Reveil – Nekonečná nočná mora

Reveil bol na rok 2024 jedným z mojich veľkých očakávaní. Milujem hororové adventúry z pohľadu prvej osoby a hoci nejde často o hry, ktoré by dokázali spraviť dieru do sveta, dokážem si v nich nájsť to svoje. Do tejto kategórie spadá i tento titul, hoci som si od začiatku nebol úplne istý, čo sa v ňom vlastne deje. Je všetko len jeden veľký sen alebo sa náš hrdina ocitol v nejakom nekonečnom očistci? Názov hry napovedá, že odpovede sa určite dozvieme. Poďme preto pohľadať odpoveď na otázku, kam sa vlastne dostaneme, ak budeme nasledovať bieleho zajaca.

Recenzovaná verzia: PC

V Reveil sledujeme príbeh muža menom Walter. Ten sa zobudí z nočnej mory, užije svoje predpísané lieky na bolesť hlavy a následne ide skontrolovať, či je jeho žena a dcéra v poriadku. No všetko v byte vyzerá veľmi zvláštne. Miestnosti sú plné rôznych hádaniek a po tom, ako sa mu podarí otvoriť knižku svojej dcéry, sa v jej miestnosti otvorí cesta do cirkusu, v ktorom sa stretli so svojou ženou. Je teda čas vydať sa po chodníku ďalej a dobehnúť svoju dcéru Dorie, ktorá však pred ním neustále uteká. Čaká ho však aj niečo viac ako temný výlet do jeho vlastných spomienok? To je otázka, ktorú si budete o chvíľu klásť aj sami.

Než sa pustím hlbšieho rozboru titulu, jednu vec tvorcovia z Pixelsplit úplne nedotiahli a tou je samotná prezentácia titulu. Už som si celkom zvykol, že náš hrdina sa v zrkadlách nikdy neodráža a dokážem akceptovať i to, ak sa v týchto hrách dočkáme momentov, ktoré už sme videli v minulosti. Avšak to neospravedlňuje skutočne slabý dabing Briana K. Robertsa, ktorý v mnohých momentoch pôsobí maximálne nezaujato, a taktiež nedokážem prehliadnuť skutočnosť, že si v jeho koži nedovidíme ani len na vlastné nohy. Celé to vlastne pôsobí akoby sme ani nehrali za skutočnú postavu, čo je dosť smutné. Boli však i momenty, kedy som ostal príjemne prekvapený. Ako napríklad zo skutočnosti, že keď roztočíte v prvej kapitole kolotoč, môžete sa na ňom i reálne voziť. Nemôžem teda tvrdiť, že odfláknuté je úplne všetko.

Čo však určite platí, že hra dokáže svoje mínusy celkom slušne kompenzovať zaujímavo podaným príbehom v kombinácii so silnou rodinnou drámou. Hra vie navyše dobre pracovať so svojou hororovou atmosférou. To som pocítil už v momente, ako som vstúpil do spomínaného strašidelného domu, v ktorom som mal nájsť Dorie. Funhouse je skutočne plný prekvapení, veľkého množstva najrozličnejších ciest a keď dôjdete do slepej uličky, niekedy je potrebné sa otočiť naspäť a pokračovať. To je veľmi šikovný nápad ako zamotať svojim hráčom trochu hlavu a zaujať.

Oceňujem tiež to, že tak ako hra zo začiatku pôsobí, že sa celá bude odohrávať v cirkusových atrakciách, tak veľmi rýchlo nás presvedčí o opaku. Lokalít je tu viac a najmä sú všetky osobne spojené s príbehom hlavného hrdinu Waltera. Prvá kapitola sa odohráva v už v spomínanom cirkuse, následne uvidíte viac miestnosti jeho rodinného bytu, vlak, v ktorom cestoval ako cirkusant a tak ďalej. Hra vďaka tomu nie je monotónna a najmä cestovanie medzi jednotlivými lokalitami je spracované veľmi zaujímavo. Skutočne to celé pôsobí ako jedna nekonečná nočná mora, z ktorej sa nedá zobudiť. Pretože kedykoľvek sa prebudíte vo svojej posteli, neprináša to ten pocit bezpečia, že niečo nepríjemné sa konečne skončilo.

Dej ma tak dokázal celkom rýchlo pohltiť. Čo sa stalo v skutočnosti v tomto príbehu rodiny, ktorá sa dala dokopy v cirkuse, no začala sa postupne rozpadať? Kde vlastne tkvie príčina všetkých problémov? Walter si toho veľmi veľa nepamätá a celý príbeh tak slúži na to, aby si pripomenul udalosti, ktoré sa mu podarilo vytesniť z hlavy. Dočkáme sa tak niekoľkých zaujímavých zvratov, ktoré možno nie sú najoriginálnejšie, no rozhodne nemôžem povedať, že som ich vedel odhadnúť na míle. To, že sa Walterom nie je niečo v poriadku je pritom jasné od prvej kapitoly. Aká hlboká však v skutočnosti zajačia nora je však niečo, čo celkom prekvapilo aj mňa. V tomto smere teda nedokážem tvorcom určitú dávku kreditu.

A hoci som v úvode napísať, že Brian K. Roberts nepodáva práve najlepší herecký výkon za mikrofónom , Aimee Smith v role jeho manželky Marthy je o niečo presvedčivejšia. Zo spomienok na veľké množstvo ich hádok tak vieme vydedukovať príčinu problémov, ktoré vyústili v postupný rozpad ich rodiny. Ak by som mal ešte zhodnotiť Jenny W. Chan ako ich dcéru Dorrie, jej výkon je v poriadku. Pôsobí uveriteľne ako malé dievčatko a dokáže svoje scénky predať.

V hre je aj niekoľko hlavolamov, ktoré vás však veľmi nezdržia. Riešenia sú často veľmi jednoduché a dosť dobre vysvetlené. Preto si nemyslím si, že by mali možnosť v hre niekde zaseknúť. Ak však máte radi náročnejšie hádanky, ostanete sklamaní. Mne osobne to neprekážalo, nakoľko si tak hra bola schopná držať svoje dobré tempo a príbeh mal spád. Nedostal som sa do časti, kedy by som už chcel frustrovane postúpiť ďalej, no niečo by ma blokovalo. Takže aj keď musím objektívne uznať, že hlavolamy sú veľmi jednoduché, nevnímam to skrátka ako zásadnú prekážku.

Čo je však predsa len trochu škoda je fakt, že hra je i na môj vkus neuveriteľne krátka. Pokiaľ budete mať schopnosť lúštiť rébusy ako ja, mali by ste sa k záveru dostať zhruba do troch hodín. V zásade si nemyslím, že by niečo ostalo nevypovedané, no jednotlivé kapitoly majú rozdielnu dĺžku. Kým v úvode strávite niekoľko zaujímavých chvíľ v strašidelnom „dome zábavy“, keď sa presuniete do vlaku, ubehne celá sekcia oveľa rýchlejšie. Nikdy však samotné časti nepôsobia príliš natiahnuto alebo monotónne. Nuda sa tak u mňa počas hrania nikdy nedostavila.

Ak by som mal však skritizovať ešte niečo, tak hra miestami až príliš často používa červené pozadie. Je pravda, že táto farba vie výrazne zdvihnúť atmosféru a hra tak môže pôsobiť strašidelnejšie, no Reveil to často používa len pre efekt. Dalo by sa argumentovať, že to môže mať svoj význam a tiež, že i logo je spracované v červenom, no niekedy si myslím, že ak by takých momentov bolo menej, hre by to neuškodilo, skôr naopak.

No a hoci sa chcem vyhnúť vážnym spoilerom, tak aspoň zľahka musím niečo napísať k úplnému koncu. Záverov je tu hneď viacero, no v zásade si myslím, že iba dva z nich reálne dávajú zmysel. Tým si však nemyslím, že by boli vyložene neuspokojivé. Netvrdím ani, že zvrat, ktorý príde v závere hry, je zlý. Je veľmi dobre spracovaný a nepredpokladal som ho. Hovorím len posledných minútach, kedy urobíte rozhodnutie, aký koniec sa rozhodnete zvoliť. Tam to mohlo byť spracované aj lepšie a určite by sme si zaslúžili lepšiu voľbu.

Reveil sa tak určite nestane hrou, ba ani hororom roka, no nemôžem ani hovoriť o výraznom zlyhaní. Ak máte radi hororové adventúry z pohľadu prvej osoby, táto hra vám určite neponúkne nič inovatívne, no dokáže vás aspoň na pár hodín celkom slušne zaujať. Walterov príbeh je spracovaný solídne, titul vie pracovať so svojou atmosférou a i napriek jednotlivé problémy som rád, že som mu venoval svoj čas. Aj preto dúfam, že Pixelsplit budú vo svojej tvorbe pokračovať a len taká bodka na záver – počas hrania sa mi v hlave neustále vybavovala jedna staršia skladba. Tak ako v roku 1996 kapela X-Perience spievala o nekonečnom sne o niekom blízkom, táto hra je toho presným opak. Walter totiž skutočne prežíva jednu nekonečnú nočnú moru a je z nej potrebné nájsť cestu von.

Komentuj!