Progaming je presiaknutý dopingom

Je progaming skutočným športom? Aká je vlastne definícia športu? Kde je hranica medzi športom a hrou? Na tieto otázky dostanete toľko rôznych odpovedí, koľkých ľudí sa spýtate. Isté však je, že hranice medzi športom a hrami sa čoraz viac stierajú. Je napríklad možné, že už o 5 rokov uvidíme na olympijských hrách v Tokiu šach alebo kartovú hru bridž. O svoje olympijské slovo sa tiež hlásia šípky alebo biliard – tie by mohli byť zaradené do programu o 4 roky neskôr.

Za týchto okolností môžeme teda s kľudným svedomím prehlásiť, že fyzická aktivita nepatrí medzi definujúce znaky športu. A či už športujeme pre vlastnú rekreáciu, súťaženie, vývoj zručností, snahu o dosiahnutie dokonalosti alebo jednoducho pre slávu a peniaze, progaming nám tieto potreby uspokojí rovnako dobre, ako tradičné športy. V niektorých prípadoch dokonca ešte lepšie.

Najmä pokiaľ ide o slávu a peniaze už progaming predbehol viacero tradičných športov. Na minuloročných majstrovstvách sveta v hre League of Legends v juhokórejskom Soule sa priamo zúčastnilo vyše 40 tisíc ľudí, za čo by sa nehanbili ani niektoré slávne futbalové kluby. Najlepšie zarábajúci hráč na svete, Číňan Wang “Banana” Jiao, si ročne prilepší o vyše 1 milión eur (ak nerátame jeho ďalšie príjmy, napríklad od sponzorov, z reklamy atď.). Túto sumu mu napríklad môže závidieť aj nejeden hráč z NHL. Zrovna dnes začína v americkom meste Seattle turnaj The International v hre Dota 2, v ktorom budú hráči súťažiť o celkovo vyše 16 miliónov eur. Pre porovnanie, ak by cyklista na Tour de France vyhral úplne všetky etapy, všetky dresy a všetky prémie, zarobil by si približne 2 milióny eur.

Tieto peniaze však, rovnako ako vo futbale, hokeji alebo cyklistike, nepadajú z neba. Vyžaduje si to množstvo driny (najlepší hráči trénujú aj 10 hodín denne), cestovania a v neposlednom rade aj obetovania vlastného profesného a osobného života. V samotných turnajoch musia hráči následne robiť rozhodnutia v zlomkoch sekúnd a hranica medzi úspechom a prehrou je veľmi tenká. Pod týmto nátlakom sú hráči ochotní urobiť čokoľvek, aby si zvýšili šancu na výhru. A práve s tým súvisí ďalší znak, ktorý majú elektronické športy spoločný s tými tradičnými.

Užívanie dopingu.

Verejné tajomstvo

Doping v elektronických športoch bol roky verejným tajomstvom. Asi prvým človekom, ktorý prelomil toto mlčanie, bol bývalý zamestnanec SK Gaming (nemecký gigant špecializujúci sa na elektronické športy) Bjoern Franzen. „Videl som hráčov hádzať do seba tabletky pred dôležitými zápasmi, či už na ukľudnenie alebo vybičovanie sa,” popísal v auguste 2014 vo svojom obšírnom blogu zákulisie turnajov, o ktorom každý vedel, ale nikto nechcel hovoriť. Zároveň vysvetlil, prečo sa všetci držia od tejto témy ďalej. Doping totiž všetkým vyhovuje.

Najviac z neho, pochopiteľne, profitujú samotní hráči. Ako bolo spomenuté vyššie, ak chcú byť hráči úspešní, musia často obetovať svoju predošlú kariéru alebo vzdelanie. Neúspech teda nepripadá do úvahy, keďže progaming je ich jediným možným zdrojom obživy. V takomto prípade sa teda dá pochopiť, ak sa hráči uchýlia k dopingu. Častokrát sú však k dopingu dotlačení aj vlastným tímom – od ich úspechu totiž závisí akých sponzorov sa tímu podarí získať. Franzen pridáva vlastný zážitok: „Počas môjho pobytu v Ázii mi jeden hráč StarCraft II ukázal krabičku s tabletkami, ktorú dostal od trénera, a na ktorej bolo ručne napísané ‘Suplementy‘. Vraj mu pomáhali nezaspať a sústrediť sa.” Požiadal teda hráča, či by mu neposkytol jednu tabletku a tú následne poslal na analýzu do nemeckého laboratória. Výsledky ukázali, že išlo o psychostimulant metylfenidát, známejší pod obchodným názvom Ritalin. Ten sa používa napríklad pri liečbe ADHD (porucha pozornosti s hyperaktivitou), narkolepsie alebo po rôznych poraneniach mozgu. „Keď som mu oznámil, že nejde o žiadne suplementy, iba pokrčil plecami a povedal ‘Je mi to jedno pokiaľ vyhrávam zápasy.‘ Ani jemu ani jeho tímu nezáležalo na zdravotných rizikách.”

Prečo teda nikdy nezasiahli organizátori turnajov? „Organizátori ako Valve, MLG, ESL, Riot Games, Dreamhack alebo Blizzard nechcú hry, chcú poriadnu ‘podívanú‘,” vysvetľuje ďalej Franzen. Organizátori potrebujú divákov, ktorí im zaplatia peniaze. A divákov bavia niekoľkohodinové nervydrásajúce súboje. Zároveň čím dlhšie zápas trvá, tým viac organizátor zarobí streamovaním na internete alebo vysielaním v televízii. Pre hráčov je to neuveriteľne únavné a keď pri tom ešte navyše musia stráviť hodiny rozhovormi a podpisovaním autogramov, bez dopingu by to bolo prakticky nemožné. Doping sa teda roky dial s tichým súhlasom organizátorov. Napokon, ani im sa nechcelo utrácať peniaze na pravidelné dopingové kontroly.

No a v neposlednom rade je tu tiež ďalšia skupina ľudí, ktorej vyhovoval status quo ohľadom dopingu v elektronických športoch. Tou sú dodávatelia. Ako hovorí Franzen, napríklad v Kolíne nad Rýnom (kde sa uskutočňujú viaceré turnaje) sa do tohto biznisu zapojilo podsvetie, ktoré kontroluje predaj drog v celom meste.

Druhy dopingu

Nie je však doping ako doping. Vo všeobecnosti sa dajú látky využívané v progamingu rozdeliť do zhruba troch kategórií.

Prvou sú klasické výživové doplnky. Tie sú pre zvýšenie výkonu najmenej efektívne, sú však legálne. Môže ísť napríklad o cesnak, ženšen, ginko, vitamíny, omega-3 mastné kyseliny a podobne.

Druhou sú stimulanty. Väčšinou ide o látky ako amfetamín, metamfetamín (pervitín) alebo rôzne lieky na predpis (ako napríklad spomínaný Ritalin alebo Adderall). Do tejto kategórie však môžeme zaradiť aj “doping”, ktorý využívame v bežnom živote – takmer každý už pri učení sa na skúšky vypil litre kávy a vyfajčil kartóny cigariet.

Poslednou kategóriou sú tzv. racetamy. Viacero z nich poznáme pod názvom “chytré drogy”, ktoré sa dajú kúpiť legálne. Niektoré (ako napríklad piracetam) však zároveň fungujú ako stimulanty a dokážu byť natoľko účinné, že sú v ostatných športoch zakázané a oficiálne považované za doping.

Okrem týchto kategórií sa v progamingu v menšej miere používajú aj niektoré iné látky. Za zmienku stoja napríklad betablokátory, ktoré sú pôvodne určené na liečbu kardiovaskulárnych problémov. Jedným z ich účinkov je však spomalenie činnosti srdca, čo niektorí hráči využívajú na odbúranie trémy a nervozity pred zápasom.

Doping môže mať teda viacero podôb, niektoré bezpečné a legálne, ďalšie nelegálne a s vážnymi zdravotnými rizikami. A práve tie druhé sa udomácnili v profesionálnom elektronickom športe.

Časy sa menia

Napriek dlhoročnej tolerancii dopingu v progamingu to však dnes vyzerá, že “zlatým časom” drog odzvonilo. Zrejme nechtiac za to môže profesionálny hráč Counter Strike: Global Offensive zvaný “SEMPHIS” z tímu Nihilum, vlastným menom Kory Friesen. V júlovom videorozhovore pri téme o pomerne zvlášnej komunikácií jeho bývalého tímu Cloud9 počas zápasov na marcovom turnaji ESL One Katowice povedal: „Všetci sme na Adderalle. Bolo to celkom očividné, ak ste počúvali našu komunikáciu.” Na otázku viditeľne nervózneho reportéra, či každý v ESEA (E-Sports Entertainment Association) berie túto drogu, následne odvetil jednoducho: „Yeah.”

Vyjadrenia o Adderalle na videu v čase od 07:43

Týmito vyjadreniami spustil na internete doslova lavínu. Okrem hráčov a herných serverov sa nimi zaoberali aj seriózne denníky ako The Independent alebo New York Times. A organizátori, ktorí doteraz doping tolerovali, zrazu museli proti nemu zo strachu z negatívnej publicity tvrdo vystúpiť.

V rozhovore pre Wired UK sa k tomu napríklad vyjadrila Anna Rozwandowicz, zástupkyňa ESL zodpovedná za komunikáciu s médiami: „Doteraz sme nezistili ani jeden prípad, kedy by hráč užíval doping – akýkoľvek doping – počas našich turnajov.“ Na obhajobu ESL zároveň dodala: „Bezúhonnosť tohto športu je a vždy bude našou prioritou. Keď sme prvýkrát počuli vyjadrenia Friesena, okamžite sme začali pracovať na niektorých postupoch a zmenách pravidiel.“

Prvým krokom má byť zavedenie dopingových kontrol na turnajoch a podriadenie sa Svetovej antidopingovej asociácii (WADA), za ktorou stojí Medzinárodný olympijský výbor. To však môže mať ďalekosiahle následky. Niektoré druhy dopingu (vrátane tých, ktoré sa používajú v progamingu) totiž z tela veľmi rýchlo vyprchajú. Športovci ich teda v minulosti kľudne mohli využívať počas tréningového procesu a doping vysadiť až pomerne krátko pred súťažou. WADA preto v roku 2004 zaviedla systém (známy najmä z cyklistiky), v ktorom športovci musia dopredu určiť jednu hodinu (7 dní v týždni, 365 dní v roku), počas ktorej budú k dispozícii antidopingovým komisárom na náhodné neohlásené kontroly, kdekoľvek na svete sa práve nachádzajú. Ak opraty nad progamingom skutočne prevezme WADA, tomuto systému sa budú musieť podriadiť aj hráči.

Najmä v súvislosti s vyššie citovanými vyjadreniami Bjoerna Franzena o tom, že organizátori o dopingu vedia už roky a tolerujú ho, takéto náhle a extrémne opatrenia vyznievajú prinajmenšom pokrytecky. Isté však je, že to, čo začalo ako jedna nevinná veta uprostred dlhého rozhovoru, navždy zmení profesionálny elektronický šport. Vzhľadom k navrhovaným opatreniam je však otázne, či k lepšiemu…

Komentuj!