Assassin’s Creed Valhalla – Návrat ku koreňom?

Assassin’s Creed je tu s nami od roku 2007 a za ten čas Ubisoft stihol vyprodukovať viac než dvadsať hier s touto tematikou. Do hlavnej série sa síce ráta iba dvanásť z nich, no i tak ide o mimoriadne vysoké číslo, dané aj tým, že značka bola dlho vydávaná každoročne. Dnes už k nej tvorcovia pristupujú trochu inak, no i tak platí, že Assassin’s Creed Valhalla je vôbec prvým titulom tejto značky, ktorý vychádza po dvojročnej pauze nezaplnenej ničím novým z toho sveta. Ako sa vlastne vydarila vikingská anabáza?

Recenzovaná verzia: PC

Asasíni tu nemajú u hráčov jednoduché a vysoká frekvencia vydávania sa automaticky prejavuje aj na istom podceňovaní tejto série zo strany internetovej komunity. Pravidelne sa objavujú vyjadrenia o reskinoch a to sa nakoniec týka aj iných titulov z produkcie Ubisoftu. Nie sú to však úplne spravodlivé tvrdenia, obzvlášť s prihliadnutím na vývoj v posledných rokoch. Už Assassin’s Creed Origins z roku 2017 koketoval s RPG prvkami podstatne viac ako jeho predchodcovia a v prípade Odyssey sme už mohli hovoriť o plnohodnotnom akčnom RPG. Ani u Valhally tomu nie je inak, vývojári však aj tentokrát pribalili viacero výrazných dizajnových zmien. Nie natoľko, aby sme mohli hovoriť o revolúcii, no tá sa reálne v cross-gen titule ani nedala očakávať.

Dej nového dielu nás zavedie medzi mnohými obľúbených Vikingov, ktorých v posledných rokoch ešte viac spopularizoval rovnomenný televízny seriál od Michaela Hirsta. Gro titulu sa začína odvíjať v roku 873, kedy sa hlavný hrdina Eivor (môžete si zvoliť ako muža, či ženu) opustí so svojim bratom brehy Nórska a s veľkými očami sa vydá drancovať stále trochu rozdrobené Anglicko. Samotná zápletka síce nepatrí medzi to úplne najlepšie, čo sa urodilo v tejto sérii, no plne postačuje a vonkoncom jej nerobí hanbu. Ako to už býva zvykom, ani tentoraz nechýbajú silné momenty, pričom viaceré z nich pramenia i z nie úplne čitateľných rozhodnutí. Áno, po Odyssey sa znovu vracajú príbehové voľby a znovu ide o príjemné oživenie, kde si často nie ste istí nakoľko má to vaše skutočný dopad a nakoľko ide len o šikovnú ilúziu.

Ak sa náhodou pýtate, akú rolu v tom všetkom zohráva vzájomný boj Asasínov a Templárov, tak vedzte, že o niečo väčšiu ako v predošlých dvoch dieloch. V Origins sa samotné bratstvo, vtedy ešte známe pod názvom Skrytí, sformovalo až na úplnom konci a Odyssey, ktoré mu časovo predchádzalo, sa venovalo hlavne predchodcom Templárov, Rádu prastarých. Tu sa naopak plnohodnotne vracajú obe organizácie, i keď ešte pod svojimi starými menami, čo nepochybne poteší skalných fanúšikov tejto značky. Hoci je pravdou, že by im mohol byť venovaný aj väčší priestor, aspoň sa znova vracia postupné odhaľovanie hierarchie členov Rádu a likvidovanie ich členov. Súbežne s tým sa však odvíja i príbeh v prítomnosti, kde sa do tretice chopíte Layly Hassan. Tieto pasáže patria zakaždým k tým menej populárnych, no rozhodne majú zmysel z globálneho hľadiska. Ja prezradím iba to, že ide o vyvrcholenie jej snaženia a po scenáristickej stránke rozhodne vydarenejšie DLC The Fate of Atlatis. Návrat hlási aj jedna postava, ktorú by ste už asi nečakali.

Po kratučkom úvodnom prológu, kde sa chopíte mladého Eivora vás hra nechá zvoliť pohlavie vášho hrdinu. Zatiaľ čo v predchádzajúcom titule mi bola jednoznačne sympatickejšia Kassandra, tu som pre zmenu volil mužského Eivora. Prequelový komiks a román síce predstavili ženskú verziu (čo je vzhľadom k pôvodu tohto mena logické), no reálne je to úplne jedno, o to viac, že tentoraz môžete takmer ľubovoľne prepínať medzi oboma. No ak náhodou čakáte, že ihneď v úvode sa presuniete do spomínaného Anglicka, potom asi budete príjemne prekvapený úvodnou lokalitou pôsobivo spracovaného Nórska, kde môžete za istých okolností pokojne stráviť aj desať hodín. Už tu sa pritom výrazne prejavujú viaceré príjemné dizajnové zmeny.

Tou zďaleka najzásadnejšou je spôsob, akým je riešený samotný obsah. Zabudnite na otázniky rozosiate po celej mape, či klasické vedľajšie úlohy. Tie tu prakticky absentujú a nahradili ich takzvané World Events, ktoré sú nezriedka kratšieho rozsahu, a môžete na ne naraziť pri svojom putovaní prírodou. Ale aj nemusíte, pokiaľ vás cesta do danej lokality vôbec neprivedie. No v denníku sa vám každopádne objavujú výhradne hlavné úlohy a nič vás vyložene nezdržuje od ústrednej dejovej línie, dokonca ani nutnosť levelovať. Podobne ako v Origins, či Odyssey pritom môžete naraziť i na nepriateľa, ktorý je o mnoho levelov vyššie ako ste vy, no zásadný rozdiel spočíva v tom, že s trochou snahy ho vždy môžete zabiť a ani do neho nemusíte sekať hodiny.

Okrem vedľajších úloh sa však môžete venovať aj ďalším aktivitám, ktoré sú dostatočne rozmanité. Či už je to hľadanie pokladov, alebo iných tajomstiev, kocková hra Orlog, súťaž v pití medoviny, takzvané rapové bitky (mimoriadna zábavná minihra!), alebo lovenie legendárnych zvierat, nikdy nemáte pocit, že niečo robíte len preto, že to robiť musíte. Nejedná sa síce o žiadnu revolúciu, nakoľko niečím podobným disponoval i Red Dead Redemption 2, no v rámci dlho bežiacej série je podobná zmena k prístupu viac než žiadúca. No samozrejme, v jadre je to i naďalej klasický Assassin´s Creed a niektoré prvky sa jednoducho opakujú a budú opakovať. Za všetky spomeňme len vášho opereného spoločníka – v tomto prípade havrana Synina – slúžiaceho ako radar. To však určite nie je mínus.

Čo sa inak týka súbojového systému, i ten prešiel už tradičnou zmenou ako je to zvykom u takmer každej časti. Je to však i logické, nakoľko tentokrát nedostávate pod svoju kontrolu gréckeho žoldniera, ale nemilosrdného Vikinga. Každopádne, vo výsledku pôsobí o niečo arkádovejšie ako minule, čím mi stopercentne nesadol – no v zásade nie je vôbec zlý. Je patrične brutálny a výraznú rolu v ňom zohráva i stamina, takže po nutné je nutné i trochu taktizovať a nielen bezhlavo búšiť do oponenta. Nechýba ani štít, ktorý môžete, ale i nemusíte využívať, či tradičný luk vhodný na ostreľovanie z diaľky. A že ten sa vám nezriedka bude hodiť, no súčasne treba mať na pamäti, že na rozdiel od Odyssey sa už šípy nedajú vyrábať, no je nutné ich hľadať na bitevnom poli.

Zbraní je inak, samozrejme, dostatok a ak ich chcete v priebehu hrania striedať, nik vám v tom nebráni. Vedzte však, že žiadnu nie je nutné neustále vylepšovať u najbližšieho kováča, aby bola použiteľná. Stačí iba raz za čas, pričom okrem zvýšených atribútov sa dokonca mení aj jej vizuálna podoba. A to je nielenže sympatické, no pôsobí to i o dosť realistickejšie, ako keď dostanete do rúk ten istý kus vybavenia, no akýmsi zázrakom má byť lepší. No a keď sme pri tom vylepšovaní, k dispozícii je i tradičný systém skillov, kde môžete rozdeľovať získané body do troch kategórií – klasicka bojová, stealth a strelecké schopnosti. Čiže v tomto smere zdanlivo nič nové, no úplne stačí, že je to adekvátne vyvážené a nechýba ani mnoho pasívnych bonusov, ktoré sa vám budú jednoznačne hodiť. Menšou slabinou oproti klasickým RPG je, že sa nedá vyložene špecializovať, ale to môže prekážať asi iba najzarytejším RPG puritánom.

Samotná hra každopádne neprekvapivo ožije až po príchode do krásne pôsobiaceho Anglicka (hoci do Nórska sa môžete kedykoľvek vrátiť) s množstvom možností na realizáciu. Tam je vašou prvoradou úlohou založiť si vlastnú základňu odkiaľ budete podnikať nájazdy na rôzne miesta. Tú si potom môžete, samozrejme, vylepšovať rôznymi smermi, čím môžete dokonca získavať i rôzne bonusy. Odtiaľ taktiež podnikáte nájazdy na rôzne miesta so svojimi spolubojovníkmi. V tomto smere treba pochváliť aj šikovne zakomponovaný multiplayerový prvok, nakoľko v kasárňach si môžete vytvoriť vlastného Jomsvikinga a ten sa následne môže objaviť vo svete iných hráčov. A opačne, Jomsviking iného hráč sa môže objaviť u vás a vy si ho môžete na menší poplatok najať a využívať v boji. A hoci tento systém až nápadne pripomína Dragon’s Dogma: Dark Arisen, vonkoncom to nie je na škodu.

Zaujímavosťou je inak aj to, že vo Valhalle sa vracia na scénu asasínsky štýl hrania, ktorý bol dominantou starších častí série. Nakoľko ste votrelcom v cudzej zemi, nie všade vás logicky vítajú s otvorenou náručou. Vy si však môžete nasadiť na inkriminovanom mieste kapucňu, pokúsiť sa splynúť s davom, či inak odpútať pozornosť nič netušiacich strážcov. Staronovým prírastkom je i skrytá čepeľ (no dobre, po novom nie až tak skrytá), ktorou je možné likvidovať nepriateľov okamžite. Teda s výnimkou tých silnejších, no i tak je sympatické, že spolu so silnejším dôrazom na súboj Asasínov a Templárov ide o ďalší prvok evokujúci staré dobré časy.

Hoci som už medzi riadkami naznačil, že vizuálne spracovanie je viac než vydarené (a keď sa budete preháňať pláňami Anglicka, dáte mi za pravdu), dych už dnes nikomu nevyrazí. Možno je to i daň za to, že Ubisoft musel vyvíjať hru na šesť platform súčasne, no i tak si nejde nevšimnúť ako nádherné panorámy kontrastujú s poslabšími animáciami a to dokonca i v rámci vybraných prestrihových scén. Občas je v nich dokonca vidieť i badateľný downgrade oproti dva roky starému Assassin’s Creed Odyssey a to je trochu prekvapivé. Na druhej strane, optimalizácia je omnoho lepšia ako v prípade Watch Dogs: Legion a hoci by technický stav mohol byť aj vyladenejší, na obrovskú open world hru to nie je žiadna tragédia. Viac tak mrzia už tradičné ubisoftie problémy s umelou inteligenciou, ktoré vedia sem-tam narúšať imerziu.

O hre by sa dalo určite napísať i viac, no v zásade stačí napísať, že Ubisoft to znova dokázal a naservíroval kvalitný zážitok pre všetkých fanúšikov tejto série. A nielen nich. Assassin’s Creed Valhalla prináša zábavný mix starého a nového, pričom pre mnohých bude tromfom už len samotné zasadenie. Nie je to dokonalý zážitok a v prípade hry roka sa bude rozhodovať skôr medzi inými kandidátmi, no nejde ani o žiadny reskin. A pokiaľ náhodou holdujete tomuto štýlu, určite ste ochotní prepáčiť i tých niekoľko menších nedostatkov, ktoré sa začnú v priebehu hrania vynárať na povrch. Tak na čo ešte čakáte? Anglicko sa predsa samo nevydrancuje..

Komentuj!