Under the Waves – Treba vedieť, kedy skončiť

Život pod vodou je vo viacerých ohľadoch nesmierne fascinujúci. Mohol by som asi aj povedať, že ide o úplne iný svet, ktorý je pre nás ľudí neustále veľmi nedostupný. Vieme sa ponárať, môžeme si užiť malé dobrodružstvo v ponorke, ísť sa potápať, no určite nikdy nezažijeme ten pocit slobody, že sa môžeme pod vodou pokojne nadýchnuť a užiť si ho všetkej jeho kráse pod hladinou oceána. Under the Waves nám chce tento svet aspoň čiastočne priblížiť, no skôr sa sústredí na iné elementy než skúmanie flóry a fauny. Ak totiž existuje nepriateľ našich morí, je to ropná škvrna, ktorá môže zanechať katastrofálne následky. Aby k podobným udalostiam nedošlo, je potrebné mať šikovných ľudí, ktorí sa vedia postarať o chod celého systému. Čo ale nastane v prípade fatálneho zlyhania?

Recenzovaná verzia: PC

Najväčším lákadlom tohto titulom, bolo pre mňa štúdio, ktoré sa postaralo o jeho vydanie. Quantic Dream majú na svojom konte viacero zaujímavých hier, ktoré sa svojim spracovaním výrazne orientovali na silnú atmsoféru a vyznenie príbehu. Takže som veril, že aj v tomto prípade sa zamerajú na projekt, ktorým by túto skutočnosť potvrdili. Výsledný dojem je však nakoniec relatívne rozpačitý. Nie zlý, len rozpačitý. Pomenovať to presne je pre mňa ale relatívne náročné, pretože väčšina najväčších slabín tohto titulu sú súčasne aj jeho najsilnejšími stránkami. Ako je to možné? Vysvetlím to hneď, ako vám predstavím príbeh.

Hlavným hrdinom hry je muž menom Stan. Ten sa rozhodol prijať prácu potápača pre spoločnosť UniTrench, ktorá v oceáne ťaží ropu. Jeho každodennou rutinou má byť staranie sa o bežnú údržbu zariadení na dne mora, zbieranie rias, odstraňovanie odpadu z oceánu a rovnako byť naporúdzi, pokiaľ by došlo k nejakej krízovej situácii. Stan je tak v úplnej izolácii niekoľko metrov pod morom a jediným ľudským kontaktom je jeho šéf, Tim Graham. Dôvod, prečo sa rozhodol ukryť pred celým svetom je najmä jeho psychická trauma. Ani po troch rokoch sa nedokázal vyrovnať so smrťou svojej malej dcérky Pearl a má pocit, že jediné čo potrebuje je svätý pokoj. Ako sa však ukáže, tých niekoľko dní, ktoré strávi hlboko na dne oceána s ním budú mať svoje vlastné plány.

Ako som už spomenul, Quantic Dream sa radi zameriavajú na tituly, v ktorých je kľúčovým elementom silná atmosféra. Tento rozhodne nie je výnimkou. Ten silný pocit samoty a bolesti, ktorú si Stan zobral so sebou je v hre neustále prítomný a vie v správnych momentoch zatlačiť na emócie. Funguje to najmä z toho dôvodu, že dialógy sú napísané dosť dobre. Napriek tomu, že v niektorýh bodoch už budete mať pocit, že hra do nekonečna hovorí to isté (k tomu si povieme niečo o chvíľu), jednotlivé momenty sú podľa mňa veľmi dobre zachytené.

No primárny dôvod prečo dialógy fungujú, je najmä vynikajúci dabing. Nakoľko sa hra primárne sústredí na nášho hlavného hrdinu, je potrebné, aby na nás Stan pôsobil čo najúprimnejšie. V tomto smere odviedol Ben Lambert obdivuhodnú prácu, pretože som mu uveril úplne všetko. Či už časti, kedy rieši s Timom prácu, silné telefonáty, ktoré vedie so svojou manželkou Emmou, svoje vnútorné monológy, no rovnako aj scénky, kedy sa pri ňom bude zjavovať jeho dcéra Pearl. Vie presne ako v jednotlivých situáciách reagovať, aký tón a farbu hlasu zvoliť a všetko to pôsobí odvedené z jeho strany na 100%. Pozitívna správa ale je, že rovnako kvalitne boli nadabované aj ostatné postavy. Napriek tomu, že ich nikdy neuvidíme (okrem Pearl), vieme si ich skrz jednotlivé hlasy veľmi dobre predstaviť.

Hru chcem ešte aj vyzdvihnúť za to, že aj činnosti, ktoré by mohli niektorým prísť nudné a otravné tu majú svoj význam. Ako som spomenul, budete počas hry zbierať rôzne kusy kovov, plastov, riasy, uhlie, poškodenú elektroniku a podobne. Stan to často bude komentovať slovami, že oceán udržiavame čistý alebo, že čo je pre jedného človeka odpad, môže byť pre iného pokladom. Jeho slová majú význam, pretože z daných materiálov následne môžete vyrábať predmety, ktoré vám počas hry budú pomáhať. Zásoby kyslíka, palivo, skrinky s náradím, výbušniny a tak ďalej. Aj tie najmenšie úlohy tu majú svoj dôvod a bude potrebné ich splniť.

Za obrovské plus titulu ešte považujem aj veľkú dávku extra možností, ktoré sa tu ponúkajú. Oceán v tejto hre síce nie je nekonečný, no napriek tomu môžete jeho blízke okolie preskúmať a získať niekoľko zaujímavých predmetov do svojej kolekcie. Tie si následne zoberiete na svoju základňu a môžete ich hlbšie preskúmať. Medzi inými tu môžete objaviť aj boxerské vrece, pri ktorom si môžete trochu zatrénovať, alebo gitaru, na ktorej si môžete zabrnkať niekoľko pekných melódií.

Tieto časti slúžia primárne ako malé minihry, ktorými si môžete počas jednotlivých dní vyplniť čas. No hoci môžem povedať, že je celkom príjemné sledovať Stana ako hrá na gitare a jednotlivé skladby sú veľmi príjemné, vymyslené ovládanie je trochu iný príbeh. Nakoľko sa máte triafať do jednotlivých riadkov pomocou tlačidiel E, F a B, bolo relatívne náročné si správne poskladať prsty, aby som mal aspoň nejaký úspech. V porovnaní s hudobnými mini hrami v Tchia tak Under the Waves celkom zaostáva. Boxovanie však bolo ešte menej zaujímavé, nakoľko jediné čo je potrebné robiť je správne klikať do určeného miesta na čiare. Nič viac.

Veľmi dobré sú aj časti, kedy budete skúmať dno oceánu vo vašej ponorke, ktorá nesie meno Moon. Svet pod vodou je veľmi pekne nadizajnovaný a dostatočne otvorený na to, aby ste nemali pocit, že dokopy nemáte v tejto hre kam vyraziť za dobrodružstvom. Ponorka sa okrem toho ovláda veľmi šikovne. Jediná menšia nevýhoda je, že tlačidlá na vystupovanie z ponorky a používanie skeneru sú veľmi blízko seba a podarilo sa mi prekliknúť viackrát než počas hrania na gitare. Inak si však myslím, že ovládanie ponorky aj samotné plávanie fungujú v poriadku. Navyše jednotlivé predmety, ktoré budete počas týchto ciest používať sa dajú medzi sebou jednoducho prepínať a taktiež aj využívať.

Je tu však ešte jedna činnosť, ktorú môžete počas potápania sa robiť a tou je fotografovanie. V prípade, že v hre objavíte ukrytý fotoaparát, dostanete niekoľko extra foto misií a máte tak možnosť pokúsiť sa nafotiť viaceré živočíchy, na ktoré počas jednotlivých misií narazíte. Tieto časti ma vedeli potešiť a v prípade, že sa mi podarilo nájsť miesto, ktoré stálo za malú snímku, vždy som túto možnosť využil. Jediné čo by som osobne však životu pod vodou mierne vedel vytknúť je to, že v hre prakticky nehrozí skoro žiadne nebezpečenstvo. Do skutočných problémov sa dostanete len v prípade, že vašu ponorku príliš nabúrate, alebo nebudete mať dostatok paliva a kyslíka. Tieto veci si však viete často zabezpečiť, a pokiaľ sa vyslovene nesnažíte hlavného hrdinu zabiť, v princípe vám nič vážne nehrozí.

Z toho však plynie aj jeden celkom závažný problém, ktorý som si spočiatku nejako výrazne nepripúšťal, no postupne vo mne začal rezonovať stále viac a viac. Nie je asi veľmi náročné si predstaviť, že titul, ktorý sa odohráva pod hladinou oceána bude mať oveľa pomalšie tempo, ako nejaká akčná FPS. Najmä, keď je vašou úlohou opravovať tečúce potrubie, zbierať odpad a podobne. No v určitých momentoch to začínalo byť už skutočne únavné. Hra sa tieto časti snaží nejakým spôsobom vykompenzovať väčšími misiami, kde budeme musieť vstúpiť do rafinérky a správne natlakovať turbíny, alebo zastaviť šíriaci sa požiar na hladine tým, že vypneme vrtáky, ktoré neustále pumpujú viac a viac ropy. Problém je v tom, že veľa vecí, ktoré nejakým spôsobom ovplyvňujeme, je viac sprostredkovaných, než ich reálne môžete vidieť.

Nechcem tým však tvrdiť, že mi hra prišla nudná. Keď začne ísť do tuhého a je potrebné skutočne zabrániť blížiacej sa enviromentálnej katastrofe, uvedomujete si dôležitosť svojej role a hra tým vie vyvolať v týchto situáciách napätie. Je to niekedy ešte aj umocnené, pokiaľ vám dané časti pôjdu pomalšie a začnú sa vám míňať zásoby kyslíka. Under The Waves teda vie v určitých momentoch budovať napätie. No rovnako sú tu aj momenty, kedy som si začínal hovoriť, že by sme sa už mohli aj niekam pohnúť. Najmä počas záverečných dvoch až troch hodín, kedy už hra skutočne nezvláda pracovať so svojim tempom tak, aby nepôsobila úmorne.

Jednym z dôvodov je aj misia počas šestnásteho dňa, kedy je potrebné prechádzať obrovským množstvom širokých ventilačných trubíc, v ktorých ponorkou prerážate drevené barikády. Celá táto misia je jednou pomalou jazdou v lenivej rieke, ktorá pôsobí maximálne klaustrofobicky a navyše som počas nej neustále videl veľké množstvo grafických glitchov. Kamera sa mi dostala mimo trubicu alebo sa mi ponorka otočila do takého uhla, že som sa nonstop točil na jednom a tom istom mieste. Navyše ovládať ponorku v tak stiesnenom priestore je skutočne poriadna fuška.

To však nie je jediný dôvod, pre ktorý si hra ku koncu rozbije svoje tempo. Minimálne dvakrát som mal pocit, že sa blíži ku koncu, no následne na mňa vytiahla ďalšiu kartu z rukáva a vstúpili sme do nového levelu, ktorý som už reálne ani nechcel. Keď už mám pocit, že všetko, čo bolo treba povedať, je povedané a môžu nabehnúť titulky, nemám záujem o ďalšiu hodinu hrania. Chápem o čo tvorcom išlo a celé to súvisí s už spomínanou Stanovou traumou. A rovnako musím uznať, že tie záverečné chvíle boli skutočne silné a dokázali na mňa zapôsobiť. No bol som si takisto vedomý skutočnosti, že bolo možné to o dobrú polhodinu skrátiť a zapracovať do titulu trochu inak.

Bez toho, aby som zachádzal do spoilerov poviem, že počas hry bude mať Stan neustále nepríjemné nočné mory, ktoré sa pre nás stanú akýmsi najlepším sprievodcom jeho mysle. V nich tak vidíme, ako sa postupne vyrovnáva so skutočnosťami a myslím si, že rovnakým spôsobom mohli spracovať aj celé finále bez všetkej tej dávky adrenalínu, ktorú sa nám tvorcovia pokúsili naservírovať na záver. Keby netlačili toľko na pílu, a keby to bolo spracované rovnako ako jednotlivé scény predtým, viem si predstaviť, že by som v závere odchádzal od titulu oveľa spokojnejší. Najmä keď som si uvedomil, že na konci už len mlátili prázdnu slamu a nič zásadnejšie do príbehu nepriniesli.

Tým sa vraciame k mojej úvodnej otázke. Ako môže byť najsilnejšia stránka hry súčasne jej najväčšou slabinou? Pretože kým som mal pocit, že tvorcovia dokázali nájsť rovnováhu v rámci rozprávania príbehu a dynamikou misií, bol som s pomalým herným tempom úplne stotožnený a neprekážalo mi to. Dokonca som si hovoril, že vďaka tomu vedia mnohé chvíle lepšie vyniknúť. No keď som mal na konci pätnásteho dňa pocit, že sme sa dočkali vyvrcholenia príbehu, hra sa rozhodla ďalej pokračovať, no už som si počas hrania viac a viac uvedomoval, že sa celý titul vlečie absolútne zúfalým tempom.

Do toho si ešte pripočítajme aj niekoľko grafických nedostatkov. Áno, svet pod vodou vyzerá pekne a rovnako sa mi páčia aj interiéry mojej základne. No tajomstvo kvalitných vizuálov sa skrýva často aj v detailoch. Preto ma mrzí, keď vidím, že Stanovi do šálky natečie káva, ale napije sa z prázdnej. Rovnako ako keď krúti páčkou na hracej skrine, no reálne sa jej vôbec nedotýka. Detaily tvoria celok, a možno teraz pôsobím ako niekto, kto hre vyčíta absolútne banality, no keď si tieto veci všimnete, nedajú sa odvšimnúť.

Aby som to nejako celé teda zakončil, myslím si, že keby Under the Waves skončilo skôr, prinieslo by oveľa plnohodnotnejší zážitok. Je mi jasné, že udalosti z finále sú potrebné, no len záverečná polhodina sa pokojne mohla zosekať na šesť minút trvajúci sen. Napriek tomu si však myslím, že titul vie budovať atmosféru, obrovská pochvala ide všetkým, ktorí sa postarali o dabing a ovládať malú ponorku a premávať s ňou z miesta na miesto bol pre mňa plnohodnotný zážitok. Úprimne by som si teda prial, aby som mohol hru výraznejšie odporúčať, no jej problémy sú pre mňa príliš zásadné na to, aby som to urobil. Pokiaľ teda máte radi pomaly plynúce tituly a chceli ste niekedy zažiť atmosféru pod morskou hladinou, Under the Waves by si vás mohol získať. Ak ste však fanúšikom dynamickejších titulov, ktoré vás pohltia svoju akciou, potom dajte radšej ruky preč.

Komentuj!