The Invincible – Fantastický príbeh, slabšia hrateľnosť

Vyhodnotiť celkové dojmy z titulu The Invincible bude relatívne náročné. Búri sa totiž vo mne totiž veľké množstvo protichodných pocitov. Na jednej strane by som dal najradšej okamžite odporúčanie všetkým fanúšikom kvalitných sci-fi príbehov, ktorí si v tomto svete bez váhania prídu na svoje. Rovnako si však uvedomujem, že niektorí hráči budú miestami frustrovaní zo skutočnosti, že hrateľnosť je miestami poriadna fuška. Takisto si viem predstaviť, že pre niekoho to bude len obyčajný walking-simulator bez nejakej výraznejšej prídavnej hodnoty. Za seba môžem povedať, že v hre je dostatok kvalít na to, aby som výsledný produkt ocenil, no nemôžem ignorovať jednotlivé úskalia, ktoré mi bránili, aby som si hru užil plnohodnotne. Poďme si to teda rozobrať trochu hlbšie.

Recenzovaná verzia: PC

Poďme si teda najprv niečo povedať o tomto titule. The Invincible je hernou adaptáciou rovnomenného románu od poľského autora Stanisława Lema, ktorá vyšla v roku 1964. Nakoľko som predlohu nečítal, nemôžem posúdiť či ide o kvalitné prepracovanie, no ohodnotiť herný príbeh sám o sebe nebude problém. V ňom sledujeme astrobiologičku doktorku Yasna, ocitajúcu sa na planéte, ktorú jej tím označil ako Regis III. Nepamätá si ako sa sem dostala, rádio je nefunkčné a nemôže sa spojiť s nikým zo svojho tímu. Postupne sa však vydá po svojich stopách na základe informácií z denníku a začína sa rozpamätávať. Na začiatku je potrebné nájsť stratených kolegov, ktorí sa na planétu vybrali tiež, no postupne začne jej misia naberať úplne iné kontúry.

Nechcem prezrádzať o príbehu viac, nakoľko sa v ňom nachádza veľké množstvo zaujímavých zvratov, o ktoré netúžim nikoho pripraviť. Jediné čo však musím v tomto bode dodať je fakt, že po príbehovej stránke nemôžem The Invincible vytknúť absolútne nič. Ide o vynikajúco napísané dielo s kvalitnými postavami, skvelým záverečným posolstvom a skutočnosť, že si to celé môžeme prežiť tak-povediac na vlastnej koži to robí ešte o niečo zaujímavejším. Hoci si nemyslím, že spracovanie v štýle FPS bolo najlepším riešením (dôvody vysvetlím neskôr), dokážete týmto spôsobom viac prežívať jednotlivé udalosti. Podobne ako v Gone Home, keď sme s Katy objavovali informácie ukryté v prázdnom rodinnom dome je atmosféra vyburcovaná tu vďaka pohľadu z prvej osoby, kde dokážeme lepšie cítiť nehostinnosť planéty Regis III vlastnými očami.

Navyše musím výrazne pochváliť kvalitný dabing. Všetci svojim postavám vdýchli život, no obrovská pochvala ide najmä Daisy May, ktorá prepožičala svoj hlas doktorke Yasne. Nikdy som nemal pocit, že by svoje repliky nejakým spôsobom odflákla, a dokázala veľmi dobre zachytiť emócie a pocity, ktoré by jej postava v danej situácii mala prežívať. Rovnako skvelý je aj Jason Baughan, dabujúci jej nadriadeného „astrogatora“ Novika, s ktorým komunikuje prostredníctvom neskoršie opraveného rádia. Obaja dali tejto hre potrebné srdce a dušu.

Za pozitívum musím označiť aj skutočnosť, že sú momenty, v ktorých vás hra dostane do celkom ťažkej voľby a budete sa musieť rozhodnúť, ako pokračovať. Možno sa to miestami budú zdať ako maličkosti, no dokážu veľmi výrazne ovplyvniť dianie a najmä fungujú na emocionálnej rovine. Myslím si, že práve to môže v závere ovplyvniť to, ako hra vo výsledku skončí. Nie je tu totiž len jeden záver, objaviť ich môžete dokopy až 11. Záleží teda len na vašich rozhodnutiach, ktoré počas tých niekoľkých hodín urobíte. Bonusom vám bude aj vyplnená komiksová knižka, ktorú si následne po dokončení môžete pozrieť v menu. V nej si viete pozrieť váš celkový príbeh, so všetkým, čo k tomu patrilo.

Mal by som ešte pochváliť aj vizuálnu stránku. Grafika je podľa mňa solídna, Regis III pripomína v určitých miestach nádherné prírodné kaňony vytvorené v púštiach, no rovnako tu viete nájsť aj malé jazierka s vodou (či je pitná je však otázne), dostanete sa do zaujímavo vybudovanej časti, ktorú Yasna nazve ako „City“ a okrem toho na oblohe budete mať i nádherný výhľad na okolité planéty a mesiace, ktoré sú často neuveriteľne blízko. V hre som však našiel aj niekoľko grafických glitchov a okrem toho som si všimol, že aj keď vonku je vietor a v púšti sa vytvárajú dokonca malé tornáda, oblaky sa nehýbu ani o milimeter. Malý detail, ale dal by tej planéte predsa len o niečo viac života. V rámci celkového kontextu však ide o zanedbateľné maličkosti.

Hra má teda vynikajúci príbeh, silnú atmosféru, kvalitný dabing. Čo je pre príbehové adventúry (a rovnako aj walking simulátory) kľúčové. V čom teda tkvejú moje problémy? V princípe by sa všetky dali zhrnúť v jednom konkrétnom bode a tým je celková hrateľnosť. Ovládanie je síce jednoduché, no Yasna sa hýbe neuveriteľne pomaly. Dokonca keď máte bežať, tak reálny pocit je, ako keby ste robili len obyčajné detské kroky. Vďaka tomu vie byť kráčanie miestami celkom frustrujúce. Je pravda, že vôbec netuším akú veľkú má Regis III gravitáciu a do týchto tém sa ani v tejto recenzii púšťať nechcem. Pocitovo som však mal pocit, že pomalou chôdzou si hra začala sama miestami narúšať celkovú atmosféru. Práve preto som nadobudol pocit, že možno by bol lepší pohľad z tretej osoby, ako to urobili tvorcovia Deliver Us Mars.

Ak však bolo niečo, čo mi v hre prekážalo ešte viac ako pomalá chôdza, tak to bolo šoférovanie vesmírneho roveru. Tieto časti boli pre mňa často absolútnou pohromou. V prvom rade máte čelné sklo rozdelené na dve okná, pri každom menšom skoku alebo zatočení sa vám rozladí kamera a neustále som musel nejakým spôsobom koordinovať svoju pozíciu kamery, aby som aspoň niečo videl. Keď si do toho pripočítate skutočnosť, že prvýkrát šoférujete toto vozidlo počas búrky a v tme, máte k tomu ďalšiu frustráciu navyše.

Rover má navyše aj jednu zaujímavú superschopnosť. Tou je zmiznúť a znovu sa objaviť keď to hra uzná za vhodné. V jednej časti som sa rozhodol preniknúť na cudzie územie spôsobom, že som svoje vozidlo nechal za sebou. Keď som však neskôr vyhodnotil, že celá oblasť je opustená a chcel sa pre Rover vrátiť, zo svojej pôvodnej pozície sa zázračne stratil. No keď som sa presunul do ďalšej oblasti a vypočul si dialógy medzi Yasnou a Novikom, zrazu sa zázračne objavil pár metrov vedľa mňa. A to mi prišlo vskutku fascinujúce najmä v závere, keď spomínaná komiksová knižka vyhodnotila, že som bol vlastne celý čas vo svojom vozidle. Je zrejmé, že toto ešte treba jemne doladiť.

Nemal by som však opomenúť ešte jednu skutočnosť a tou je fakt, že vaša výstroj v tejto hre je viac-menej skoro úplne zbytočná. Na to, ako Yasne Novik povie, že detektor kovov je kľúčovým zariadením v tejto hre, dokopy ho v celej hre využijete len minimálne. Sledovacie zariadenie je o niečo užitočnejšie, no jediné k čomu vám pomôže je len hľadanie tiel. Na iné veci ani nereaguje a nenájdete s ním ani nejaké zaujímavejšie secrety alebo niečo podobné. Ďalekohľad na druhej strane je celkom užitočný, no iba na miestach, ktoré sú vyslovene naskriptované. Ak by však hra priniesla niečo podobné aj pre detektor kovov, pôsobil by možno taktiež užitočnejšie.

Jediná pomôcka v tejto hre, ktorá je podľa mňa reálne k niečomu je tak Yasnin denník. Slúži vám primárne ako zdroj poznatkov, ktoré si budete počas hry zapisovať, no rovnako ho využívate i ako mapu, vďaka ktorej sa na Regise III nestratíte. Navyše v prípade, že sa rozhodnete pre určité riešenia, poslúži aj v rámci príbehu ako dôležitý zdroj informácií.

Ako sa teda vo výsledku cítim? Úprimne, bijú sa vo mne viaceré pocity. Ako som už napísal, fanúšikom príbehových adventúr a milovníkov sci-fi by som hru skutočne odporúčal vyskúšať. Tí budú vedieť oceniť príbehové kvality a dokážu si dostatočne vychutnať hru na to, aby jej dokázali odpustiť tých niekoľko nedostatkov. Pokiaľ ste však fanúšikmi akčných sci-fi na spôsob Mass Effect alebo Halo, The Invincible určite nie je titulom pre vás. Musíte počítať s tou veľkou dávkou kráčania, skoro nulovou akciou a silnou príbehovou rovinou. Ja si pritom viem užívať i pomalé hry, ktoré vedia podávať silný príbeh a The Invincible rozhodne nie je výnimkou. Je mi však od začiatku jasné, že nejde o titul pre každého. Z mojich slov si tak asi budete vedieť zhodnotiť či je určený pre vás alebo nie. Ja mám každopádne úplne jasno – tých niekoľko hodín ma rozhodne nakoplo k tomu, aby som si prečítal Lewov román.

Komentuj!