Chorus of Carcosa – Horor inšpirovaný takmer neznámou knihou

Už je to pár rokov, čo Steam doslova zamorili všemožné hororové hry, ktorých zoznam sa každý mesiac rozširuje. Pri takejto záplave je občas náročné oddeliť zrno od pliev, preto hráči alebo aj samotní recenzenti tápajú v temnoty a rozmýšľajú, čomu dajú šancu a strávia pri tom svoj drahocenný čas, respektíve ťažko zarobené peniaze. Často tak o výbere hry rozhodne len nejaká konkrétna maličkosť, ktorá hráča nejako zaujme. Či už dávate prednosť hororom s duchmi, poriadnou dávkou krvi alebo nejakou tou psychologickou zápletkou, ktorá vám pomotá hlavu, vždy si máte z čoho vyberať. Najnovšie sa takto medzi hororovky zaradil tajomne znejúci titul Chorus of Carcosa (Steam), ktorý by mal mať na prvý pohľad takmer všetky prvky klasických hororov. Poďme sa spoločne pozrieť, či sa tomuto hororu podarilo uspieť alebo sa zaradil medzi šedý priemer, ak nie ešte horšie.

Recenzovaná verzia: PC

Chorus of Carcosa je primárne psychologický horor, ktorý je v určitej miere prepojený s dávkou krviprelievania. Pri vývoji tohto titulu autori čerpali inšpiráciu zo zbierky poviedok Kráľ v žltom rúchu (The King in Yellow) od R. W. Chambersa. Priznám sa, že o tomto diele som počul po prvýkrát a ani po menšom prieskume nie som veľmi múdrejší, čo si mám o danej knihe myslieť. No podľa všetkého ide o hororovo ladené poviedky prepojené s poéziou. Teda niečo medzi tvorbou E. A. Poea a H. P. Lovecrafta. Celá hra sa však odohráva v súčasnosti a tomu tak zodpovedajú aj kulisy. Od začiatku do konca budete blúdiť v nejakom nízkorozpočtovom paneláku, ktorý je dokonca podivne rozdelený dvomi výťahmi. Každý z nich vás tak vyvezie len do jeho polovice. Ľutujem osobne všetkých, čo bývajú v druhej polovici.

Hlavnou postavou tohto „desivého“ príbehu sa tak stáva nemenovaný sochár. V tomto momente si poviete, že azda ide titul podobný Layers of Fear a v hre tak nebudete dokončovať podivnú maľbu, ale nejakú prapodivnú sochu. Bol by to možno vcelku zaujímavý nápad, no presne o toto v Chorus of Carcosa nejde. To, že ste sochár, je pre príbehovú líniu prakticky bezpredmetné, čo je škoda. Napriek tomu vás čaká prelínanie skutočnosti s nočnou morou. Čas strávený v realite je však výrazne dlhší a často mi to prišlo viac na škodu ako k úžitku. Chorus of Carcosa má riadne pomalé tempo, chôdza hlavného hrdinu je úmorná a samotný beh, ak sa to dá nazvať behom, sa odomkne tak v tretine hry (a to má hra približne tri hodiny).

Prvú hodinu sa tak budete veľmi pomaly motať po paneláku a dúfať, že sa dopracujete k pointe. Pomerne rýchlo však zistíte, že je dosť prázdny, takže na niečo zaujímavé narazíte len zriedkavo. Keď si už poviete, že nemá cenu všetko preskúmavať narazíte na prvý komiks. Takže, áno, Chorus of Carcosa má aj svoje zberateľské predmety. Spočiatku som sa ich aj snažil hľadať, no v polovici hry som pochopil, že hra vám nijako nepomáha v orientácii a vy tak prakticky nikdy neviete, kedy nastane začiatok novej kapitoly alebo sa presuniete do nočnej mory. Takže si pravdepodobne vyberiete tú nesprávnu cestu a k zberateľskému komixu sa tak už nikdy nedostanete. Po dohraní navyše nemáte možnosť výberu kapitol, takže ak už učiníte nesprávne rozhodnutie, musíte vždy začínať od začiatku.

Chorus of Carcosa je v prvom rade psychologický horor a to dáva cítiť od začiatku do konca. Nočné mory sú sprevádzané ťažkou a desivou hudbou, ktorá je, pravdepodobne, najlepším prvkom tohto titulu. Prečo má náš sochár nočné mory a čo znamenajú, to je „možno“ niekde ukryté, no mne sa to nejako nepodarilo odhaliť. Rozdiel medzi realitou a nočnou morou je hlavne v tom, kto vám pôjde po krku. V nočnej more vás budú prenasledovať vaše veľkolepé sochy, ktoré sa už tradične pohybujú len vtedy, keď sa nich nepozeráte. Napriek tomu by som povedal, že v porovnaní s naším protagonistom sú až príliš rýchle. V skutočnom svete vás príde navštíviť vaša susedka, hudobná skladateľka. Tá sa v podstate zbláznila, vybodla si obidve oči a prepla do “berserker” režimu. Na koho v paneláku narazí toho zabije. Šialených vrahov sme už videli v rôznych hrách plno, no pri tejto konkrétnej si nie som istý, o čo autorom išlo.

Našej slepej skladateľke očividne preskočilo z knihy Kráľ v žltom rúchu, ktorou sa stala doslova posadnutá. Už sme tu mali hry či filmy, v ktorých bol slepec neporaziteľný stroj na zabíjanie. Ale v tomto prípade mi to príde trochu prehnané. Slepá žena v papučiach, čo váži 40 – 50 kg, masakruje ľudí holými rukami? Skutočne to celé mohli vymyslieť aj uveriteľnejšie alebo do toho vniesť nejaké to nadprirodzeno. Takto je teda „realita“ často väčší psychický teror ako všetky nočné mory. A to si k tomu ešte pripočítame všadeprítomné šváby, ktoré sú podľa domovníčky za všetko zodpovedné. Sám si nie som úplne istý, ktorá herná dimenzia bola reálnejšia.

Chorus of Carcosa toho o sebe tvrdí pomerne dosť, no nakoniec ide v podstate o walking simulátor, do ktorého sú dosť nasilu vložené stealth pasáže, ktoré väčšinou vôbec nefungujú. Sochy sú pomerne rýchle a tak je najlepšie sa im čo najrýchlejšie vyhnúť, stealth pri nich nemá veľmi využitie. Mohol by fungovať pri slepej skladateľke, no aj tam je to všelijaké. Vývojári do hry zakomponovali dokonca aj zadržanie dychu, no ani to často nefunguje, aby si vás daná psychopatka nevšimla. Kontrolné body sú taktiež navrhnuté dosť zle, čím je dĺžka zbytočne naťahovaná a vy tak budete len nemo pozerať, ako ste z nepochopiteľných dôvodov zase umreli. Pomalá chôdza plus tieto ukladania tak natiahnu hru možno aj o hodinu, čím sa hra umelo predĺži z ani nie dvoch hodín na tri.

V Chorus of Carcosa inak nemáte zbrane a vlastne ani inventár. Postupne sa vám tak do rúk dostane len baterka a niekoľko kľúčov, ktoré aj hneď použijete. Zo stereotypu vás občas vytrhnú len hádanky, ktoré sú vždy spojené s nájdením kombinácie na otvorenie zamknutých dverí. Tie sú snáď najlepším prvkom titulu. Sú vcelku zaujímavo ladené, pri niektorých sa trochu zamyslíte nad riešením, ale napriek tomu nejde o príliš frustrujúcu záležitosť. Druhou najlepšou časťou je medzihra, v ktorej si chvíľku zahráte za skladateľku a niečo málo sa dozviete o tom, čo sa jej to vlastne stalo. Skutočne desivých momentov je však minimum a v mysli mi nič výraznejšie neutkvelo. Čakal som, že práve nočné mory mi privedú zimomriavky, no okrem toho, že sa trochu inšpirovali Silent Hillom, v nich nenájdete veľa originality.

Technická stránka je taktiež všelijaká. Hra sa pýši tým, že je vytvorená na Unreal Engine 5 a tomu by mala zodpovedať grafika aj zvuk. No, čo sa týka grafiky, ide o veľmi priemerný titul. Vizuálne je na tom hra určite lepšie ako nedávno recenzovaný Panelak, ale aj napriek tomu nejde o nič svetoborné. K tomu si prirátajte aj optimalizáciu, ktorá sa správa všelijako. Hra nevyužíva žiadne možnosti upscalingu, takže sa pripravte na časté zmeny frameratu. Niekoľkokrát som sa snažil zmeniť rozlíšenie na 4K, no nakoniec mi aj tak vždy ukazovalo v nastaveniach len 2K. Preto ani neviem povedať, ktoré rozlíšenie som mal nakoniec použité. Samotný zvuk alebo skôr dabing tiež dosť často hnevá. Hlasitosť dabingu často kolíše, čo pôsobí dosť rušivo. I jednotlivé dialógy sú na môj vkus dosť slabo napísané a dabing má rovnako svoje muchy. Kvalita jednotlivých aspektov je však odzrkadlená v cene.

Trailer na Chorus of Carcosa ma vcelku navnadil, no nakoniec sa mi dostala do rúk hra, ktorá sa zásadne líši od toho, čo nám bolo odprezentované. Príbeh je chaotický, jeho jednotlivé časti sú nelogické a nočným morám bolo venované až príliš málo času. Samotný titul je zbytočne naťahovaný, čo mu taktiež veľmi nepomáha. Koncept pôsobí zaujímavo, no nakoniec nám toho ponúka len veľmi málo, čo je škoda. Keď si zhrniem všetky pozitíva a negatíva, ostáva mi len skonštatovať, že ide o priemerný titul, ktorý sa medzi konkurenciou veľmi rýchlo stratí.

Komentuj!