Paradise Lost – Keď je cesta dôležitejšia ako cieľ

Paradise Lost môžeme bez problémov zaradiť do kategórie indie hier produkovaných mladými ambicióznymi štúdiami, ktoré sa prostredníctvom nich snažia preraziť na trhu. Samozrejme, je len pochopiteľné, že vo väčšine prípadov sa prvý pokus nevydarí, preto sa o to niektorí vývojári pokúšajú aj opakovane, iní však čoskoro upadnú do zabudnutia. Do ktorej skupiny môžeme zaradiť Paradise Lost? Ponúka novinka od štúdia PolyAmorous ak nie unikátny a neopakovateľný, tak aspoň v niektorých aspektoch pozoruhodný či nadpriemerný zážitok, na ktorý budeme ešte aspoň o pár rokov spomínať? Alebo ide o ďalší zbytočný kus, ktorého hviezda zhasne skôr, ako stihla zbĺknuť?

Recenzovaná verzia: PC

Paradise Lost je predovšetkým čistý a jednoduchý walking simulátor nezaťažený žiadnymi hernými mechanikami, ktoré by mohli brániť plynulému rozprávaniu príbehu. Ten tvorí centrálny pól, okolo ktorého sú vystavané všetky ostatné sekundárne prvky, ktoré sú mu fakticky podriadené. Keďže teda v prípade Paradise Lost tvorí príbeh alfu a omegu, mal by svojou celkovou kvalitou vynikať nad všetkými ostatnými hernými prvkami či zložkami. Problém však spočíva v tom, že v skutočnosti to nie je také jednoduché. Dej síce obsahuje niekoľko neočakávaných a svojráznych nápadov, no na druhej strane, ak sa ho snažíme pochopiť ako celok a na základe jeho hlavných bodov, tak je iba mierne nadpriemerný, až priemerný.

No poďme pekne poporiadku. Dejová línia Paradise Lost je situovaná do alternatívnej európskej minulosti, kedy sa druhá svetová vojna predĺžila o viac ako 20 rokov a nacistické Nemecko zbombardovalo zo strategických dôvodov celý kontinent jadrovými zbraňami. Ich plán spočíval v tom, že pred plánovanými jadrovými útokmi sa spolu s hŕstkou vybraných uchýlia pod ochranu rozsiahlych podzemných komplexov, zvonku maskovaných v podobe bunkrov. Po poklese radiácie by sa následne vydali ovládnuť dané oblasti, avšak tento plán nevyšiel na sto percent, keďže ešte pred jadrovým výbuchom obsadila jeden z bunkrov skupina odbojárov, ktorá tam bezprostredne na to uviazla.

Vaša cesta sa každopádne začína na povrchu, sužovanom už dlhé roky atómovou zimou. V tomto značne nepríjemnom prostredí sa zhostíte úlohy Szymona, mladého dvanásťročného chlapca, ktorý sa rozhodne vyhľadať neznámeho muža zachyteného na fotografii svojej matky. Pátranie ho zavedie práve do jedného z týchto bunkrov, ktorý sa na prvý pohľad javí ako opustený.

Tam bude vašou prvou úlohou nájsť lokalitu, ktorej náznak je zachytený na fotke s neznámym mužom v podobe čísla štyri, a zároveň s tým sa dozvedieť pravdu o vlastnom pôvode a minulosti podzemného komplexu. Bez toho, aby som zbytočne spoileroval, iba podotknem, že záverečné odhalenie je mimoriadne predvídateľné a neoriginálne, keďže v minulosti sme sa mohli stretnúť s hrami, ktoré pracovali s obdobnými témami podstatne hlbšie a profesionálnejšie. No, ako som už naznačil vyššie, niektoré nápady týkajúce sa príbehu sú predsa len neobyčajne a prekvapivo nápadité.

Za zmienku stojí napríklad napodobenina kultu starých slovanských bohov, ktorú si v dôsledku izolácie vytvorili obyvatelia nižších úrovní celého komplexu, či snahy niektorých nacistických pohlavárov zvýšiť morálku podriadených rozprávaním príbehov o mýtických predkoch árijskej rasy. Tieto a mnohé iné nápady zvyšujú úroveň zážitku a ak by sa im venovala väčšia pozornosť, mohla by byť celková kvalita hry neporovnateľne vyššia. Bohužiaľ, na to ako je krátka (dokončenie vám zaberie 4 až 5 hodín), im venuje až príliš málo pozornosti a skôr tvoria okrajové doplnky, než aby reálne konštituovali podstatnú časť príbehového zážitku.

Po stránke hrateľnosti je Paradise Lost klasickým zástupcom žánru s minimom akcie a aj interakcia s prostredím je extrémne obmedzená. Občas síce treba použiť nejaký predmet, ale inventár absentuje. Stáva sa aktívnym až v prípade, že ho potrebujete. A keď v určitom zmysle náhodou predbehnete udalosti, daný predmet je v tom prípade neaktívny. Niekomu môže inak prekážať až príliš pomalý pohyb hlavného protagonistu, u ktorého som nadobudol dojem, že to bol zo strany vývojárov úmysel, aby sa umelo predĺžil celkový zážitok. V globále mi to však príliš nevadilo a skôr som si všímal niektoré nedotiahnuté technické aspekty. V záverečnej časti mi snímkovanie klesalo až k 12 FPS a taktiež v poslednej oblasti sa zjavilo i viacero podivných bugov, akoby záverečný betatest niekto až príliš urýchlil.

Je preto pomerne škoda, že vskutku unikátny námet s veľkým potenciálom bol využitý len čiastočne a aj to sa tvorcovia zrejme značne inšpirovali aj inými hrami (napríklad SOMA). Občas vcelku pozoruhodný herný dizajn a niekoľko dobrých nápadov (napríklad stvárnenie užívateľského rozhrania nacistických retro-futuristických počítačov z roku 1960) však nestačí na to, aby sa tento titul vymanil zo šedivého priemeru, až nadpriemeru.

Komentuj!