Assassin’s Creed Odyssey: The Fate of Atlantis – Atlantická odysea

Prvé príbehové rozšírenie vlaňajšieho hitu Assassin’s Creed Odyssey úplne nenadchlo, no zraky fanúšikov sa od začiatku upierali hlavne k tomu druhému a papierovo atraktívnejšiemu. The Fate of Atlantis mal všetky predpoklady k tomu, aby bol vydarenou bodkou za celou gréckou odyseou a to sa svojim spôsobom podarilo. No hoci na to vývojári išli o poznanie lepšie ako minule, vo finále to mohlo dopadnúť aj omnoho lepšie.

Recenzovaná verzia: PC

Dvojicou väčších prídavkov disponoval aj predvlaňajší Assassin’s Creed Origins a oba mali svoje kvality. Hidden Ones ďalej rozširoval témy pôvodnej hry, kým The Curse of the Pharaohs sa ďaleko viac zameriaval na mytologickú zložku, ktorá však pôsobila v rámci série mimoriadne osviežujúco. V prípade rozšírení najnovšieho dielu platí, že oba sú svojim spôsobom previazané s hlavnou zápletkou, no atlantické dobrodružstvo priamo pokračuje v dejovej línii v prítomnosti, čím naberá ešte o niečo väčší význam. Sledovať ako pokračuje cesta Kassandry, respektíve Alexia, no súčasne i Dediča spomienok, ktorým nie je nikto iný ako Layla Hassan je nepochybne najväčším lákadlom The Fate of Atlantis, no hneď na úvod poviem, že nové DLC pôsobí v tomto smere trochu rozporuplne.

Väčšie prepojenie prítomnosti s minulosťou nie je skrátka vôbec na škodu, hoci úplný úvod, kde dej pomerne rýchlo prepína medzi Laylou a jej historickým avatarom nie je ani zďaleka ideálny. Zvláštne pôsobí aj ústredná premisa, kde je vašou úlohou vstupovať v simulácii vytvorenej Animom do ďalšej simulácie, ktorá ma pre zmenu podobu častí podsvetia, respektíve titulnej Atlantídy. Podľa vášho sprievodcu Alethie, členky prvej civilizácie Isu, respektíve jej vedomia uloženého v Hermovej palici, totiž neexistuje iný spôsob ako získať dostatok zdrojov do tohto mocného artefaktu a tým pádom niesť jeho ťažobu do doby kým ho nepredá Dedičovi spomienok.

Ak sa náhodou nechytáte, nič si z toho nerobte. Osobne som si však viac-menej istý, že nejeden hráč sa v týchto prekombinovaných vysvetleniach stratí a v priebehu diania nebude mať občas jasno, prečo vlastne robí, to čo robí. Úplný záver síce dokáže opodstatniť toto rozhodnutie a uzavretie dejovej línie v minulosti má niečo do seba, no príbehová narácia má skrátka svoje muchy. V čiastkových momentoch to pritom nie je vôbec márne a v tomto smere na mňa ďaleko najviac zapôsobila prostredná časť s názvom Torment of Hades, kde budete mimo iné čeliť známym osobám, ktoré zomreli počas pôvodnej hry. Potešia aj občasné dobre mierené hlášky vášho protagonistu padajúce na úrodnú pôdu. No čo sa týka diania v prítomnosti, tam to nie je žiadna sláva.

V rámci série to pritom nie je žiadne prekvapenie, nakoľko vývojári kládli odjakživa dôraz na historickú časť. Čo však už dokáže prekvapiť, je že Layla Hassan, ktorá bola doposiaľ budovaná ako prinajmenšom neutrálny charakter, v ňom činí až do konca jedno zvláštne rozhodnutie za druhým a ani spôsob, akým je písaná, to neuľahčuje tým, ktorí by jej náhodou chceli držať palce. Sám som zvedavý akým štýlom chcú scenáristi viesť jej postavu do budúcna, pretože jedným DLC dokázali výrazne zamávať tým, čo budovali cez dve hry. Ešte sa hodí zmieniť, že epizodické členenie je ako inak zbytočné a prestrihy do prítomnosti medzi jednotlivými kapitolami na mňa pôsobili prinajmenšom rušivo.

Možno sa to z prechádzajúcich riadkov nezdá, no i napriek vyššie popísaným výhradám je The Fate of Atlantis hodný vašej pozornosti a predstavuje už na prvý pohľad zlepšenie oproti Legacy of the First Blade. Oba DLC vás pritom vyjdu cenovo narovnako, no obsahovo sú v zásade neporovnateľné. Kým prvé z nich sa odohráva v dobre známych a možno už trochu ošúchaných kulisách, tentoraz si dali tvorcovia omnoho viac záležať a priniesli do hry rovno trojicu nových a relatívne rozsiahlych lokalít. Či už sú to farbami hýriace Elyzejské polia z rovnomennej epizódy, pochmúrny Tartaros ovládaný Hádom, alebo samotná, honosne pôsobiaca, Atlantída, každé z týchto miest vás dokáže zaujať svojim vizuálnym spracovaním natoľko, aby ste ho mali chuť brázdiť krížom krážom.

Škoda len vedľajších questov, ktorých je veľmi málo. Ak chcete preskúmať celý svet naozaj podrobne, väčšinu času ste odkázaní skôr na plnenie klasických, opakujúcich sa aktivít, akurát v trochu netradičnom prostredí a sem-tam jemne ozvláštnených nejakým originálnejším prvkom. Niektoré aktivity sú navyše priamo previazané s hlavnou zápletkou, takže ich skrátka musíte plniť, no v zásade mi to výraznejšie neprekážalo. Všetko je veľké tak akurát a súbojovú zložku navyše oživujú aj noví nepriatelia. Celkovo platí, že tu môžete stráviť aj 30 hodín, čo je naozaj výrazný rozdiel oproti predošlému DLC. Záleží však iba na vás, ako dôkladne budete postupovať mapou, pretože reálne môžete prebehnúť celým príbehom aj za tretinu tohto času.

Samozrejmosťou sú aj nové zbrane, brnenia, či schopnosti a obzvlášť trojica nových setov brnení poteší oko nejedného zberateľa, nehovoriac o ich kvalitách. Čo sa týka spomínaných schopností, dostanete sa až k deviatim vylepšeniam už existujúcich skillov a ide o vylepšenia hodné pozornosti. Nejde pritom o ich silnejšie verzie v pravom slova zmysle, pretože nepredlžujú trvanie ani silu daného útoku. Hráčovi skrátka poskytujú iné, no veľmi silné efekty a ich zapracovanie od vás bude zrejme vyžadovať jemne pozmenený prístup k bojom. Poteší aj o niečo väčší dôraz na voľby, i keď úroveň pôvodného titulu sa nepodarilo dosiahnuť. Na výraznejšie vetvenie príbehu rovno zabudnite, no keď už nič iné, oproti minulému prídavku hra aspoň vyložene neneguje vaše rozhodnutia a niektoré úlohy môžete ukončiť viacerými spôsobmi. A to sa počíta.

Čo mi teda zabraňuje pociťovať ešte o niečo výraznejšiu spokojnosť? Po viac než stovke hodín strávenom v starovekom Grécku a plnením všemožných aktivít, úloh, či dodatočných gréckych príbehov už skrátka The Fate of Atlantis nepôsobí až tak sviežo. Hrateľnosť je i napriek niekoľkým drobným obmenám až príliš familiárna na to, aby ste pociťovali vyložené nadšenie a hoci sa tvorcovia do istej miery snažia zabraňovať nástupu stereotypu, časom sa u vás aj tak môže dostaviť. Celé DLC sa skrátka uberá v očakávaných koľajach a v zásade nemá čím prekvapiť. Ani zakomponovaním podsvetia do deja, pretože s týmto nápadom sme sa stretli už vlani, no a v priamom porovnaní atlantické dobrodružstvo beztak zaostáva oproti druhému rozšíreniu Assassin’s Creed Origins s podtitulom The Curse Of The Pharaohs. Na odporúčanie to však tentokrát bohato stačí, už len kvôli tomu, že za svoje peniaze dostanete ďaleko viac obsahu hodného pozornosti. Zároveň však dodávam, že odhaľovanie tajomstiev Atlantídy znelo na papieri ešte o niečo atraktívnejšie, než aké je v skutočnosti.

Komentuj!