Mighty No. 9 – Návrat Mega Mana?

Mega Man patrí medzi kultové postavičky hernej scény. Pamätajú si ho však najmä hráči vyššieho veku, kedže svoju najväčšiu slávu zažila táto séria na prelome 80. a 90. rokov. Keiji Inafune, “otec” tejto série v roku 2013 oznámil titul Mighty No. 9, ku ktorému bola následne spustená Kickstarter kampaň. Treba dodať, že kampaň bola mimoriadne úspešná (vybralo sa takmer 4 milióny dolárov), avšak keď do sveta vypustíte správu o duchovnom nástupcovi Mega Mana, bol by v tom čert, aby to nevyšlo. Fanúšikovia boli nadšení, no niekde počas vývoja sa stala chyba…

Recenzovaná verzia: PC

Po dlhom vývoji sa titul tento rok konečne dostal na pulty obchodov, no radosť fanúšikov, ktorú naštartovala spomínaná Kickstarter kampaň rázom opadla. Nielen, že nedostali duchovného nástupcu Mega Mana, dostali iba obyčajnú kópiu, ktorá ani nedosahuje úroveň svojej “predlohy”. Mighty No. 9 už pri prvom pohľade veľmi chce vyzerať ako Mega Man, dôkazom je hlavný hrdina – android menom Beck, ktorý ako keby Mega Manovi z okna vypadol. Teda pardon, oka…

Vľavo Beck, hlavný hrdina Mighty No. 9, vpravo Mega Man. Podoba je čisto náhodná…

O čom to vlastne je?

Príbeh titulu je viac – menej zbytočné opisovať. Je primitívny a spočíva v tom, že vo svete plnom androidov sa niečo pokazí a všetci sa zbláznia. Teda všetci okrem jedného – Becka. On je deviaty android zo “série”, preto aj Mighty No. 9. Na ceste za zničením Mighty No. 01 – 08 a spásou sveta budete mať niekoľko pomocníkov, no tiež nie je podstatné o koho ide, postavy sú absolútne zameniteľné. Dôležitý je cieľ, čiže záchrana sveta. To je všetko, čo sa oplatí k príbehu písať. Je to vata, ktorá slúži na prepojenie jednotlivých úrovní. Hoci od skákačky neočakávam nejaký svetoborný príbeh, takáto jednoduchá zápletka sa dnes už nenosí ani medzi indie vývojármi s veľmi obmedzeným rozpočtom. Keď máte na tvorbu k dispozícii viac ako tri milióny dolárov, musí to byť aj vidieť. A to obzvlášť vtedy, keď vám tie peniaze dali hráči.

Ako to vlastne vyzerá?

Prinajlepšom priemerne, no skôr by som si dovolil povedať, že podpriemerne. Z obrázku vyššie si možno všimnúť, že model samotného Becka je v poriadku (i keď žiadna sláva), no okolie je na to o poznanie horšie. Pravá strana screenshotu hovorí sama za seba, to myslím nie je potrebné ani opisovať. Chýba tomu ostrosť a detaily, taký ten, povedzme šmrnc. Radšej ani nehovorím o nejakej fantázii či predstavivosti vývojárov, na tu sa v Mighty No. 9 nehrá. Bohužiaľ, ani v tejto kategórii hra nemá čím ohúriť, celé je to akési sterilné. Každá úroveň sa síce odohráva v inom prostredí, no po prejdení titulu sa vám i napriek tomu všetko zleje do jedného zameniteľného celku.

A čo ovládanie?

Podobný prípad, ako v prípade grafického kabátiku. Ovládanie je celkom v poriadku, také old-school. Beháte, skáčete, strieľate, v tom problém nie je. Horšie to však je v tom smere, že ovládanie je ako keby prispaté. Blesková odozva nehrozí, v tomto smere som si na ovládanie musel chvíľu zvykať. Mnohokrát môže práve ovládanie za to, že skončíte mŕtvy a Vy musíte opakovať niečo, čo vás otravovalo už po prvý krát. Nerozumiem čím to je, neverím tomu, že s tým nešlo niečo urobiť, veď celý koncept je tak jednoduchý, že až.

Schopnosti Becka sa síce časom rozrastajú o nové (vždy, keď zabijete bossa danej úrovne, získate možnosť využívať jeho špeciálnu schopnosť), no až na pár miest, kde vás hra vyložene núti ich použiť, o ne ani nezavadíte. Ako už býva zvykom, tieto schopnosti nemôžete používať bez obmedzenia, takže po chvíľke schopnosť vyčerpáte a siahnete radšej po klasickom strieľaní, ktoré vás “nezradí” nikdy. Keby tvorcovia nechali možnosť používať tieto schopnosti bez obmedzenie, možno by sa im podarilo získať hráčovu pozornosť a dožičiť mu aj trochu zábavy.

Koľko to vlastne trvá? Je to jednoduché?

Hra vlastne nie je veľmi dlhá. Ak vám to celkom pôjde, na koniec sa dostanete za circa štyri hodiny, v prípade ak máte podobné tituly v malíčku, môžete skončiť ešte rýchlejšie. Hra je na jednu stranu pomerne obtiažna, no nemohol som sa po celý čas zbaviť pocitu, že zvolená náročnosť je tu iba preto, aby ste sa na koniec neprebojovali za dve hodiny. Mám rád obtiažne hry, ale náročnosť musí byť zábavou a nie otravou, respektíve nemala by zakrývať nedostatky. Nestáva sa často, že napriek náročnosti sa pri hre nudíte. Môžete sa naštvať, hra vás môže frustrovať, prípadne motivovať k lepšiemu výkonu, ale aby to bola nuda? To je celkom rarita.

Keď už som pri rarite, nemôžem opomenúť záverečné titulky. Tie majú približne štyri hodiny, teda sú približne rovnaké ako samotná hra, respektíve môžu byť aj dlhšie ako priechod hrou. Je to spôsobené tým, že na hru prispelo v Kickstarterovej skutočne veľa ľudí a autori ich samozrejme nechceli opomenúť. Je však otázne, či sa z toho nakoniec tešili, alebo iba krútili hlavou, že čo za svoje peniaze obdržali.

Rozmýšľam či sa oplatí o hre ešte viac rozpisovať. Myslím si, že je to zbytočné, z textu ste už určite pochopili, že Mighty No. 9 nie je dobrou hrou. Občas vám síce pripomenie staré časy, ale nie tie staré dobré časy. Hre k dobru síce nahráva fakt, že vôbec nestojí veľa – PC verzia sa dá zohnať aj za 15 €, no i tak si myslím, že svoje peniaze môžete investovať lepšie. Ak však niekedy natrafíte na zľavu, potom si svoju hernú knižnicu pokojne obohaťte. Do tej doby nemusíte Mighty No. 9 venovať pozornosť, radšej si niekde zožeňte Mega Mana a zabavíte sa omnoho lepšie.