Layers of Fear 2 – Zaoceánska hrôza

Layers of Fear patril k príjemným prekvapeniam roku 2016, hoci v konečnom dôsledku úplne nedostal možno až prehnane vysokým očakávaniam, prameniacim z nádejne pôsobiacej Early Access verzie. Samotná hra však slávila úspech a preto nie je prekvapením, že po približne troch rokoch tu máme pokračovanie s jednoduchým názvom Layers of Fear 2.

Recenzovaná verzia: PC

Pokiaľ ste aspoň trochu sledovali marketingovú kampaň pokračovania tohto poľského hitu, zrejme vám neušlo, že autori zo štúdia Bloober Team hrali so svojimi fanúšikmi menšiu hru. Pôvodne ho totiž propagovali pod krycím názvom Project Méliès a až o niečo neskôr naplno odhalili svoje karty. No vzhľadom na to, že vývojári, ktorí nemali prakticky žiadne skúsenosti s hororovým žánrom, medzičasom obstáli aj so svojim druhým cyberpunkovo ladeným Observerom, asi len málokto čakal, že im to nevyjde i do tretice. No hoci výsledok nie je zlý, tentokrát to už nebude úplne bez výhrad.

Ak sa pýtate, čo má vlastne prvý diel spoločné s tým druhým, odpoveď je všetko aj nič. Zápletka je úplne iná a strašidelný dom v tomto prípade nahradil opustene pôsobiaci zaoceánsky parník. Už sa nevžívate do roly narušeného maliara, ale nemenovaného prominentného herca, ktorý sa rozhodol kývnuť na ponuku záhadného režiséra a nakrútiť s ním film priamo na palube lode. Lenže vzhľadom na to, že sa pohybujeme v hororovom žánri, je úplne jasné, že veci nepôjdu podľa plánu. Tým sa vlastne dostávam k tomu, čo oba diely spája – aj po druhýkrát sa bude hlavný hrdina brodiť šialenstvom, kde často nebude jasné, kde začína a kde končí realita.

Inými slovami, pokiaľ čakáte zrozumiteľne vyrozprávaný dej, rovno si nechajte zájsť chuť. Aj druhý diel totiž pokračuje v tradícii toho prvého a dôležité informácie sa totiž budete dozvedať výhradne z rôznych listov, či ďalších dokumentov. Hlas režiséra, ktorý vás sprevádza na vašej ceste (neopakovateľný Tony Todd), vás bude naopak neustále miasť svojimi preslovmi a v lepšej orientácii vám nepomôže ani fakt, že hneď na začiatku ste hodený do vody a neviete takmer nič. No a aby toho nebolo málo, v priebehu hry prakticky nenarazíte na jedinú živú osobu, s ktorou by sa dal viesť zmysluplnejší dialóg. Nie každému bude asi vyhovovať podobná prezentácia príbehu a aj ja by som už osobne uvítal trochu inú formu. No uznávam, že svoju úlohu to v zásade plní.

Škoda len, že príbeh ako taký netiahne, tak akoby mohol a nedá sa povedať, že by vás poháňala vyložená zvedavosť, čo za všetkým stojí. Hra ju pritom miestami dokáže vzbudiť, ale istá odosobnenosť (aj keď v konečnom dôsledku opodstatnená) má v kombinácii s väčšou dĺžkou hry, a z nej prameniaceho pomalšieho tempa, za efekt stratu údernosti, ktorou disponoval prvý diel. Smerom k záveru už titul pôsobí po tejto stránke omnoho zaujímavejšie a za vydarené považujem aj záverečné rozuzlenie, kde dvojici z troch rôznych koncov výrazne pomáha i skvelá hudba. No pri danom spôsobe rozprávania zápletky by si titul pokojne vystačil i s menšou plochou a som plne presvedčený o tom, že autori by na nej dokázali vyrozprávať všetko podstatné.

Áno, samotný zážitok je tentoraz o niečo dlhší, nakoľko vývojári z Bloober Team už vopred sľubovali dvojnásobok hracej doby prvej časti. To znamená, že ak budete pozorne striehnuť po každom čriepku nových informácií, postupne si dopĺňať celú príbehovú mozaiku a dávať si načas, samotný priechod vám môže zabrať aj avizovaných 9-10 hodín. V realite si každopádne vystačíte aj s 5 hodinami, čo sa mi však stále vidí ako priveľa aj z pohľadu hororovej časti. Nedá sa pritom tvrdiť, že by bola úplne nefunkčná, no istý pokles je bezpochyby cítiť, čo asi nepoteší primárnych záujemcov tohto titulu.

Prvý diel dokázal príjemne prekvapiť, napríklad aj svojim premenlivým prostredím a sympatickou mierou strašenia dokázal navodiť nejednému priaznivcovi zimomriavky. Ani druhý na tom nie je spočiatku inak a nepríjemne pocity dokáže navodiť nielen hra svetla a tieňov, ale i nepríjemné zvuky ozývajúce sa nevedno odkiaľ. K tomu prirátajte fakt, že miestami ide skutočne do tuhého a pri prvej konfrontácii s akousi neznámou bytosťou som pocítil mrazenie na chrbte. Tieto časti nie sú dlhé, ani prehnane náročné, no pokiaľ ich nesplníte, môžete sa pripraviť na nahrávanie pozície, čo je príjemná zmena oproti predchodcovi. Potiaľ všetko v poriadku, lenže vinou väčšieho manévrovacieho priestoru dochádza oveľa častejšie k hluchším pasážam. Ani prudké zmeny prostredia po otočení sa niekam inam už nevedia prekvapiť tak ako minule a dokonca i akčnejšie pasáže časom stratia počiatočné čaro a začnete ich brať ako čistú nutnosť.

Možno to znie až príliš kriticky, no skutočne si myslím, že menej je niekedy viac. No keď už nič iné, poľskí vývojári sa snažia zapôsobiť aspoň priestor zvýšenou variabilitou lokalít, ktorých je naozaj dostatok. Vôbec sa teda nemusíte báť, že sa budete pohybovať iba po útrobách parníka. Práve naopak a nakoľko je centrálnou témou film, často dochádza na miesta, ktoré nejakým spôsobom odkazujú na vybrané filmové diela. Nezriedka síce ide o referencie pre referencie, s ktorými vývojári nepracujú nijak zvlášť premyslene – no z globálneho hľadiska to dokáže napriek tomu potešiť, tak ako i rôzne hry s obrazom, či zvukom, evokujúce staršie filmové postupy. Obzvlášť sympaticky pôsobia hlavne plynulé prechody z klasickej do čiernobielej, respektíve sépiovej farby obrazu a opačne. Nie každému to však bude stačiť, pretože v iných aspektoch už hra nie je ani zďaleka stopercentná.

Dá sa povedať, že aj po druhýkrát sme dostali znova to isté, no pre Bloober Team ide po titule Observer predsa len o krok vzad. Nie o vyložený prešľap, no Layers of Fear 2 je hrou tak trochu utopenou vo svojich nemalých ambíciách – a vo výsledku pritom neponúka nič viac ako miestami monotónnny priechod lineárnymi koridormi a menej úderné strašenie preložené občasným lúštením jednoduchších hádaniek. Nie je to úplne málo, najmä v porovnaní s väčšinou konkurencie, ktorá si myslí, že vytvoriť kvalitný horor je naozaj jednoduché. No skutočná špička ostáva tentoraz Poliakom vcelku vzdialená a z tohto pohľadu ide o menšie sklamanie.

Komentuj!