Loretta – Jedna vražda, veľa ciest

Už dávno sa mi nestalo, že by som po dokončení hry nemal jasno v tom, či sa mi vlastne páčila, alebo nie. A presne to sa mi stalo pri novej adventúre s názvom Loretta. Neustále som sa vo svojich myšlienkach vracal k tým niekoľkým hodinám, ktoré som s ňou strávil a snažil sa prísť na to, ako som sa vlastne počas nich cítil. Na jednej strane pritom oceňujem jej kvality v rozprávaní príbehu a možnosti, ktoré vedia vyústiť v niekoľko rôznych koncov. Osobne som však predsa len očakával trochu viac, než sa mi nakoniec dostalo.

Recenzovaná verzia: PC

Príbeh sa odohráva v roku 1947, kde sledujeme osud mladej ženy menom Loretta. Tá žije so svojim manželom na odľahlej farme, kde sa z nej stala typická žena v domácnosti. jej manžel Walter je spisovateľom krimi románov, ktorý práve dokončil svoj posledný rukopis. Všetko vyzerá na pohľad normálne, no pod povrchom sa začína pomaly ozývať niečo temné. Walter je totiž Lorette neverný s červenovlasou zamestnankyňou bistra menom Margaret, a okrem toho uzavrel životnú poistku na 30 000 dolárov v prípade, že by sa mu niečo stalo. To stačí na to, aby Loretta rozbehla svoj plán a zbavila sa nevernej polovičky, s ktorou nemala práve najšťastnejšie manželstvo. Jedna akcia však spustí obrovský kolotoč udalostí, z ktorými Loretta vôbec nemohla počítať.

Prvým elementom, ktorý stojí za vyzdvihnutie, je naša hlavná hrdinka Loretta. Jej charakter totiž primárne závisí od vašich rozhodnutí a vy tak získate možnosť spoznať jej postavu z viacerých uhlov. Môže z nej byť žena, ktorá si neskôr uvedomí dosah svojho rozhodnutia, alebo psychopat, po ktorej vyčíňaní ostane na konci oveľa viac mŕtvych tiel. Toto, samozrejme, vyústi aj do veľkého množstva rozličných záverov. K tým poviem toľko, že niektoré mi prišli pôsobivejšie, iné menej zaujímavé. Ak by som mal vybrať svoj najobľúbenejší, išlo by o “Woman on the Run”. Práve pri ňom som mal totiž vnútorne pocit, že sa najlepšie vyprofilovali jednotlivé postavy a pôsobil asi najuveriteľnejšie. Za najslabší považujem naopak “The Big Sleep”, ktorý pôsobí ako absolútne nelogická voľba.

V hre sa však okrem oficiálnych záverov nachádza i niekoľko predčasných, kedy sa ocitnete v smrteľnej situácii skôr, než dorazíte do poslednej kapitoly. Jeden nájdete dokonca už v intre, čo ma veľmi príjemne prekvapilo. Technicky teda viete celú hru ukončiť do piatich minút, no v takomto prípade sa dej vráti späť k bodu, v ktorom ste urobili smrteľné rozhodnutie a máte možnosť to skúsiť znovu. Rovnako sa mi páčia aj niektoré malé detaily, ktoré som si počas hrania všimol.

Dobrým príkladom je napríklad Walterova obľúbená literatúra. Všetky tituly, ktoré tu totiž môžete objaviť, slúžia ako metafory na udalosti, ktoré sa udiali či vás ešte čakajú. Pokiaľ ste niektoré z týchto kníh čítali, budete to vnútorne pociťovať asi ešte o niečo viac. Nájdete tu napríklad Dostojevského Zločin a Trest, Kafkov Proces alebo Hnus od Sartra. Myslím si, že z toho čo mám načítané, viem jasne posúdiť určité paralely s príbehom. Osobne by som však pridal ešte jedno dielo, ktoré mohlo v určitých bodoch slúžiť ako zdroj inšpirácie. Konkrétne ide o novelu od Stephena Kinga s názvom 1922. A hoci sú tieto tituly príbehovo odlišné, v určitých kľúčových elementoch sa celkom výrazne zhodujú.

Čo sa ostatných postáv týka, napísané sú celkom dobre, no nevadilo by mi, keby dostali trochu väčší priestor a mohli sme ich spoznať lepšie. Na to však hra nemá dostatok času. Na dokončenie hry potrebujete asi 2 a pol až 3 hodiny. V prípade, že chcete vidieť všetky konce a vyskúšať nevyužité cesty, pripočítajte si k tomu ešte ďalšiu hodinku. A to skrátka nie je dostatok času na to, aby jednotlivé situácie a dialógy medzi postavami mohli poriadne vyniknúť.

Mimochodom, keď už som to načal, povedzme si niečo o dialógoch. Na jednej strane ma teší, že hra ponúka viacero možností a ciest, ktorými môžete ísť. Príbeh to tak môže posunúť často úplne iným smerom. Takýchto momentov je však pomenej a väčšinou sa to týka rozhodnutí, kedy má Loretta možnosť niekoho usmrtiť. No väčšinou som mal pocit, že nech som sa rozhodol pre akúkoľvek voľbu, debaty medzi postavami sa vyvíjali úplne tým istým smerom, ako keď som zvolil opačnú možnosť. Sem-tam síce pridajú pár viet navyše, no to je asi tak jediné čo ponúkajú.

Pozitívne však vnímam, že niekedy môžete postupom času zistiť dosah vašich rozhodnutí a zamyslieť sa nad tým, čo vlastne spôsobili. Za najlepší príklad považujem kapitolu “Repulsion”, v ktorej sa dočkáte asi najlepšej možnosti voľby, akú hra ponúka. Ostáva už len na vás, či sa rozhodnete navštíviť hosťovskú spálňu alebo nie. Môže vám to pritom ponúknuť úplne iný pohľad na váš čin a to považujem za jeden z najzaujjímavejších nápadov vôbec.

Spomenúť musím aj takzvaný Noir mód, ktorý vám umožní si titul vyskúšať v čiernobielom prevedení. Autori ho pritom odporúčajú tým, ktorí už hru prešli, nakoľko sa z nej stratia niektoré nápovedy a hádanky budú náročnejšie na vylúštenie. Pokiaľ však budete očakávať náročnejšiu záležitosť, ako som si pod tým predstavil ja, ostanete z výsledku sklamaní. Hra je totiž úplne rovnaká, akú ste ju mali predtým – akurát nemusíte z farby textu usúdiť či pôjde o vražednú alebo neutrálnu voľbu. Hlavolamy sa však v ničom zásadnom nezmenia a rovnako ani celková hrateľnosť. V princípe sa hra stane iba čiernobielou a to je jediný zásadný rozdiel.

Osobne by som každopádne odporúčal farebnú verziu. Primárnym dôvodom je to, že v nej vie hra lepšie pracovať s atmosférou. Sú tu minimálne dva hororovejšie momenty, kde sa obraz výraznejšie začervená a spolu s vybranými zvukmi to dokáže kvalitne umocniť situáciu, do ktorej sa dostanete. V noir móde sa dočkáte akurát tmavšieho odtieňu šedej, ktorý nie je schopný navodiť tak dobrú atmosféru. Už len z tohto dôvodu si myslím, že farebná verzia je skrátka lepšia.

Trochu by som chcel rozobrať aj jednotlivé hádanky a minihry, ktoré budete riešiť medzi kapitolami. Moje pocity z nich sú totiž zmiešané. Niektoré ma vcelku príjemne prekvapilli ako napríklad minihra so zrkadlom, kŕdeľ vtákov alebo skladanie pohyblivých obrazcov, no inokedy som mal pocit, že sa tvorcovia veľmi nesnažili. Najlepším príkladom sú pre mňa tri minihry, kde máte rozbité objekty. Jediné čo je potrebné urobiť, je kliknúť presne trikrát na každý jeden diel a obrazec sa následne poskladá sám. A práve toto pritom mohol urobiť Noir mód o niečo náročnejším.

Soundtrack je inak vcelku vydarený. Jedinou výnimkou je pre mňa asi trojsekundový loop zložený z bicích nástrojov, ktorý sa nachádza v druhej kapitole počas cesty autom, no ostatné skladby v rámci kontextu celkom fungujú. Nemôžem síce napísať, že by boli až tak zapamätateľné, no vedia obstojne navodzovať atmosféru. To dokážu aj scény, počas ktorých môžete hrať krátko za iné postavy v hre. Budete tak môcť vidieť myšlienky šerifa, alebo naopak vidieť tragédiu, ktorá otriasla manželstvom Loretty a Waltera. Toto je rozhodne niečo, čo vie Lorette pridať zopár bodov.

Vo výsledku ma teda asi najviac mrzí skutočnosť, že hra je príliš krátka na to, aby bola schopná lepšie využiť svoju atmosféru. Kým pri hororovo ladenej adventúre Burnhouse Lane som strávil celkovo viac ako pätnásť hodín času a mal tak možnosť sa plnohodnotne ponoriť do príbehu, na objavenie všetkých možností príbehu mi v Lorette dokopy stačilo asi 5 hodín. A to som sa dokonca rozhodol ísť cestou, že prejdem celú hru úplne od začiatku.

No aby som bol fér – Loretta vie držať svojich hráčov v napätí i napriek faktu, že vieme kto je vlastne vrahom. K tomu všetkému im dáva rozsiahle možnosti na lepšie spoznanie celkového pozadia príbehu, ako aj niekoľko rôzných zakončení. Som teda rád, že som titulu venoval svoj čas a určite má čo ponúknuť fanúšikom thrillerových až hororových adventúr. Koniec koncov, Walter mal viac než jedno veľké tajomstvo. A hoci je pravda, že by som si prial, aby hra lepšie využila svoje možnosti, prípadne lepšie spracovala možnosti noir módu, vo výsledku nie je veľa vecí čo by som hre vedel vyslovene vytknúť. Teda až na to, že mňa osobne nezasiahla až tak silno, ako by mohla, no to vonkoncom nemusí byť váš prípad.

Komentuj!