Zapadnuté prachom: Crash Bandicoot

Crash Bandicoot. Kedysi jedna z najprestížnejších PlayStation značiek, dnes legenda a mŕtvola zároveň.

Ak Vám náhodou táto postavička absolútne nič nehovorí, pravdepodobne ste posledných 20 rokov strávili niekde mimo našej planéty, iné vysvetlenie neexistuje. Aby sme si mohli pripomenúť, kto, alebo čo vlastne Crash Bandicoot bol, musíme sa vrátiť do roku 1996, keď menej ako 10 členný tým štúdia Naughty Dog priniesol hernému svetu ikonu skákačkového žánru a neoficiálneho maskota prvej generácie hernej konzoly PlayStation.

Kto sa s Crashom stretne až dnes, pravdepodobne jeho kultový status pochopiť nedokáže. Skúste sa však opýtať hráčov, ktorí u tejto série presedeli množstvo hodín a potvrdia Vám, že si v hlave neustále opakovali: „Ešte jeden level a vypnem to.“ V dnešnej dobe tento pocit vyvolá iba máloktorá hra. Crash Bandicoot v čase svojho vydania nebol prvou skákačkou na svete, no Naughty Dogu sa podarilo namiešať veľmi návykový a zábavný kokteil, ktorý poskytli hráčom platformy, kde niečo podobné chýbalo. Nintendo malo Mária, Sega mala Sonica a od roku 1996 bolo jasné, že Sony má Crasha, keďže hra po svojom vydaní zaznamenala veľký úspech a obľúbili si ju ako hráči, tak aj recenzenti.

Príbeh hry, resp. celej série je veľmi jednoduchý – ide o boj dobra so zlom. Hrdina musí zastaviť svojho úhlavného nepriateľa (v tomto prípade paradoxne aj stvoriteľa), ktorý chcel ovládnuť svet. Antagonistom nebol nik iný ako Dr. Neo Cortex, diabolský vynálezca s neutíchajúcou túžbou podrobiť si svet a s obrovským písmenom N na čele. V jeho snažení ho počas celej série podporovalo množstvo, dnes už pre sériu charakteristických zloduchov, ako napr. Tiny Tiger, Dr. Nitrus Brio, Dr. N. Gin, Ripper Roo, Uka Uka a kopec ďalších.

Prvá hra sa odohrávala na troch ostrovoch a pokiaľ sa hráč dopracoval k Dr. Cortexovi musel preskákať rôznorodé úrovne, jazdiť na diviakovi, rozbíjať škatule, zbierať takzvaných Wumpa Fruit a poraziť šialených bossov, pri ktorých bolo často nutné zapojiť aj šedú kôru mozgovú a nie iba tupo búšiť do tlačidiel. Pri záchrane sveta Crashovi pomáhal pomocník menom Aku Aku, duch s podobou drevenej masky. Prvý diel sa vyznačoval kvalitným, štylizovaným vizuálom a jednoduchou ovládacou schémou pozostávajúcej z chôdze, skákania a krútenia. Žiadna hra nie je dokonalá a Crash Bandicoot nebol výnimkou. Najväčším problémom prvej časti boli toporné pohyby hlavnej postavy a zlé vyváženie obtiažnosti. Často sa stávalo, že ste si danú úroveň užívali, prekonávať prekážky bola výzva a zábava zároveň, no zrazu prišli pasáže, ktoré boli frustrujúce aj pre skúsených hráčov, zábava sa začala vytrácať a nastupoval hnev.

Pri pohľade na nasledujúci screenshot sa pamätníkom bude pravdepodobne otvárať nôž vo vrecku.

Osobne nemám proti náročným hrám výhrady, no pri spätnom pohľade a porovnaní hry s nasledujúcimi časťami je vidieť, že autori ešte potrebovali nájsť „zlatú strednú cestu“ a jednotlivé prvky správne vybalancovať.

Po obrovskom úspechu prvej časti bolo iba otázkou času, kedy sa fanúšikovia dočkajú pokračovania. Druhý diel s podtitulom Cortex Strikes Back dorazil na pulty obchodov iba rok po prvej časti, no nešlo iba o nastavovanú kašu. Naughty Dog vylepšili koncept prvej časti vo všetkých ohľadoch. Zlepšenia sa dočkala grafika, hrateľnosť, Crashove pohyby, ktoré boli omnoho plynulejšie, hlavný hrdina sa okrem skákania či krútenia naučil šmýkať, plaziť a hodiť sa tvárou k zemi. Pokračovanie sa zbavilo ostrovov, úrovne sa po novom vyberali cez Warp room. Do hry pribudol ďalší, pre sériu charakteristický prvok – fialové kryštály, ktoré sa nachádzali v každej úrovni a bez ich získania nebolo možné zmerať si sily s bossom danej warpovej miestnosti.

Už prvá hra mala rôznorodé prostredia, no pokračovanie bolo v tomto smere ešte ďalej a ponúklo úrovne napríklad v dažďovom pralese, zasneženej krajine, stokách, vo vesmíre, zajazdiť sa dalo na snežnom medvedíkovi, dokonca bolo možné zalietať si s Jetpackom.

Prvej hre som vytýkal zle vyváženú, miestami frustrujúcu obtiažnosť. Druhý diel si poradil aj s týmto neduhom a náročnosť hry bola omnoho lepšie vybalansovaná, i keď neskoršie úrovne opäť dokázali hráčov potrápiť, no našťastie frustrácia sa nedostavovala. Hra opäť zaznamenala obrovský úspech, hodnotenia boli vyššie ako minule a zostávalo zodpovedať otázku, či sa do tretice podarí Naughty Dogu zaujať hráčov a priniesť ešte lepšieho Crash Bandicoota.

Rok sa s rokom zišiel a Crash Bandicoot 3: Warped bol na svete. Veľa ľudí mohlo rozmýšľať, či je vôbec možné posunúť kvalitu série na ďalší stupienok. Ak niekto náhodou pochyboval, vývojári umlčali azda každého. Recenzie hovorili jasne, tretia časť bola označená za najlepšiu. Nové originálne úrovne, dopravné prostriedky, množstvo power-upov, zdolávanie úrovní v časovom limite, možnosť prejsť hru na 110 %, jednoducho zábava od začiatku až do samotného záveru. Po novom sa okrem Crasha stala hrateľnou postavou aj jeho sestra Coco, s ktorou si hráči mohli zajazdiť na tigrovi po Čínskom múre, prípadne sa trochu namočiť pri jazde vodným skútrom.

Dobové recenzie síce označili tretiu časť Crash Bandicoota za najlepšiu, no ja osobne sa s týmto tvrdením nestotožňujem. Súhlasím, že záver trilógie ponúkol všetko charakteristické pre predošlé časti, navyše vyladené do detailov a k tomu prihodil množstvo nových vecí, no v mojich očiach sa tvorcom druhú časť podariť neprekonalo. Ak som sa pri prvej časti sťažoval na občasnú frustráciu, tretia časť bola na môj vkus už veľmi jednoduchá. Samozrejme, hru bolo nutné priblížiť čo najširšiemu publiku, no v tomto ohľade to skutočne byť nemuselo, obsah tretej časti musel ohromiť každého, bez ohľadu, či by hra bola náročná, alebo nie.

Všetko krásne sa raz skončí a ten istý osud postretol aj ikonu prvej generácie PlayStation. Tretí diel bol poslednou vynikajúcou skákačkou v tejto sérii, no našťastie nebol poslednou vynikajúcou hrou. Z vrcholu bohužiaľ smeruje iba jedna cesta a tou je cesta nadol. Skôr, než sa Crash na túto cestu vydal a stal sa tuctovou záležitosťou, dokázal zaujať ešte dva krát (jeden krát k úplnej spokojnosti všetkých, druhý krát už to úplne presvedčivé nebolo). Po vynikajúcej tretej časti dostali v štúdiu Naughty Dog nápad urobiť niečo úplne odlišné ako dovtedy. Vznikol Crash Team Racing, ktorý medzi fanúšikov zavítal rok po predošlej časti.

Tak, ako patria prvé tri časti ku klasickým predstaviteľom žánru skákačiek, Crash Team Racing do dnešného dňa patrí k tomu najlepšiemu, čo ponúka žáner kartingových pretekov. Recenzie na hru boli opäť vynikajúce, fanúšikovia si nevedeli hru vynachváliť, všetci boli spokojní. Otázne bolo, čo bude s Crashom ďalej. Ako sa ukázalo, osud Crash Bandicoota bol v ohrození, keďže Naughty Dog predali práva na značku a chceli sa venovať niečomu novému, nakoľko nastávajúca generácia herných konzol búchala na dvere. Aby sme uzatvorili éru Crash Bandicoota na prvej PlayStation, nemožno opomenúť piaty diel s názvom Crash Bash. Od príchodu Crasha na hernú scénu, ustálil sa v tejto sérii zvyk – čo rok, to nový diel. Písal sa rok 2000, za vývoj nového pokračovania boli zodpovední autori z Eurocom Entertainment Software a herný svet bol zvedavý, ako sa s tak silnou a dovtedy kvalitnou značkou popasujú. Svoju úlohu síce zvládli a dokázali vytvoriť zábavnú party hru, no už to nebolo to pravé orechové. Čísla v recenziách klesli, fanúšikovská základňa bola v rozpakoch a bohužiaľ, zlaté časy Crash Bandicoota nenávratne preč. Od tohto dielu a presunu na novšiu generáciu konzol to so sériou išlo ako na horskej dráhe. Odchov tvorcov od značky Crasha pomaly, ale isto pochoval. Naughty Dog dnes patrí k najlepším herným štúdiám, rozhodnutie posunúť sa ďalej im nemožno vyčítať, no je smutné vidieť, ako ich dieťa a niekdajší miláčik miliónov ľudí odpočíva pohodený niekde v zásuvkách Activisionu. Pre fanúšikov prvých dielov nezostáva nič iné ako veriť, že Crash jedného dňa vstane z mŕtvych a vráti sa v pokračovaní hodnom mena Crash Bandicoot.