Monster Hunter Rise – Ultimátny grindovací kolos

Masívny Monster Hunter Rise dorazil po Nintende Switch a počítačoch aj na herné konzoly Microsoftu a japonského Sony. Síce to trvalo takmer dva celé roky, no ten moment konečne nastal a obrovský projekt je konečne dostupný na všetkých aktuálnych platformách. Môžete sa teda pripraviť na kolosálne JRPG s množstvom ťažkotonážnych bojov a desiatkami hodín hernej zábavy, alebo by ste mali toto masívne herné sústo radšej vynechať? Na túto, no aj na mnohé ďalšie otázky, vám odpovie tento text venujúci sa najaktuálnejšiemu prírastku do dlhoročnej série.

Recenzovaná verzia: PlayStation 5

Séria Monster Hunter čochvíľa oslávi dve plné dekády svojej existencie. Toto akčné RPG po prvýkrát odštartovalo vlastnú loveckú púť ešte v roku 2004 a to už je nejaký ten piatok. Vtedy šlo o úplne neznámu hru s prozaickým názvom Monster Hunter, avšak už v prípade prvotiny si sága držala svoje tradičné aspekty, ktorými je v rámci určitej skupiny známa dodnes. Množstvo komplexných tutoriálov, hrateľnosť pozostávajúca primárne z nekonečného grindovania, no a, samozrejme, i početné obludy. Tie lovíte a porciujete na tucet odlišných spôsobov. Do toho si môžete pripočítať takmer úplnú absenciu zásadnejšieho naratívneho rozprávania a istú kostrbatosť prameniacu z kŕčovitých pohybov či kamerových problémov. Na svete tak bola razom hra, ktorá mnohých nadšených bojovníkov výrazne odradila či rovno znechutila už v úvodných minútach.

Univerzum štartovalo na druhom PlayStatione a hoci v recenziách prvý diel výraznejšie nebodoval (koniec koncov, na to je až príliš svojský), predajom sa mimoriadne darilo. Môžeme zmieniť, že tie prekonali i očakávania vydavateľstva Capcom, ktoré si prialo aspoň jeden milión. Ten bol časom pokorený a z toho pohľadu išlo o finančný úspech. Už pri prvom dieli sa začala navyše formovať komunita hardcore nadšencov, ktorí sa do tohto sveta bezhlavo zamilovali. Je teda logické, že druhý veľký diel si hráčov podmanil ešte o niečo viac. Bohužiaľ, iba tých východných, nakoľko oficiálne u nás pokračovanie nikdy nevyšlo. Nikdy neopustilo hranice Japonska a preto ho možno poznať iba z rôznych YouTube videí či sumarizačných kompilácií.

Následný Monster Hunter Tri (s mierne upravenou vizuálnou stránkou) si vzal pod svoje krídla masívnu fanúšikovskú základňu a žánrový projekt sa popýšil výbornými známkami v zahraničí i tuzemsku, čím sa celá IP dostala do ešte väčšieho povedomia. Prichádzali spin-off hry (medzi takéto záležitosti patrí aj výborné Monster Hunter Stories 2: Wings of Ruin, ktoré som takmer pred dvomi rokmi recenzoval). Dočkali sme sa i filmu naozaj biednych kvalít, no a v roku 2021 bol vydaný doposiaľ posledný prídavok k tomuto simulátoru lovca mýtických monštier, ktorý niesol podtitul Rise. Pôvodne šlo o Nintendo Switch exkluzivitu, no tá sa neskôr ukázala ako časová a nie trvalá.

Osobne sa hneď na úvod priznám, že moje znalosti o tejto sérii boli doposiaľ striktne teoretické a vlastne som sa nikdy k žiadnej iterácii nedostal. Samozrejme, masívny World dlhé roky registrujem (dokonca ho vlastním vďaka PlayStation kolekcii, ktorá nás čoskoro opustí), avšak ide o počin, do ktorého musíte investovať minimálne stovku hodín, aby ste ho mohli plnohodnotne doceniť. A teda vás zrejme neprekvapí, že si len málokedy vyčlením toľko času na kompletné pokorenie starej hry, ktorá síce disponuje objektívnymi kvalitami, no za úplne zásadnú ju nemožno označiť. Samozrejme, ak by k nám neprestajne neprichádzali nové projekty, bola by to iná diskusia. No stačí sa pozrieť na prvé tri mesiace súčasného kalendárneho obdobia a uvedomiť si, že herný priemysel je rok čo rok neúprosnejší voči nášmu voľnému času.

Každopádne, ani Rise neušiel mojej pozornosti, no zasa raz som ho vynechal. Ako som už spomenul, pôvodne sa pozrel iba na platformu Nintendo Switch, kde som chvíľu skúšal dostupné demo, no prišlo mi, že tento konzolový hybrid nie je svojím rozložením úplne ideálny na podobne ladenú hru. Ostatne, dodnes si pamätám kŕče v prstoch, ktoré mi spôsoboval (ľudovo nazvaný) Switcher. Tak či onak, v priebehu minulého kalendárneho obdobia dorazil i k bojovníkom na osobných počítačoch, kde som ho registroval, no zasa raz sa doň nepustil. A teraz, skraja roku 2023 prišiel i na konzoly minulej a súčasnej generácie. A akonáhle sa objavila možnosť masívne JRPG recenzovať, konečne som po nej siahol. Ide teda opätovne o kvalitatívny úspech, prípadne toto overené JRPG u hráčov s ovládačmi v rukách viac-menej zlyhalo? To si rozoberieme v nasledujúcich odstavcoch recenzie Monster Hunter Rise.

Ako sa lovec vydal na svoju púť

Naratívna štruktúra je tu snáď až extrémne jednoduchá. Skladá sa z prostého začiatku, v ktorom ste povýšený na oficiálneho lovca monštier. Okrem toho sa tu predstavuje prichádzajúca hrozba, ktorá by mohla mať za následok zničenie vašej dediny. To ako jej ochranca však logicky nechcete dopustiť a preto po krátkom tréningu beriete do rúk svoju prvú zbraň a vydávate sa bojovať so všade sa hemžiacimi potvorami, ktoré vás spravidla privítajú revom, slinami a otvorenou papuľou.

Naozaj, v tomto prípade takmer až stráca zmysel sa podrobnejšie venovať príbehu, keďže ten v praxi nejestvuje. Minimálne nie v typickej podobe, ktorá by na vás mala funkčný emočný efekt. Predsa len si však dovolím vyzdvihnúť jeden aspekt. Ten sa síce netýka priamo vystavaného diania, scenára či zvratov, avšak viac-menej súvisí s takzvaným world buildingom. Vnútro ústrednej dediny totiž funguje ako centrálny hub a je plne interaktívne. Mimo prvkov, ktoré priamo spolupracujú s hrateľnosťou (a dostaneme sa k nim nižšie) tu narážate na mnohých obyvateľov. No a tí s vami nezriedka prehodia slovíčko či dve a aby som bol úplne úprimný, niekedy zo seba začnú súkať monológy, za ktoré by sa nehanbilo ani scenáristické ego Quentina Tarantina.

Každopádne, práve prostredníctvom nich sa dostávate k nezriedka zaujímavým informáciám a charakterovému vývoju. Obe zmienené mi prišlo pomerne zaujímavé a dotváralo to vnímanie inak plochého sveta a prázdnych karikatúr slúžiacich na obchodovanie alebo brúsenie oceľových zbraní. Samozrejme, tieto dialógy sú podávané typickou východnou cestou, takže väčšinou môžete zabudnúť na tradičný voice-acting.

Stačiť vám musia expresívne gestá a mimika tváre a to je aj primárny dôvod prečo túto vrstvu Monster Hunter Rise spozná len veľmi úzky počet hráčov, ktorý je na niečo podobné zvyknutý z iných hier. Za mňa je to škoda, no v takejto forme je to plne pochopiteľné. A aby som efektívne k tomuto neduhu pripojil i jeden z najväčších kameňov úrazu dnes preberanej hry, môžeme sa presunúť k úvodu, ktorý je skutočne pomerne nepríjemným kazom na inak veľmi vkusnom JRPG zube.

Tempo ako pod vedením Bélu Tarra

Rise začína pomerne typickou tvorbou postavy, ktorá je v zásade celkom tradičná a nijak výnimočná. Disponuje prvkami, ktoré ste už niekde videli, prípadne ste o nich počuli. Neurazila ma, avšak za poslednú dobu som svoju pozornosť venoval zhruba ďalším trom hrám, kde som si na úvod vytváral charakter, takže sa priznám, že na mňa doľahla menšia únava a frustrácia. To však nie je problém hry ako takej. Čo už vnímam o niečo negatívnejšie je fakt, že po vytvorení charakteru si ešte upravujete svojich dvoch zvieracích spoločníkov a to na začiatok pôsobí mierne rozťahane. Áno, toto duo je vizuálne rozkošné, no pokojne mohol byť jeho príchod dávkovaný postupne.

To som však ešte netušil, že prejde ešte pomerne dlhá doba, pokiaľ budem pustený k relevantnej hrateľnosti, na ktorej bedrách Rise stojí. Chýri o neznesiteľných tutoriáloch a naozaj príšernom počiatočnom tempe Monster Hunter hier sa pritom dostali aj do mojich uší. Ani v tej najtrpkejšej nočnej more by mi však nenapadlo, že to bude až takto kruté. Dokonca, v úvodných hodinách som si hovoril, že asi nie som úplne cieľovou kategóriou tejto značky.

Priemerné dialógy a hĺbavé vysvetľovanie mechaník, ktoré sú celkom elementárne zatiaľ čo skutočne komplexné mechanizmy je hra schopná odbiť jednou málovravnou vetou. Ťažko povedať prečo tvorcovia pristupujú k svojim hrám takýmto spôsobom, avšak nezostáva mi nič iné ako ich rozhodnutie rešpektovať. Ako by to však nestačilo, v podstate nič si nemôžete vyskúšať na vlastnej koži, keďže vás samotní autori ťahajú za ruku a nútia kráčať na štýl neistého batoľaťa spoznávajúceho svoje okolie. Pôsobilo to na mňa naozaj kŕčovito, nakoľko som ani nemal pocit, že niečo skutočne hrám. Gameplay úseky boli minimálne, výzva v zásade nulová a v tej duniacej smršti rôznych návodov a tipov som sa stratil rýchlejšie než by som si bol ochotný pripustiť. Stále som však veril, že Monster Hunter sa nestal herným kultom iba náhodou. Koniec koncov, táto sága má milióny fanúšikov. No paradoxne mi prišla oveľa menej prístupná ako tituly, ktoré boli pre mojich známych z podobných dôvodov nehrateľné, avšak ja som s nimi nemal výraznejší problém. A vo finále bolo dobre, že som si túto vieru zachoval.

Hunters must hunt

Pretože autori vám nakoniec predsa len rozviažu ruky a umožnia hrať podľa vašich osobných preferencií. Chvíľu to trvá a prvé questy nie sú až tak zásadné, no verte mi, zábavnosť rastie v priamej úmere. Musíte však vstupovať do Rise s jediným správnym mindsetom – s tým, že ide o grindovací titul, ktorý od vás priam vyžaduje desiatky, ak nie rovno stovky, hodín hrania. Všetko v ňom je podmienené tomuto faktu a každý prvok hrateľnosť je podradený netradičnému konceptu, do ktorého sa nie každý vývojár pustí.

Neprechádzate totiž tradičným spôsobom skrz úrovne, prípadne svety alebo dungeony, kde by sa skrývali nepríjemne rozmiestnení oponenti. Hoci na prvý pohľad môže táto značka pripomínať určitú variáciu na Demon’s Souls a im podobné hry, nie je tomu tak. V tomto prípade iba jednoducho v hlavnej dedinke naberiete niekoľko questov (maximálne 5 vedľajších, jeden hlavný) a následne ste vhodení do niektorej z dostupných lokácií. Tam sa snažíte získať potrebný počet surovín, zabiť malé monštrá alebo uloviť veľkého predátora, ktorý vašim spoluobyvateľom spôsobuje nepríjemný pot na čele. A to sa opakuje na ploche zhruba tridsiatich hodín – samozrejme, reálne to môže byť omnoho viac, záleží ako veľmi vás ústredný koncept zaujme, keďže ho v praxi dokážete žmýkať donekonečna.

Takto v texte to môže znieť pomerne jednoducho, no podobne ako v prípade Kojimovho simulátora kuriéra s názvom Death Stranding, musíte hľadať sami dennú rutinu. Nikto vám nepovie, ktorý postup je najlepší, ako ideálne funguje lovenie, transport či samotné bojovanie. To všetko zostáva na hráčových pleciach a ten sa postupne učí, trénuje, spoznáva zbrane i hĺbku súbojového systému, ktorá sprvoti akoby absentovala, no po niekoľkých stretoch zistíte, že tam je. A práve tu sa skrýva kryštalicky čistá zábava, ktorá rezonuje každou hodinou viac a viac.

Ťažké začiatky, zábavné konce

Pochopiteľne, prvá desiatka hodín je plná strastí i nevôle, no po nej do seba začnú jednotlivé body zapadať, pričom výsledkom je celistvý a komplexný obrazec hry, do ktorej má zmysel investovať pozornosť, čas i pevné nervy. Likvidovanie predátorov má svoju dynamiku a hoci nevyužíva potenciál ovládača DualSense (čo je veľká škoda, keďže ich sekanie je následne o niečo plochejšie), nezriedka dokáže sprostredkovať extatické nadšenie z ťažkopádneho mordovania zúrivých tvorov za sprievodu bujarých hudobných motívov. 

V podstate sa neprestajne zdokonaľujete vo vašich loveckých schopnostiach, až nadobudnete pocit, že naozaj ste oným virtuálnym bojovníkom Dostane sa vám pod ruku craftovanie, kombinovanie atakov a v neskorších fázach i kooperácia, kde sú cieľom tie najdravšie beštie pod páliacim slnkom. Pri spätnom pohľade vaše nadšenie ešte väčšmi rastie, pretože ste si ten satisfakčný element sami sprostredkovali. Dobehli ste do cieľa, pričom samotná cesta je skôr náročným maratónom na dlhú trať než svižným šprintom.

A hoci tá trpká pachuť úvodu na vašich perách zostáva a celkom na ňu nezabudnete, nahradia ju spomienky na druhé dve tretiny hry, v ktorých všetko šliape ako mechanický stroj najrýdzejších kvalít. Stále by som však nechal zdvihnutý varovný prst, pretože tento koncept nie je pre každého a pokiaľ sa vyložene nevyžívate v opakovaní aktivít, od Rise dajte okamžite ruky preč. Osobne však vnímam nadmieru pozitívne, že som prečkal všedný začiatok. V opačnom prípade by som prišiel o skutočne kvalitný pocit z repetície, v ktorej sa ukrýva dômyselné simulovanie života lovca monštier z fiktívneho fantasy sveta.

Kde domov můj?

Druhou najzásadnejšou časťou (ako aj v skutočnom živote) hrateľnosti je príprava. Čítate správne. Tá prebieha v ústrednej dedinke, kde máte v podstate na každom rohu postavičku s vopred pridelenou úlohou. Niekto vám poskytuje vylepšenia pre vaše zbrane, ďalšia figúrka zasa pripravuje jedlo, ktoré má šancu vášmu hrdinovi sprostredkovať nejakú výhodu. Posledné zmienené je dokonca sprevádzané naozaj zábavnou animáciou, ktorá sa síce opakuje, no vďaka svojmu štýlu a milému vyznievaniu si ju pokojne pozriete i opakovane.

Je pritom málo postáv a miest, ktoré pre vás nemajú žiadnu relevanciu či využitie obohacujúce vaše lovecké schopnosti. A aj tých zopár výnimiek sa väčšinou dočká vedľajšieho questu alebo malého dramatického oblúku, ktorý ich razom učiní aspoň trochu zaujímavými. Tam už však platí, že musíte mať ochotu tieto charaktery spoznávať a keďže som sa na internete stretol s veľkým množstvom ľudí, ktorí akékoľvek dialógy v tomto type hier ignorujú, možno práve túto súčasť celkom prehliadnete. Ak teda patrí k tejto skupine.

Opätovne to nepôsobí nijako komplexne, avšak priznám sa, že som minimálne v ranných hodinách hrania výrazne tápal. Dostal som síce všetky zásadné informácie ale nedokázal som ich adekvátne spracovať a využiť vo svoj prospech. Po prvých lovoch to však prišlo. Vytvorila sa rutina, ktorú som postupom času dopracoval k dokonalosti a úplnej automatizácii. Tréning v dostupnej lokácii na to určenej, vylepšovanie zbraní, kupovanie si esenciálnych predmetov – to všetko sa stane samozrejmosťou, ktorá je kľúčová pre splnenie úloh priamo v teréne. Teda v preklade pre zdecimovanie zúrivej šelmy pohybujúcej sa po voľnej prírode.

Stále „iba“ Nintendo port

Je síce pravdou, že po obsahovej stránke sa jedná o masívnu záležitosť a je skutočne obdivuhodné, že boli vývojári schopní natrieskať toľko komplexných aktivít do hry, ktorá svojho času vyšla exkluzívne pre hybridné Nintendo Switch. Niečo podobné by nejeden hráč hľadal skôr na väčších platformách ako na konzole určenej primárne pre deti. Audiovizuálna stránka však odpovedá práve tomuto faktu, ktorý je na veľkej platforme ako PlayStation 5 nedostačujúci. Do nejakej miery sa ho snažili autori prispôsobiť aj veľkým obrazovkám a nepochybne vyzerá lepšie ako keby ste ho hrali prostredníctvom Nintendo docku, stále však nemožno hovoriť o zásadnejšej zmene.

Napriek tomu je každopádne cítiť, že Rise nebolo prioritne vytvárané pre takéto platformy. Zvuky nedisponujú potrebnou hĺbkou, všetky zbrane a aj postavy často zachádzajú do seba, čo miestami narúša zážitok z hrania (minimálne pre mňa). V tomto ohľade by som očakával náležitejšiu starostlivosť, ktorá by aktualizovala zvuky a obrazovú atraktívnosť adekvátnejším spôsobom. Je to veľká škoda, keďže aj päťročný World vyznieva z pohľadu tejto optiky omnoho modernejšie. A to je vizitka, ktorou nechcete, aby bola vaša hrala počastovaná. 

Expanzia už čoskoro…

Áno, cesta k akejkoľvek Monster Hunter hre zrejme nebude jednoduchá. Osobne som s tým aj počítal, avšak napriek tomu ma nemilo prekvapilo, ako neprístupne Rise pôsobil. Aspoň v úvode. Platí však, že prvé sústo je to najťažšie, avšak po ňom prichádza naozaj chutný herný pokrm, ktorý nie je dezertom a ani predjedlom, ale hlavným, poriadne mäsitým, chodom s dôkladne aranžovanou prílohou. V hrách rád grindujem a plním dookola podobné (niekedy dokonca úplne identické) aktivity, ktoré mi následne sprostredkujú či už skúsenosti, brnenie alebo doposiaľ nedosiahnuteľnú zbraň. V tituloch ako Dark Souls alebo Final Fantasy to v praxi znamená, že pri záverečnom strete je hlavným bossom môj hrdina a nie masívny nepriateľ. V Monster Hunter Rise však bola táto moja obsesia veľkou výhodou. A to je primárny dôvod prečo v mojich očiach tento titul postupne rástol a rezonoval stále viac a viac. Tá hra je na tomto aspekte jednoducho založená.

Nejde o príbeh, postavy (hoci sú útržkovito zaujímavé) alebo komplikované questy, ktoré by potešili svojou sofistikovanosťou či emočnosťou. Dokonca, ani dizajn dostupných oblastí nepatrí k prevratným, vlastne práve naopak. Je relatívne jednoduchý, ľahko zapamätateľný i zmapovateľný, takže sa v ňom čochvíľa orientujete ako vo vlastnej domácnosti. V čom teda spočíva tá krása, ktorá zaujala masy? Práve v tom lovení, na ktoré upozorňuje už samotný názov. Pátranie po konkrétnom predátorovi, jeho prenasledovanie a nakoniec priama konfrontácia obrovitánskych beštií, ktorá nezriedka prináša extatické momenty končiace víťazoslávnou satisfakciou. Práve tu tkvejú tie najväčšie kvality i dlhoročné autorské skúsenosti reflektujúce sa v absolútnej istote a neomylnosti.

Plne rozumiem tomu, že pre niekoho to môže byť predsa len málo. Koniec koncov, sú hráči, ktorí omnoho viac docenia, keď príbeh priamo kooperuje s hrateľnosťou čím vytvára až filmový zážitok navždy sa zapisujúci do pamäti. Pre takýchto hráčov však Monster Hunter Rise skrátka nie je. A pokiaľ k nim náhodou patríte, dajte ruky od tejto série preč. Pre vlastné dobro, keďže by ste iba strácali svoj drahocenný čas. Ostatní sú však srdečne vítaní a minimálne podľa môjho názoru si pobyt na loveckých poliach a pláňach adekvátne užijú. Ich cesta by pritom mala byť na jar ešte obohatená o rozšírenie s názvom Sunbreak, ktoré už tak funkčný koncept inovuje a dotiahne do absolútneho žánrového perfekcionizmu.

Komentuj!