Diablo IV – Satanské tango

Viac ako dekádu čakali hráči na pokračovania ságy Diablo. Presnejšie povedané, bolo to úmorných a dlhých jedenásť rokov, nakoľko minulý diel sa na ich herné obrazovky dostal ešte v osudnom kalendárnom období, kedy mal nastať koniec sveta (áno, vtedy sa riešili aj takéto veci) a ľudstva ako takého. Mal sa dostaviť návrat k temným koreňom, pri ktorých séria v deväťdesiatych rokoch začínala a zásluhou ktorých si zaistila neuveriteľný kult fanúšikov pretrvávajúcich dodnes. Tretí diel však prišiel s istými odbočkami (napríklad vizuálnou stránkou, ktorá bolo omnoho svetlejšia i presýtená farbami) a mnohých hráčov tým pádom rozdelil. Nejeden z menej pozitívnych fanúšikov už ani neveril, že sa dočká tradičného virtuálneho lovu na potomka satanovho. Lenže ono k tomu nakoniec došlo. Ako to však celé dopadlo? Podarilo sa autorom dostať značku späť na výslnie a priniesť po tak krvopotnom čakaní kvalitného nástupcu pre novú i starú gardu hráčov prahnúcich po mordovaní monštier diabla?

Recenzovaná verzia: PlayStation 5

Fanúšikovský kult Diablo hier je naozaj obrovský. Je to pomerne prekvapujúce, pretože sa celá sága skladá z de facto štyroch počinov (mobilné Immortal len málokto z nich ráta a je nimi vnímané skôr negatívne), ktoré zakaždým priniesli špičkový zážitok v rámci svojho dungeon crawling žánru. A napriek tomu, že toto herné univerzum registrujem dlhú dobu, nikdy som sa k žiadnemu z jeho dielov poriadne nedostal.

Beta Diablo IV totiž bola moja úplne prvá skúsenosť s dlhoročnou (finančne i kriticky úspešnou) sériou Blizzardu. Ak teda nerátam dávne hranie demoverzie prvej alebo druhej časti, čo si už sám spätne nie som istý. Okamžite som si však prítomný setting, audiovizuálne spracovanie a hlavne gameplay loop zamiloval. Bolo z neho cítiť sebaistotu, nemalé autorské skúsenosti a absolútne excelovanie na poli žánru, ktorý autorom vždy išiel – na rozdiel od stratégií, kde už len recyklujú staré klenoty.

No dôvod mojich kladných dojmov nebol až tak prekvapujúci, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Ostatne, som pomerne náruživým hráčom RPG titulov, kde je dungeon crawling ako aktivita pomerne typickou súčasťou hrania, pričom rád by som zdôraznil, že práve čistenie kobiek a s tým spojené grindovanie je jednou z mojich obľúbených kratochvíľ v akomkoľvek žánrovom produkte. Tu sa však logicky mení optika pohľadu (doslova), no niečo podobné považujem za minoritnú zmenu, ktorá mi vlastne vôbec neprekáža.

Preto v prípade, že očakávate pohľad veterána so stovkami hodín v predchádzajúcich iteráciách, ten vám táto recenzia neponúkne. Naozaj, Diablo III ma celkom obišlo a, nanešťastie, som sa nedostal ani k remaku dvojky, ktorý je podľa dostupných informácií výborný, no ročne vychádzajú desiatky hier a všetkému svoju pozornosť venovať nemôžete ani v prípade, že by ste nič iné nerobili. Napriek tomu som sa pred niekoľkými mesiacmi rozhodol pustiť sa práve do pôvodne exkluzívneho (a následne sprístupneného širokej verejnosti) testovania. Jeho hranie ma uchvátilo natoľko, že som si titul sprvoti predobjednal a následne nám dorazila i recenzná kópia ultimátnej edície.

Pred samotným hraním som bol pomerne zvedavý kam sa titul pohne vo svojich neskorších fázach, ktoré už neboli súčasťou prekvapujúco rozsiahlej bety. Bolo totiž úplne zrejmé, že nám tvorcovia ponúkli iba špičku ľadovca. Tú sme mali v kompletnom projekte postupne ohlodávať, až pokiaľ by sa naša virtuálna postavička nedostala k vytúženému víťazstvu, čiže skoleniu démonickej Lilith, antagonistickej postavy štvrtého Diabla. Ako na mňa projekt zapôsobil vo finále? Obstál v očiach nováčika a môže sa preto doň pustiť úplne každý? Alebo je natoľko špecifický, že by od neho mali dať casual hráči preč ruky, klávesnice a ovládače? To vám prezradí nadchádzajúca analýza.

Satan prichádza! 

Ak niečo považujem za dokonalé, tak je to úvodné intro titulu. Je známym faktom, že Blizzard Entertainment dokáže vyprodukovať nádherné cinematické filmy, ktoré hráča uvedú do diania i hry samotnej. Stačí si spomenúť na Warcraft 3 alebo aj Overwatch, ktorý nezriedka dokázal prekvapiť nadšencov charakterovými prezentáciami (vydávanými na oficiálnom YouTube kanáli). Prológ v Diablo IV však prekonáva i tie najväčšie očakávania a, minimálne z môjho pohľadu, obstojí aj v rámci krátkeho filmu, ktorý by bol úplne odčlenený od hry ako takej.

Bravúrne totiž pracuje s atmosférou i skromným počtom postáv. Súčasne pozýva do temného sveta, ktorý je formovaný nepríjemnými zvukmi, krásnymi scenériami (záverečný nástup Lilith si zaslúži obrovskú poklonu) a hlavne hudobným podkreslením, ktoré budem aj na ploche tohto textu opakovane chváliť, pretože zásadným spôsobom dotvára celý zážitok a povyšuje ho minimálne o jednu úroveň vyššie.

Každopádne, po tejto ochutnávke sa na príbehové línie až tak nehrá a hoci je väčšina questov zaobalená do typizovanej rozprávačskej štruktúry, rozhodne nemožno hovoriť o projekte, ktorý by stál na deji. Občas síce tvorcovia (a najmä scenáristi) prídu s kvalitnými dialógmi, emočným presahom alebo zásadnou situáciou, avšak prvé husle tu hrá hrateľnosť.

Na takzvané CGI scénky dochádza iba zriedkavo, no zakaždým doručia prvotriedne filmárske kvality – či už ide o strih, réžiu alebo komponovanie záberov. Vedľajšie questy pre zmenu rozširujú vaše povedomie o svete, postavách v ňom i o bezútešnosti všetkých a všetkého navôkol. Priznám sa, že ma trochu zamrzel fakt, že na dejových cestičkách Diablo IV v podstate vôbec nestojí, no ide o vývojárske rozhodnutie, ktoré môže byť potenciálne doplnené (už ohlásenými) expanziami.

No napriek tomu by som len nerád zatracoval autorskú snahu rozprávať niečo konkrétnejšie. Blizzard totiž nezriedka využíva storytelling formovaný prostredím a vlastne aj samotnou atmosférou, ktorá je vo vypätých situáciách tak pohlcujúca, že zabudnete na život za hranicami tohto virtuálneho RPG. Jednotlivé lokácie spoločne s požehnaným množstvom kobiek doslova sršia unikátnosťami, ktoré hráčovi umožňujú v podstate absolútnu imerziu. A hoci ide o pomerne obligátne prirovnanie, pomerne často som sa cítil ako knižné i filmové spoločenstvo prechádzajúce skrz goblinmi zamorenú Moriu, dávno zabudnuté trpasličie mesto. A niečo podobné sa stáva naozaj iba málokedy, nakoľko musí nastať dokonalé zlúčenie audiovizuálnej prezentácie, aby som sa aspoň priblížil k vťahujúcim stranám, ktoré mi umožnili povestný Khazad-dûm preskúmať a precestovať. Tu som veľmi podobné pocity prežíval v podstate v pravidelných intervaloch, čo iba potvrdzuje ako elegantne a detailne sú lokácie vyskladané.

Päť hrdinov a jeden satan

Ako to tak býva, aj vo štvrtom Diable máte na výber z niekoľkých tried hrdinov odhodlaných zvádzať súboj s pekelníkmi. Barbar, čiže klasický bojovník využívajúci meče, sekery a ďalšie ostré predmety určené na rezanie končatín. Necromancer ovládajúci mŕtvoly, ktorý si z nich dokáže vytvoriť vlastnú armádu na slovo počúvajúcich vojakov. Druid disponujúci mágiou i schopnosťou meniť sa na medveďa alebo vlka. Rogue je expertom na rýchle ataky s chladnou zbraňou i lukom. Sorcerer vo svoj prospech používa ohnivé, bleskové a ľadové kúzla, pričom tie dokáže ľubovoľne kombinovať.

Je len na vás aký prístup je vám najviac sympatický, no vedzte, že zakaždým dostanete trochu iný zážitok. Pravidlá boja za druida sú totiž diametrálne odlišné ako keď sekáte kostlivcov s barbarom. Osobne som si zvolil práve druhého zmieneného v minulej vete, pretože neholdujem rôznym magickým buildom. Som v tomto ohľade pomerne staromódny, stačí mi vziať si do rúk obojručný meč a môžem sa okamžite vydať do najhlbších komnát pani temnôt. Vlastne, tak som to aj urobil.

Len v krátkosti by som sa ešte mal vyjadriť k možnosti vizuálne si upraviť postavičku. Prítomné variácie mi prišli ako dostatočné, titul nie je zbytočné zahltený vizuálnymi detailmi, ktoré aj tak počas konkrétnej hrateľnosti neuvidíte ale mám za to, že sa s ňou ľahšie stotožníte, keď si ju dokážete aspoň zľahka prispôsobiť svojim preferenciám i požiadavkám. Šikovní hráči boli taktiež schopní robiť tradičný cosplay a tak sa nejeden z nich prechádza po svätyniach ako ikonický Kratos zo série God of War.

Swords and sandals and demons

Od hrateľnosti som očakával primárne klasickú dungeon crawler koridorovú akciu, počas ktorej na mňa budú skákať desiatky odpudivých potomkov satana, pričom relatívne simplicitné chodenie a udieranie do oponentov by bolo oživené variabilitou chladnokrvných sokov ako aj RPG elementami činiacimi z principiálne jednoduchého bojovania sofistikovanú záležitosť. A v podstate presne to som aj dostal. Bál som sa však niekoľkých potenciálnych neduhov. Archaickosti, nekvalitného ovládania na konzole a prílišnej náročnosti, ktorá akéhokoľvek nováčika pošle von oknom… alebo minimálne skrz dvere s definitívnou výpoveďou v rukách a nálepkou slabocha. No naplnila sa niektorá z týchto obáv? A tu poviem na rovinu, že nie.

Diablo IV inak disponuje pomerne rozsiahlym prostredím, ktoré môžete v zásade voľne preskúmavať a hoci je vidieť, že sa nejedná o klasický otvorený svet, hre sa vcelku darí imitovať plasticky vystavané open world projekty – veľmi podobne ako to napríklad robia Yakuza tituly skladajúce sa iba z niekoľkých ulíc a pritom prekypujú živosťou i hustotou obsahu. Každopádne, občas sa stáva, že niektoré časti vám budú (kvôli príbehu) odoprené. Napriek tomu však máte ale značnú voľnosť v prístupe ku svetu a výraznejšie obmedzovaný nie ste.

Považujem za kľúčové zmieniť, že za centrum základnej hrateľnosti vnímam práve rôzne kobky, zapadnuté siene či démonmi ovládané oblasti, kde vo všetkom zmienenom dominuje zvuková stránka. Cvakanie nôh, rinčanie mečov, lámanie kostí a do toho orchestrálne tóny ako z veľkolepého historického fantasy. Dokonalosť, ktorá fascinuje a desí naraz. Prítomný otvorený svet je o niečo menej súdržný, nie je v ňom toľko nepriateľov a ani lootu. Jednoducho povedané, vyznieva o niečo rozvláčnejšie. Nie vyložene nudne, no oproti brilantnosti uzatvorených úrovní predsa len slabšie, čo cítiť už od prvých momentov hrania.

Highway to Hell  

Keď sa teda dostanete už do konkrétnej oblasti, väčšinou tam idete s jasným questom. Spravidla je nutné prejsť z jedného konca na druhý a popritom prežiť. Znie to pomerne jednoducho, no vedzte, že do takto simplicitne popísanej úlohy vstupuje množstvo faktorov, ktoré vám ju výrazne znepríjemňujú. O niektorých si povieme nižšie, no v prvom rade tvorcovia šikovným spôsobom využívajú nepríjemné skupinky protivníkov, ktoré vám v podstate zakážu nepohybovať sa.

Nezriedka totiž stretávate skupinu pešiakov so strelcami a ďalšími náročnejšími sokmi, pričom v krátkom časovom horizonte sa musíte rozhodnúť koho skoliť skôr. Pochopiteľne, po zhruba pätnástich hodinách to už budete vedieť presne, no spočiatku značne tápete a tým pádom i zomierate. Ide však o typickú krivku učenia, ktorá postupne rastie nahor a to až do momentu, že sa sami postavíte celej armáde temnôt (Sam Raimi by mal radosť).

Ja sám som spozoroval, že som do hrania vstupoval s istým strachom. Nie som odchovaný na stratégiách ani takýchto ARPG hrách a bál som sa, že to jednoducho nebude pre mňa. Blizzard však zvolil krásny, empatický, prístup a jednotlivé mechanizmy mi do hlavy dávkoval v príjemných odstupoch a tak som hravo naskočil na žánrový vlak. Nehovoriac o tom, že sa to výborne hrá aj na ovládači, ktorý disponuje menším počtom tlačidiel ako bohatá klávesnica. Z tohto hľadiska je schéma veľmi dobre prispôsobená a titul sa teda prechádza s ľahkosťou ľubovoľnej third person akčnej adventúry tak typickej pre platformu PlayStation 5.

Šaty robia človeka

Druhým sťažujúcim prvkom je loot. Toho je dostatok už v základnej kampani a môžete mi veriť, že v endgame obsahu sa za ním budete doslova naháňať, pretože je naozaj stimulujúci i adekvátne odmeňuje. Každopádne, zrejme ste v minulosti narazili na skutočných fanatikov, ktorí dokázali prejsť ako Dark Souls alebo Elden Ring v podstate nahí a teda bez akéhokoľvek odevu. To vám Diablo IV skutočne neumožňuje.

Pokiaľ sa teda rozhodnete ignorovať prirodzený progres a zanevriete na neustále padajúce predmety ako helma, meč či brnenia, ďaleko sa nedostanete. Nepriatelia vás jednoducho rozsekajú na kusy a nezostane po vás ani len mastná škvrna, na ktorej by si mohol pochutnať najspodnejší prisluhovač kráľovnej pekla. Preto musíte dbať na jednotlivé popisy. Čo vám predmet sprístupní? Ide iba o zvýšenie odolnosti alebo hráčovi dokážu prepožičať unikátne vlastnosti? To sú dôležité otázky a podstatný herný mechanizmus, ktorý nerobustnej akcii dodáva pevnú formu a výborne ju dopĺňa.

To isté možno povedať aj o tradičných RPG elementoch a schopnostiach, ktoré si môžete zakúpiť po splnení levelu. Nájdete tu klasické navýšenie útoku, no aj pomerne zaujímavé kombá použiteľné v tých najťažších a najviac nepríjemných situáciách. Oba tieto prvky príjemným spôsobom dopĺňajú akčné jadro. Výhodou je i to, že nie sú príliš komplikované, avšak súčasne pôsobia pre súboje esenciálne, keďže sa bez nich, skôr či neskôr, nepohnete ani o krok. 

Brány pekelné sa zatvárajú

Diablo IV bolo pre mňa nadmieru pozitívnym prekvapením. Vždy som si totiž hovoril, že ma podobný žánrový štýl príliš neláka a tak som žiadnej hre (či už z tejto alebo inej série) obdobného charakteru nedal nikdy možnosť získať si moje srdce. Podarilo sa to až Blizzardu a ich najnovšiemu prírastku do pekelnej famílie, ku ktorému som sa dostal úplnou náhodou. Pochopiteľne, nedokážem vám poskytnúť pohľad veterána, ktorý by mnohé aspekty dokázal vnímať kritickejšie a disponoval by aj skúsenosťami z tematických projektov. V prípade, že však patríte medzi nováčikov, ktorí nikdy nevyskúšali žiadnu Diablo hru (a uvažujete nad tým), rozhodne môžem tento príspevok do série iba odporučiť.

Nielenže si v ňom nájdete kvantum obsahu skladajúceho sa z explorácie, svižných stretov, pri ktorých kosíte stovky oponentov a šikovne zakomponované RPG elementy (vyžadujúce uvažovanie, no nezavaria vám hlavu stovkami nič nevraviacich percent či čísel), všetko zmienené je navyše odeté do krásneho audiovizuálneho kabátu. Každý zvuk precízne formuje atmosféru a každý kút temného pekla vo vašom podvedomí vytvára určitú emóciu. Áno, je nemilé, že príležitostne padajú servery a cítiť, že tvorcovia s technickým aspektom ešte bojujú. Mimo to je ale projekt špičkovo vyladený a nadmieru zábavný.

Takto by sa teda z môjho pohľadu malo pracovať so žánrom. Síce invenčne, avšak súčasne s rešpektom k jeho pôvodným koreňom, kvôli ktorým si získal fanúšikov. Diablo IV mierne inovuje, no autori evidentne počuli kritiku predchádzajúcej časti a tak prišli s temným, miestami zámerne ťažkopádnym, RPG, pri ktorom máte neprestajne pocit, že ho vlastne nechcete hrať. Všetko navôkol je mimoriadne nepríjemné a naháňa do vašich útrob surový strach vyvierajúci vo vašom mozgu. Zároveň si však neviete pomôcť, pretože návyková hrateľnosť vás núti neustále sa do kobiek smradľavých od mŕtvol vracať.

A zrejme vás neprekvapí, že obdobná, poctivo vystavaná, kombinácia funguje absolútnym spôsobom. Nejeden hráč Blizzardu neveril (oprávnene), no tentokrát sústredili všetku svoju autorskú silu a schopnosti vďaka čomu doručili kvalitný titul, ktorý opätovne bude predobrazom pre všetkých zanietených autorov snažiacich sa o to isté. Diablo zasa raz usadá na temný trón a môže s chladným pokojom čakať na potenciálnych vyzývateľov, ktorým jedným švihom zotne hlavu.

Komentuj!