Amnesia: Rebirth – Znovuzrodenie série?

Amnesia: The Dark Descent od Frictional Games patrí k hrám, ktoré pomáhali výrazne budovať hororový žáner. Jej vplyv je naozaj neodškriepiteľný a o to prekvapujúcejšie pôsobí fakt, že švédski tvorcovia sa po nej rozhodli zamerať na úplne nový titul, kým vývoj ďalšej časti zverili britským kolegom z The Chinese Room. Po dlhých desiatich rokoch sa však predsa len rozhodli vrátiť k svojmu najslávnejšiemu dielu a výsledkom ich snaženia je Amnesia: Rebirth.

Recenzovaná verzia: PC

Druhá Amnesia s podtitulom A Machine for Pigs síce nebola zlým titulom, ale prílišná linearita, minimalistická hrateľnosť a takmer absentujúci pocit bezprostredného ohrozenia mali za následok sklamanie viacerých fanúšikov. Osobne síce zastávam názor, že i vízia The Chinese Room má niečo do seba, no v priamom porovnaní so svojim predchodcom vychádzala lepšie azda len v príbehu – a aj to nie úplne ideálne podanom. Z toho pohľadu je rozhodne potešujúce, že Rebirth robí mnoho vecí lepšie a je z neho cítiť pevný rukopis Frictional Games. Má to však aj niekoľko „ale“, no o tom postupne.

Samotný dej sa začína odohrávať asi 100 rokov po udalostiach The Dark Descent, pričom hlavnou hrdinkou je tentoraz francúzska archeologička Anastasia „Tasi“ Trianon. Tá uviazne po páde lietadla v alžírskej púšti a hneď ako sa vydá po stopách svojho manžela a ďalších členov expedície, na povrch sa začnú vynárať stratené spomienky. Zdá sa, že od havárie už uplynul nejaký čas, no čo presne sa stalo na tomto mieste a za akých okolností? Prinesú vôbec odpovede na tieto otázky patričné uspokojenie, alebo iba bolesť?

Po druhýkrát v rámci série sa teda vžívame do kože ženskej protagonistky a podobne ako v prídavku k prvému dielu s podtitulom Justine, i v tomto prípade to má svoje opodstatnenie. Autori sa navyše veľmi skoro uchýlia k jednoduchému, no mimoriadne šikovnému, triku, ktorým vzbudia ešte väčší súcit s touto postavou. Sympatie pomáha budovať i výber hlavnej dabérky v podaní mimoriadne skúsenej Alix Wilton Regan (prominentné roly v tituloch ako Mass Effect 3, Dragon Age: Inquisition, či Asassin´s Creed: Origins), čiže v tomto smere sa novej Amnesii nedá veľa vytýkať.

Obecne možno pochváliť aj ambiciózne vedený príbeh, ktorého spracovanie má bližšie k SOME od rovnakých tvorcov ako k The Dark Descent. Poteší aj viacero (ne)nápadných napojení na pôvodnú hru a ďalšie rozvíjanie jej mytológie. Znalosť originálu pritom nie je vôbec nutná a ide len o príjemný bonus navyše, nakoľko Rebirth dokáže bez problémov obstáť i sám o sebe. Tu však prichádza na rad niekoľko zo spomínaných „ale“. Hoci je nesporným pozitívom, že už nemusíte toľko študovať nachádzané dokumenty, aby ste pochopili o čo v hre ide, ani tentoraz sa tomu úplne nevyhnete, ak chcete presnejší obraz. Tento trochu zastaralý spôsob prezentácie síce dopĺňajú i flashbacky, no sú spracované výlučne vo forme statických denníkových obrázkov. A hoci sa mi prieči kritizovať niečo podobné v nezávislom titule, pravdou je, že ma nikdy vyložene nestrhli.

Po stránke hrateľnosti sa nedostavili žiadne experimenty. Základ je znova postavený na osobitom využívaní fyziky, takže ak chcete napríklad len otvoriť dvere, musíte uchopiť a držať kľučku a potiahnuť ich smerom k sebe, alebo od seba. Fungovalo to v minulosti, funguje aj teraz a obzvlášť v momentoch, keď vás naháňa nejaké monštrum, podobné princípy dokážu navodiť ešte väčší adrenalín. Samotných príšer pritom nie je až tak veľa, no rozhodne predstavujú väčšiu hrozbu ako predošlom dieli. Na prvý priamy stret si síce chvíľu počkáte, no tvorcovia sa – a hlavne spočiatku – majstrovsky pohrávajú s napätím a budujú očakávania lepším spôsobom, ako mnohí z ich konkurentov. Pozitívne je i to, že celá hra sa odohráva v rôznorodých lokáciách a tie šikovným spôsobom strieda, vždy keď už začne pomaly hroziť stereotyp. Párkrát sa dokonca prejdete aj po samotnej púšti, i keď pre mnohých bude asi najväčší lákadlom mimozemský svet, spomínaný už v prvej časti. Tu si ho totiž môžete prejsť osobne.

Vracajú sa aj ďalšie mechaniky známe z The Dark Descent. Podobne ako Daniel, ani Tasi nedokáže byť dlho v tme, pretože napriek perfektnému zraku u nej začne postupne narastať úzkosť. Rovnako na ňu pôsobí i prítomnosť mŕtvych tiel, či už spomínaných príšer, takže priamemu pohľadu sa je často lepšie vyhýbať. Ďaleko výraznejšie sú i survival prvky, ktoré boli v predošlej časti úplne potlačené. S tmou je teda nutné bojovať prostredníctvom zápaliek, či lámp, ktoré však majú obmedzenú výdrž. Na môj vkus dokonca až príliš obmedzenú, pretože zapálená zápalka vám vydrží len niečo cez desať sekúnd a za ten čas často nestihnete dôjsť ani k ďalšej fakli a zapáliť ju. Našťastie je ich relatívne dostatok, stačí len pozorne hľadať… Zaujímavo je vyriešená aj smrť hlavnej postavy, ktorá síce nemá výraznejší dopad na hrateľnosť, no prejavuje sa na zovňajšku vašej postavy. Ak teda budete často neúspešní, môže sa stať, že najlepší možný koniec vám bude jednoducho odopretý. Škoda len, že umieranie zakaždým sprevádza tá istá, zbytočne zdĺhavá animácia.

Zatiaľ to všetko znie pomerne dobre, no ak ste už zalistovali nižšie smerom k hodnoteniu, asi ste postrehli, že výsledok nie je úplne ideálny. Niečo z toho, čo mi prekážalo, som už načrtol, no najväčší problém vidím v tom, že novinka Frictional Games sa nedokáže vyrovnať nielenže legendárnej jednotke, no ani už spomínanej SOME. Tá navyše pôsobila ako celok ambicióznejším a vzhľadom ku svojim koreňom i áčkovejším dojmom. A to zrejme i po stránke vizuálu, ktorý má Amnesia: Rebirth relatívne priemerný. Jednotlivým lokalitám sa síce nedá upierať nedostatok atmosféry, ale obzvlášť exteriéry sú na tom slabšie ako zvyšok, kde môžu tvorcovia aspoň rozohrávať šikovnú hru svetla a tieňov. Taktiež platí, že subjektívne ma dianie bavilo viac, keď bolo situované na tradičnejších miestach. Úplným vrcholom je z môjho pohľadu oblasť vojenskej pevnosti a jej okolia, kde som bol zďaleka najspokojnejší. Ani zvyšok síce nie je zlý a príjemne som sa bavil takmer po celý čas, lenže to najlepšie prišlo príliš skoro.

Hororové hry to skrátka nemajú jednoduché a hoci robí nová Amnesia veľa vecí o poznanie lepšie ako hromada lacných napodobovačov, aj tí jej v konečnom dôsledku upierajú väčšiu unikátnosť a sviežosť. Sviežosť, aká sa svojho času dostavila napríklad v Resident Evil 7: Biohazard, hoci tam to bolo dané i tým, že hlavná séria prvýkrát prešla zmenou perspektívy z first person na third person. Rozhodne sa však nenechajte odradiť. Amnesia: Rebirth je totiž i napriek tomu, čo tu odznelo, veľmi dobrým hororovým zážitkom. Disponuje ideálnou, približne desaťhodinovou dĺžkou, smerom k záveru obstojne graduje (a to sú aspekty, kde napríklad český Someday You’ll Return pokrivkával) a vzhľadom k nízkej cenovke je možné ju iba odporúčať. Zarytí priaznivci žánru si teda môžu pokojne prihodiť percentá navyše.