a následne jeho virtuálne brány rovno aj opustili. Podľa informácií až jedna pätina používateľov portálu HowLongToBeat.com prestala projekt hrať pred jeho záverečnými titulkami. To je rozhodne nemilé, nakoľko nejde o hru na desiatky hodín. A práve takto sa napísal ďalší smutný príbeh z histórie herných sklamaní. Je naozaj škoda, keď sa stretne štúdio s dobrým potenciálom a finančne stabilný vydavateľ, no a výsledok je takto priemerný, miestami až nedostačujúci. Tak snáď sa z toho herní vývojári poučia a po mnohých rokoch sa konečne (niekedy v časoch budúcich) dočkáme kvalitnej kooperačnej akcie, ktorá tento svojský žáner pozdvihne a prinesie preň aspoň menšiu revolúciu. Dovtedy sa môžeme znova vrátiť k spomínanému Left 4 Dead. Tak a to boli najväčšie sklamania roka 2023. Chýba vám v nich nejaký titul, prípadne s rebríčkom súhlasíte? Určite sa nezabudnite podeliť o vaše nepríjemné zážitky s titulmi, ktoré vyšli v uplynulých dvanástich mesiacoch. A nakoľko sa nachádzame na konci súčasného kalendárneho obdobia, do nového roku vám prajeme všetko dobré a, samozrejme, viac dobrých titulov. Komentuj!
