Draugen – Mystikou opradené pátranie na nórskom ostrove

Nórski vývojári zo štúdia Red Thread Games na seba po prvýkrát upozornili epizodickým adventúrnym titulom Dreamfall Chapters, ktorý vychádzal medzi rokmi 2014 až 2016. Jedná sa o pokračovanie hier The Longest Journey a Dreamfall: The Longest Journey, pričom oba počiny boli vyvíjané štúdiom Funcom. Každopádne o réžiu a scenár projektov sa postaral zakladateľ štúdia Red Thread Games, teda Ragnar Tørnquist. Úplne novým projektom týchto autorov je titul Draugen, ktorý sa prezentuje ako pochmúrna noirová detektívka zasadená do mrazivého Nórska. Podarilo sa ambicióznym vývojárom z tohto štúdia výraznejšie úspieť s novinkou?

Recenzovaná verzia: PC

Pred samotným hraním som osobne očakával, že pôjde skôr o typickejšiu first person adventúru, ktorá si bude prepožičiavať určité elementy hrateľnosti z veľmi úspešného detektívneho počinu Sherlock Holmes: Crimes and Punishment od štúdia Frogwares. Predsa len, mala na nás čakať mysteriózna zápletka v temnom noirovom spracovaní, čo priam ideálne nahráva poctivému hľadaniu stôp a odkrývaniu záhady mrazivejšej, než prítomné nórske fjordy. Už začiatočná desiatka minút mi však jasne dala najavo, že pôjde o typický walking simulátor, teda veľmi rýchlo ma opustila naivná predstava plnohodnotnej hrateľnosti. A hneď na úvod môžem prezradiť, že práve to je najväčším problémom titulu Draugen. Mimoriadne mu totiž chýba zmysluplnejšia herná náplň, zaujímavejšia hádanka, či aspoň skutočne šokujúci nápad, ktorý by pôsobil hmatateľne a nie iba ako prchavý vizuálny doplnok.

You are not alone 

Dejovú líniu sa pokúsim poodhaliť naozaj iba minimálne, keďže samotní tvorcovia nás prosili, aby sme sa vyhli spomínaniu konkrétnejších detailov. Draugen je totiž v prvom rade o zážitku a nasávaní všadeprítomnej mystiky. Prezradím teda iba tú najzákladnejšiu premisu, ktorou je príchod na ostrov Graavik. Hlavnou postavou je vzdelaný muž menom Edward Charles Harden, ktorému neustále robí spoločnosť mladá a značne bláznivá Lissie. Dôvodom ďalekej cesty na mrazivý ostrov obklopený zasneženými horami je známa žurnalistka, presnejšie Edwardova sestra Elizabeth, ktorá by sa údajne mala nachádzať niekde na tomto mieste. Po nevinnom príchode loďou, zoznámení sa s prostredím prichádza na rad dramatické pátranie a napätie sa stupňuje každou ďalšou minútou.

Neznámo, mysterióznosť a strach z nepoznaného. To sú prvky, ktoré čitateľov kníh, divákov filmov, avšak aj hráčov určitého typu hier priťahujú už odpradávna. No a práve s týmito aspektami autori, respektíve Ragnar v úlohe scenáristu, pracuje počas celého príbehu. Necháva vás tápať v tme, postupne si spájať rôzne náznaky, pomyselné čriepky zrkadla, ktoré tvorí jasnú odpoveď na celú záhadu. Ocitáte sa v úlohe klasického typu filmového detektíva z čiernobielych snímok štyridsiatych rokov. Udalosti častokrát nemáte takmer vôbec pod kontrolou, miestami sa už sa zdá, že na jednotlivé stopy narážate až podozrivo príhodne. Atmosféra vás udržiava v nepríjemnej nepohode, ktorá vám nedá vydýchnuť. Cítite sa uväznený v obkľúčení obrovitánskych hôr, studenej vody a navyše vás trýzni to strašidelné tajomstvo a okolnosti, postupne plávajúce na povrch.

Red Thread Games práca s psychológiou hráča pomerne vychádza, nakoľko k tomu okrem nepriamo rozprávaného deja využívajú i ďalšie prvky, ktoré však už tak trochu súvisia s hrateľnosťou, takže ich momentálne nebudem rozoberať. Bohužiaľ, všetko čaro sa vytráca v momente, kedy by ste mali byť odmenení jasnými odpoveďami, kde za sprievodu ikonickej vety “aké prosté” Sherlock Holmes vyriekne rozuzlenie celého prípadu. Množstvo vecí jednoducho nedáva zmysel, nie sú uspokojivo vysvetlené, keďže ani autori očividne nemali jasné odpovede. Prostredníctvom nedôveryhodného rozprávača sa prirodzene prelína fikciu s realitou, nemožné s možným, no premyslene pôsobí len kriminálna zápletka, ktorú si poskladáte sami a vlastne by ste k nej ani nepotrebovali jasný kľúč. Paradoxne, práve ten však dostanete.

S tým sa spája i to, že scenár titulu nepôsobí až tak šokujúco a nečakane ako vývojári, pravdepodobne, zamýšľali. Už od úvodných minút, propagačných obrázkov a príliš okázalého reklamného motta Draugenu vám je jasné, že s vami príbeh nehrá čistú hru a priam odpočítavate minúty, kedy vás konečne zradí. Obzvlášť pri niektorých “neočakávaných” zvratoch sa vyložene utvrdíte v tom, čo ste už aj tak dávno očakávali. Scenár Ragnar Tørnquista je skrátka oveľa priehľadnejší, ako autor zrejme zamýšľal a ten povestný moment prekvapenia, minimálne u mňa, nefungoval natoľko, akoby som si prial.

Výsledný dojem tak trochu zráža i rozpačité písanie dvoch hlavných postáv. Tie síce majú vlastný charakter, no priveľmi často reagujú excentricky a z ničoho nič prehnane. Sú zhrození, pobúrení alebo vydesení, aby vzápätí predniesli nejaký vtip, prípadne hlasovou kreáciou nekorešpondovali z predchádzajúcou udalosťou. Podobné charakterové vypadávanie zo situácie, či rovno z úlohy pôsobí mimoriadne rušivo a nie príliš profesionálne. Ani samotné pohyby postáv a ich voice acting nie je tej najvyššej kvality, avšak vzhľadom na veľkosť štúdia a jeho relatívne začiatky som ochotný odpustiť vývojárom tento nedostatok.

Vizuálna špička indie tvorcov? 

Nebýva u mňa zvykom pred predstavením hrateľnosti spomínať vizuálne spracovanie. No konkrétne pri Draugen je táto stránka tak podstatná a kvalitaná, že ju bezproblémovo označím za omnoho dôležitejšiu, než jadro hrateľnosti. V prípade, že by sme sa na vizuálne spracovanie dívali striktne z estetickej stránky, mohli by sme bez akýchkoľvek obáv prehlásiť, že ide o fascinujúci vrchol toho, čo nezávislé štúdiá dokážu sprostredkovať pri adekvátnej snahe. Okolitá krajina, bujne rozrastené stromy, pokojne pohybujúci sa fjord, exteriéry domov, masívne pohoria, to všetko pôsobí prenádherne a súčasne detailne.  No a za celkové osvetlenie, krásne prelínajúce sa mesačné lúče skrz nekonečnú nočnú šeď alebo silný kontrast sychravej jesenne, by sa nemuselo hanbiť ani ľubovoľné väčšie štúdio.

Grafické spracovanie a najmä práca so zmenami počasia je však dôležitým prvkom rozprávania príbehu. Dopĺňajú totiž nálady, pocity, rozpoloženie Edwarda alebo danú časť deja. Divoká a nekompromisná búrka perfektne podtrhne bujarú argumentáciu, nečakaný obrat v deji, kde sa slovná roztržka ocitá v priamom súlade s bubnujúcimi kvapkami dažďa. V ďalšom prípade sú zasa hlavná postava a jej pátranie, chýliace sa ku koncu, zahalené v hustom opare snežnej hmly, ktorá, vzhľadom k nadchádzajúcim udalostiam, symbolizuje takmer úplnú slepotu voči krutej, nevyhnutnej pravde. Počasie tak výborne dopĺňa aj vyššie spomínanú prítomnosť mrazivého napätia, ktoré v spojení s nápaditým a originálnym hudobným sprievodom jednoducho pohltí nejedného hráča. Práve to je najvýraznejším a vlastne zďaleka najlepším aspektom Draugen.

Mozgové závity si oddýchnu 

Walking simulatory ako Layers of Fear, nedávne pokračovanie tohto hororového desenia, alebo aj žánrovo podobná Kona, obohatená o výborné herné mechanizmy a survival aspekt, síce nikdy nestoja na komplexnej hrateľnosti, avšak Draugen mi aj oproti zmieneným hrám príde v tejto oblasti mimoriadne prázdny. Skvelým príkladom však bude o niekoľko rokov starší The Vanishing of Ethan Carter, ktorý rovnako prišiel s fascinujúcou výtvarnou stránkou, avšak i zaujímavou hrateľnosťou. Snažili ste sa rozlúsknuť postup niekoľkých brutálnych a surových zločinov, pričom vývojári zo štúdia The Astronauts zapojili do svojho titulu i niekoľko zaujímavých minihier a záživných hádaniek.

Niečo podobné by som si vedel predstaviť i tu. Keďže tento zvrat predstavil i dávnejšie zverejnený trailer, tak si myslím, že nič nepokazím, ak prezradím, že narazíte hneď na niekoľko záhadne zosnulých, avšak kompletné prehľadávanie, detailný prieskum dostupného okolia, tiel a objektov sa proste nedostaví. Interiéry sú takmer bez dôležitých objektov, zaujmú obrazy, podstatné fotografie, maľby, denníky a dopisy, avšak tie si len prezriete alebo prečítate. Skutočne rozľahlej lokácii a komorným interiérom chýba väčšia miera interakcie.

Tých zopár stôp je vám predhadzovaných priamo pred nos, sprievodná postava na všetko upozorní, povie, akým smerom by ste sa mali vydať, až sa približne po polhodine začnete pýtať, kedy skončí to neustále vodenie za ručičku. Titul vám odpoveď síce neponúkne, pravdou však je, že neprestane vôbec. A to každému aspoň trochu náročnejšiemu hráčovi to zrejme bude prekážať. Výnimku tvorí možno iba jediný moment, keď je hrdinova neznalosť nórskeho jazyka využitá k príjemnej hádanke. V zásade je pritom banálna a i zahraniční hráči ju asi ihneď rozlúsknu, no aspoň to príjemne ozvláštňuje inak trochu monotónnu hrateľnosť.

Najväčším problémom titulu Draugen je to, že je krátkodobým zážitkom bez hlbšieho zmyslu. Oceňujem síce šikovnú prácu s hudobnou a vizuálnou stránkou, avšak čo z toho, keď mu chýba skutočne zaujímavá hrateľnosť a absentuje aj akákoľvek výzva. Vo výsledku sa vlastne jedná o slabší pilot k začínajúcej sérii počinov podobného žánru, ktorých by sme sa mali dočkať už v najbližšej dobe. Hneď po skončení záverečných titulkov totiž autori sľubujú návrat známych postáv v inom pozoruhodnom príbehu a osobne nemám problém im dať ďalšiu šancu. No zároveň dúfam, že budem odmenený niečím po všetkých stránkach komplexnejším.

Komentuj!