Rage 2 – FPS besnenie pokračuje

Pôvodné Rage, na ktorého vývoji sa priamo podieľala legenda herného priemyslu John Carmack, vyšlo oficiálne v roku 2010 prostredníctvom iOS, no hráči vtedajšej generácie sa ho dočkali až o celých jedenásť mesiacov neskôr. Keďže id Software je známy hlavne vďaka svojim kultovým first person akciám, kde musíme spomenúť minimálne tituly Wolfenstein, DOOM, či Quake, azda nikoho neprekvapilo, že aj Rage bol dynamickou strieľačkou. Špinavý post-apokalyptický vzhľad iba podtrhával svižné prestrelky a drvenie nepriateľských útrob. I napriek tomu prvotina v tejto sérii pomerne rýchlo zapadla, aby sa mohla po siedmich rokoch vrátiť, tentokrát však v produkcii tímu Avalanche Studios. Podarilo sa skúseným vývojárom otvorených svetov udržať si pôvodnú kvalitu, prípadne latku rovno prekonať? 

Recenzovaná verzia: PlayStation 4

Moja posledná spomienka na Avalanche Studios je značne stereotypná, nezaujímavá, vlastne tak trochu hraničí s nudou. Áno, hovorím o titule Just Cause 4. Ten mi totiž ku koncu roka uštedril poriadne veľké pocity sklamania a istým spôsobom som sa utvrdil v tom, že nádejné štúdio začína ísť tak trochu dolu vodou. Mad Max bol, aspoň podľa môjho názoru, posledný skutočne kvalitný počin z ich produkcie a považujem ho za niečo viac, než iba arkádový nadpriemer plný chýb, uspávajúceho naratívneho rozprávania a zábavného jadra hrateľnosti. Predošlé tituly autorov však nespomínam iba kvôli akejsi historickej lekcii, prípadne zo sentimentu. Sú totiž podstatné pre samotné pokračovanie Rage, nakoľko práve tento projekt bol formovaný azda každou predošlou tvorbou Avalanche Studios. Rage 2 je zlepencom množstva dobre známych, generických herných mechaník, ktoré sú spojené atraktívnym a enormne zábavným strieľaním. Už na začiatku vás varujem, že všetko ostatné je v sequeli post-apokalyptickej akcie nanajvýš priemerné.

Nová doba, nová nezaujímavá dejová línia

Sú tituly, kedy sa počas recenzovania zamýšľam, či bude mať vôbec zmysel preberať prítomnosť príbehu a jeho spracovanie. Bohužiaľ, Rage 2 je práve takýmto počinom, i keď sa to spočiatku možno nezdá. Čaká vás úvodný výber postavy medzi ženským a mužským protagonistom, pričom toto rozhodnutie slúži čisto iba pre kozmetické úpravy, nakoľko to nemá žiadny vplyv na dej. Pekne štylizovaný úvod plný klišé, niekoľkých trefných replík s prímesou čierneho humoru a klasickú zápletku o nadradenosti a hrdinskosti vašej postavy však čoskoro vystrieda snáď najnudnejšie scenáristické pero, ktoré len bezmocne tápe v prázdnosti prítomných postáv. Tie len prednášajú svoje mdlé dialógy, smerujúce neustále k tomu istému. Ty niečo potrebuješ, ja danou vecou disponujem, takže ako poslušný psík splníš moje rozkazy a dostaneš to svoje – približne takouto schémou sa odvíja komunikácia s valnou väčšinou hlavných i banálnych vedľajších postáv.

Práve v akýchsi dobrovoľných misiách, ku ktorým sa dostaneme nižšie, miera otravnosti týchto minimalistických príbehov dosahuje nepríjemných hodnôt. K tomu si však môžete prirátať častokrát nezvládnutý voice-acting, prapodivné pohyby charakterov, čo sa opäť prejavuje najmä pri nepodstatných NPC postavách. Tie hlavné sú totiž v tomto ohľade spracované omnoho reprezentatívnejšie. Nechápte to zle, Rage 2 nie je hrou, ktorú by ste si zapli kvôli emotívnemu príbehu, silným charakterom alebo poctivo prepracovaným dejovým zvratom.

Počas hrania som však mal neustále pocit, že všetky tie krkolomné a často nie je príliš dobré napísané dialógy jednoducho veľmi hlúpo ospravedlňujú prostoduché zabíjanie, až som po určitej dobe dúfal, že postavy prestanú rozprávať úplne a zostane tak len akčný základ. Mrzí ma to i z dôvodu, že príbeh je stále podstatnejšou časťou plnohodnotného zážitku z hry, a keď už ho do hry vývojári implementovali, očakával by som adekvátnu snahu scenáristov. V takomto prípade ho mohli zúžiť na absolútne minimum po vzore priamočiarejšieho nového DOOMa a nesnažiť sa budovať dejové línie vedľajším questom po vzore klasických RPG hier.

Keď sklapnú ústa a začnú hovoriť zbrane, nastáva krvavá erupcia obrích rozmerov

To, že je pokračovanie Rage založené najmä na čistokrvnej akcii asi neprekvapí nikoho – od podobne ladených počinov totiž očakávame práve adrenalínové strieľanie plné testosterónu. V tomto ohľade ťažko niečo vyčítať, nakoľko mám pocit, že id Software, štúdio, ktoré vypomáhalo Avalanche Studios pri vývoji, pracovalo najmä na akcii, jej plynulosti, svižnosti, dynamike a maximálnom pocite satisfakcie po rozdrvení prvej, druhej i tisícej nepriateľskej lebky. V žánri by ste tak hľadali len márne niečo viac uspokojujúce a zároveň diverzné, čo by produkovalo takúto zábavu. Samotná brutálnosť, trhanie mäsa, končatín, vybuchovanie tiel je spracované autenticky a takpovediac bez akejkoľvek cenzúry, čo je krásnou reminiscenciou klasiky Soldier of Fortune, avšak i komornejšieho predchodcu.

Tvorcovia vám dávajú veľký priestor v samotnom postupe. Nie ste totiž nútený vziať do ruky automatickú pušku a predvádzať brutálne Labutie jazero okolo násilníkov, vrahov a šialených banditov. Stačí, ak si nájdete šikovné krytie a pekne postupne vyzabíjate tábor polonahých zlosynov. Miera voľnosti tým nekončí, nakoľko k dispozícii je široká škála schopností, neskôr i výborne spracovaných zbraní. Revolver, ktorý zapaľuje protivníkov, brokovnica schopná preskúmať obsah hlavy rýchlejšie, než akákoľvek lobotómia, granáty zasa pre zmenu fungujú ako dokonalé prepláchnutie vnútorností, samozrejme bez možnosti návratu do pôvodného stavu. Tým však rozhodne nekončíte, nakoľko na zozname povolených nástrojov skazy sú i schopnosti pre odhadzovanie nepriateľských granátov, takže v prípade, že by ste mali náladu na trochu adrenalínovejší variant populárneho tenisu, dvere máte otvorené.

Nesmieme zabúdať ani na silný úder, ktorý doslova vymaže ľubovoľného vyziabnutého chuligána zo zemského povrchu, či obávaný bumerang, dekapitujúci každý vytŕčajúci krk v širokom okolí. A nakoniec všetko zakončíte schopnosťou Overdrive, počas ktorej oddeľujete končatiny od tiel jedna radosť. Vedzte, že sa jedná len o útržky toho, čo Rage 2 v akčnej oblasti dokáže ponúknuť, čím taktiež zabraňuje nástupu monotónnosti. Vďaka nemalým možnostiam arkádové zabíjanie ešte nikdy neprinášalo takú radosť. Kvôli absolútne odzbrojujúcemu pocitu zo streľby ste následne schopný prehliadnuť i neduh prízemnej umelej inteligencie, pričom pod jej ovládaním vám protivníci s radosťou a úsmevom nabiehajú na vaše mieridlo.

Príležitostne vám dokonca dajú niekoľko sekundový náskok, pokiaľ konečne po prvýkrát vystrelia, pravdepodobne, aby ste náhodou neboli zasiahnutí. Premýšľanie nepriateľov je rovnako tragické ako pri už spomínanom štvrtom dieli série o Rickovi Rodriguezovi s jediným markantným rozdielom je ich agresivita. Najmä v stiesnených priestoroch máte pocit, že na vás útočí svorka besných a krvilačných psov, ktorá vám nedá vydýchnuť, až kým nepadnete vy alebo oni. I napriek tomu ale rapídne klesá náročnosť a približne v polovici sa hocijaká výzva úplne vytráca, keďže sa z vás stane nesmrteľný stroj. Následne aj tie najnebezpečnejšie tábory, či úkryty záškodníkov, kde už musíte do ozbrojencov vysypať poriadnu dávku horúceho olova, vystrieľate s hravosťou a hlavne bez výrazných problémov.

Slabá, respektíve nulová, deštrukcia prostredia zamrzí, keďže podobne zničiteľné prostredie, aké sme napríklad videli v dvanásť rokov starom Stranglehold by výborne zapadlo do takto ofenzívnej záležitosti. Mierenie prostredníctvom gamepadu DualShock 4 nie je ani tentokrát príjemné, prípadne úplne presné, avšak s istou nepohodlnosťou sa stretávame takmer s každou first person shooter akciou na danej platforme. Ak ste teda očakávali, že Rage 2 by bol nejakou zázračnou výnimkou, tak rozhodne nie je. Pravdou však zostáva, že presne zameriavať a páliť nie je nemožné, nakoľko vám pomáha i nenásilný aim assist. Akurát to bude chcieť možno o trošku viac cviku a snaženia sa, než napríklad na osobných počítačoch.

Generickosť čaká všade 

Čo je tradíciou pravdepodobne každého schematického open world titulu posledných rokov? Sú to tábory, nespočetné množstvo úkrytov, ktoré sa tvária odlišne, občas sa za nimi ženiete kvôli banálnemu dejovému odôvodneniu, no v praxi je výsledok vždy rovnaký – prídete, uzriete, vystrieľate. Rage 2 má takýchto miest celé desiatky, pričom tie sú rozmiestnené na nemalej mape a väčšina z nich je striktne dobrovoľná. Avšak vo vnútri táborov sa dá nájsť užitočný loot. Že vám je koncept s takto ukrytými odmenami známy? To preto, že bol využitý už v Mad Maxovi, akurát v šialenom cestnom bojovníkovi ste sa bili v štýle Arkham hier, tu strieľate. To isté môžeme povedať o ozbrojených konvojoch, ktoré za pomoci svojho auta Phoenix musíte zničiť, pričom vás opäť neminie bohatá odmena. Jazdný model sa stal omnoho arkádovejším a preháňanie sa po spustošenej krajine už nepôsobí tak euforicky a záživne ako v roku 2015 s legendárnym bojovníkom ciest.

Podobnými generickými aktivitami ako napríklad pretekanie, strážne veže, na ktoré platí iba hrubá sila, je prešpikovaný celý post-apokalyptický svet. Za určitú inováciu sa dajú považovať takzvané archy, ktoré síce najskôr musíte vyčistiť od nepriateľských síl, no následne vás odmenia novou zbraňou, schopnosťou alebo niečím podobne užitočným, pričom k nadobudnutej schopnosti dostanete i krátky tutoriál vo vnútri akejsi virtuálnej reality. No a potom na vás, samozrejme, čaká ďalšia vlna nepriateľov, aby ste si mohli novinku vyskúšať. Ďalšou sprvoti zaujímavou aktivitou sú hniezda mutantov alebo domovy obrovských monštier. Po prvýkrát pôsobia naozaj výborne, uvrhnú vás do uzavretého priestoru, kde akcia v skľučujúcich uličkách ihneď nadobudne nový rozmer. Efekt sa s pribúdajúcimi lokáciami identického typu vytráca, čím celá aktivita zapadne do rovnakej monotónnosti ako zvyšok náplne hry.

Podstatným faktom, ktorý si musíte uvedomiť je to, že vývojári na to šli pomerne šikovnou cestou. Ako hráči totiž chceme byť neustále odmeňovaní, pričom gameplay by mal prinášať zadosťučinenie. No pri otvorených svetoch by všetky tie stereotypné, opakujúce sa aktivity proste nemali nudiť. Áno, mrzí ma, že sme sa nedočkali pestrejšej náplne, dobrých nápadov pre tvorbu questov, avšak všetko to zabíjanie neprestáva byť zábavné ani po tridsiatich hodinách, ktoré by vám hra mala zabrať na kompletné dokončenie. Súčasne ste neustále stimulovaný k ďalšiemu otváraniu árch, truhiel vo vnútri táborov, čím systematicky a celkom prirodzene dobývate nové územia. Vďaka tomu a súčasne i faktu, že do plnenia aktivít vás v podstatne nikto nenúti, sa do nich nepúšťate s nechuťou alebo odporom. Skôr vás zaujíma, akú ďalšiu schopnosť budete môcť získať alebo vylepšiť prostredníctvom veličiny Feltrite, ktorá funguje ako body vylepšenia.

Vo svete však každopádne nájdete i väčšie mestá, ktoré plnia úlohu útočísk. Pochopiteľne v nich teda nájdete NPC postavy s úlohami, dve hlavné misie pre veliteľov daných miest, no i obchody. V nich nakupujete komponenty pre vylepšovanie, v určitých oblastiach nájdete i špeciálnych doktorov alebo predajcov, ktorí sú schopní sprostredkovať vám unikátne služby. Ako príklad môžeme uviesť doktora, vylepšujúceho váš život alebo poškodenie pôsobené zbraňou. V súvislosti s nakupovaním vecí mi však nedá neupozorniť opäť na zbytočné pridanie mikrotransakcií. Za skutočné peniaze si totiž môžete nakúpiť skiny pre jednotlivé zbrane, pričom otázkou zostáva, či je takáto forma obchodu zbytočná? Odpoveď je stále rovnaká, teda áno. Nikto vás k nákupu nenúti, no osobne sa pýtam, prečo jednoducho nemôžeme kupovať skiny za bežnú hernú menu u klasických obchodníkov?

Hroziaca záhuba ľudstva nie je najväčším problémom v Rage 2

Celkové vizuálne spracovanie nezanecháva v hráčovi najlepší dojem. Je totiž značne nepekné, snaží sa o pôsobivú štylizáciu, avšak nakoniec pôsobí iba ako nefunkčný gýč. Dojem šialenosti, bizarnosti a morbídnej zvrátenosti funguje iba na oko a plne mu nepodľahnete. Apex Engine však dokáže produkovať minimálne krásne scenérie, ktoré dokážu očariť, no ilúzia pekného grafického kabátiku sa vytráca v momente, keď začnete pozorovať detaily z blízka. Práve vtedy zisťujete, že hra je značne zastaralá, pričom identickú frázu môžeme aplikovať pre interiéry i exteriéry.

Po technickej stránke je na tom titul ešte horšie, než posledný open world titul Avalanche. Môžete sa pripraviť na zástup otravných bugov, glitchov a chýb, ktoré síce neznemožňujú, no zato výrazne znepríjemňujú samotné hranie. Narážam napríklad na zasekávanie sa zvuku, ktoré nejde vyriešiť nijak inak, než kompletným vypnutím a zapnutím hry, miestami hovorené slovo vypadne úplne alebo sa jednoducho nezapne hudba. Mŕtvi nepriatelia občas iba hlúpo padnú na zem, bez toho, aby reagovali na spôsob zabitia. Za vrchol všetkého však považujem bug, ktorý sa vyskytuje po prepolení protivníka na polovicu, kde keď idete nahliadnuť priamo do plodov vášho masakrovania, zistíte, že vo vnútri daného oponenta je len prázdna textúra, čiže krvavé útroby akosi chýbajú. Podobných nešikovných neduhov by ste v hre našli naozaj mnoho a netvrdím, že sa nedajú opraviť, avšak absencia svižnej reakcie zo strany autorov je naozaj smutná, nakoľko ešte stále nevyšiel žiadny opravujúci patch.

Rage 2 aj napriek veľkým sľubom zo strany autorov zlyháva prekonať svojho osem rokov starého predchodcu. Chýba mu totiž srdce, niečo, čím by sa výraznejšie odlíšil od šedivého priemeru súčasnej open world scény, ku ktorej pravidelne prispieva Avalanche Studios svojou troškou. Okrem adrenalínovej a famózne spracovanej akcie, ktorá momentálne nemá konkurenciu, sa však nedočkáte ničoho, čo by vás prekvapilo, strhlo alebo nebodaj ohúrilo. Je to naozaj škoda, nakoľko stačilo dať hre vlastnú dušu, učiniť ju viac svojskou. No hlavne platí, že Rage 2 skutočne nemal byť zasadený do obrovského herného sveta, čo však považujem za všeobecný problém štúdia Avalanche, ktoré očividne nie je schopné pokúsiť sa o niečo iné. Pokračovanie Rage tak nepohladí na srdci žánrových fanúšikov, skôr vo vás zanecháva nepríjemnú pachuť a smútok nad neadekvátnym využitím perfektného strieľania.

Komentuj!