The Last Guardian – Dlho očakávaný titul je konečne tu!

The Last Guardian je projekt, okolo ktorého sa za ostatné roky vytvorila zvláštna atmosféra. Niet sa čomu čudovať, hra bola v aktívnom vývoji od roku 2007, v tom čase ešte pre konzolu PlayStation 3. My sme ju po prvýkrát mohli vidieť v roku 2009 na E3, kde samozrejme všetkých očarila, veď išlo o nástupcu ICO a Shadow of the Colossus. Následne sa po hre zľahla zem, aby sa v krátkosti objavila na výstave GDC 2011. Od tej chvíle bola hra čím ďalej, tým viac zahaľovaná rúškou tajomstiev, až si mnoho hráčov myslelo, že bol vývoj zrušený. Ako neskôr vyplávalo na povrch, hra od toho skutočne nemala ďaleko. Všetko však dobre dopadlo a v roku 2015 bol The Last Guardian opätovane oznámený, tentokrát však už pre PlayStation 4. Na tohtoročnej E3 sme sa dokonca dozvedeli dátum vydania, ktorý znel 25. október. Ako už bolo u tohto počinu zvykom, došlo k ďalšiemu odkladu, no iba na 6. december. Hoci sa to niekedy mohlo zdať nemožné, The Last Guardian po mnohých rokoch konečne vyšiel a my sa dnes pozrieme na to, či sa oplatilo čakať tak dlho. Vlastne, či sa vôbec oplatilo čakať.

Recenzovaná verzia: PlayStation 4 Pro

Ak ste v minulosti hrali ICO a Shadow of the Colossus, budete sa pri The Last Guardian cítiť “ako doma”. Nielen kvôli tomu, že ide o nástupcu týchto hier, no titul v sebe spája ich herné prvky. Hra vás po vzore spomínaných hier od Fumita Uedu privíta strohým menu, skutočne krátkou animáciou a následne vrhne do hry.

Prebudíte sa na neznámom mieste v koži malého chlapca bez mena, ktorý však má po svojom tele zvláštne znamenia pripomínajúce tetovania. Nikto vám nepovie, ako ste sa sem dostali, ani z akého dôvodu a dokonca ani to, prečo je iba kúsok od vás obrovský tvor Trico. Na to všetko budete musieť prísť postupne, no z príbehového hľadiska musíte rátať s minimalistickým poňatím. Musím sa hneď v úvode opakovať, no kto hral ICO, si bude vedieť  veľmi dobre predstaviť, čo ho čaká.

Ak budete v The Last Guardian hľadať príbeh, ktorý sa bude každú chvíľu posúvať vpred míľovými krokmi, veľmi tvrdo narazíte. Hry od Uedu sú v tomto smere naozaj špecifické a ťažko ich k niečomu prirovnať. Príbeh napreduje maličkými krokmi, pričom by sa dalo povedať, že v prvej polovici hry sa neposunie takmer vôbec. Z môjho pohľadu to nepovažujem za nedostatok, keďže prvá polovica hry je o niečom inom. A tým niečím je priateľstvo a dôvera.

V dvojici to ide lepšie.

The Last Guardian je o emóciách a vzťahu medzi chlapcom a Tricom. Pri vašom prvom stretnutí bude dôležité, aby ste Tricovi ukázali, že nie ste jeho nepriateľ, že mu chcete pomôcť, pretože iba spoločnými silami môžete pokračovať vpred. Od tohto okamihu sa začína budovať vaše priateľstvo, no začiatky jednoduché nebudú. Trico totiž nie je domáci maznáčik, ale divoké zviera, ktoré má vlastný rozum. Mnoho hráčov to môže frustrovať, no autori práve takého Trica chceli. Divokého, nie vždy poslušného, zvedavého, občas hravého a nebezpečného. Prvé spoločné kroky chlapca a Trica majú od harmónie ďaleko, no vzájomné spoznávanie sa je naozaj emotívny zážitok.

Počas prvých hodín bude môcť Trica iba privolať, no neskôr vám hra ponúkne niekoľko ďalších príkazov. A práve pri tomto aspekte sa budú názory hráčov veľmi odlišovať. Dnes sme zvyknutí, že keď dáme postave, respektíve spoločníkovi príkaz, tak bez odvrávania počúvne. V The Last Guardian tomu tak nie je. Trico vás poslúchnuť môže, no aj nemusí, závisí to od jeho “nálady”. Mnohokrát budete chcieť, aby vás vysadil na vyššiu plošinu, no ak Trico nebude mať práve chuť a môže tak učiniť až na opakovanú žiadosť. Mnoho hráčov určite bude tvrdiť, že to je chyba a hra je “rozbitá”, no ja to beriem ako zámer tvorcov. Umelá inteligencia Trica je podľa môjho názoru zvládnutá dobre a napodobňuje správanie skutočného zvieraťa bez problémov. Môžete si psa vycvičiť akokoľvek dobre, nikdy nebude počúvať na sto percent. Je to živý tvor, nie robot. A taký je aj Trico.

Ach tá kamera…

Aby sme to trochu prestriedali pozitívne dojmy s negatívnymi, prejdem k veci, ktorá hre bez pochýb ubližuje najviac. Je to kamera. Keď na tým premýšľam, je podobná ako Trico – divoká a nespútaná. Problematické sú najmä menšie interiéry, kde kamera stvára doslova husárske kúsky. Občas sa trasie, lebo netuší, kam sa pohnúť, inokedy dokonca obraz zostane úplne čierny. Vtedy sa kamera dokonca zasekne rovno do steny. Je to nanajvýš nepríjemné a mnoho z vás kvôli tomu bude určite nadávať. Za celým problémom je najmä Trico, ktorý je obrovský a kamera by najradšej mala v zábere ako chlapca, tak i Trica. V exteriéroch by to nebol problém, no interiérové pasáže budete často preklínať. Neviem, či s týmto autori dokážu ešte niečo urobiť, no pre dobro hry by to mala byť jedna z priorít. Na citlivosť otáčania kamery si je nutné zvyknúť, niekedy reaguje prehnane citlivo, inokedy zase neuveriteľne pomaly. Sám som mal s kamerou problémy, no na jej spôsob fungovania som si časom zvykol. Musím však konštatovať, že ma tento neduh veľmi mrzí a považujem ho za najväčším problém The Last Guardian.

Zaspala hra dobu?

Technická stránky hry v sebe pôvod na PlayStation 3 nezaprie. Graficky titul neurazí, no až na niekoľké svetlé momenty ani nenadchne. Trico je vymodelovaný naozaj pekne, jeho animácie sú dokonca vynikajúce, no okolitý svet už je na tom slabšie. Kde však hra stráca po grafickej stránke, tam to doháňa výtvarnou štylizáciou, ktorá je skutočne jedinečná. Hoci neprináša nič nové a iba pokračuje v trende nastolenom svojimi predchodcami, i tak je radosť na The Last Guardian pozerať.

Animácie chlapcových pohybov dávajú spomenúť na ICO či Shadow of the Colossus, kedy sa hlavný hrdina pohyboval ako handrová bábka v kombinácii s ragdoll efektami. Kto predošlé hry nikdy nehral, prípadne o nich ani nepočul, bude určite prekvapený, avšak skôr negatívne. Mne takýto štýl pohybu nevadí, nakoľko som predošlé Uedove hry hral a bol som na niečo podobné pripravený. Animácie Trica sú však prvotriedne. Či už ide o jeho perie alebo pohyby, tu bola odvedená prvotriedna práca.

Framerate, framerate a zase raz framerate. Na PlayStation 4 Pro sa snímkovanie drží pomerne stabilné hodnoty, no na klasickej PS4 je to podľa testov horšie. Hru v tomto ohľade nebudem obhajovať, no Shadow of the Colossus trpel podobným problémom. Dnes je iná doba a ja dúfam, že autori prepady opravia čo najskôr (dokonca už na tom pracujú, dôkazom je aktualizácia 1.02, ktorá tento problém čiastočne rieši).

Zvuková stránka je výborná, i keď je taktiež poňatá minimalisticky. Zatiaľ čo v Shadow of the Colossus striedal jeden vynikajúci hudobný motív druhý (ak ste soundtrack ešte nepočuli, odporúčam to napraviť), The Last Guardian na to ide trochu inak. Väčšinu času je počuť iba zvuky prostredia, prípadne svišťiaci vánok ak ste v exteriéroch. Hudba sa rozoznieva väčšinou iba v dôležitých momentoch, keď vám pôjde o život a podobne. Hoci soundtrack nedosahuje kvality už spomínaného Shadow of the Colossus, i tak ide o podarenú prácu. A samozrejme nemôžem opomenúť Trica. Nalejme si čistého vína, práve on je hlavnou postavou a podľa toho to aj vyzerá. Dupot, škrekot, či škrabanie, všetko znie tak, ako by malo.

Čo je hernou náplňou?

The Last Guardian je adventúra so všetkým, čo k tomu patrí. Preskúmavanie prostredí, riešenie hádaniek, skákanie po rôznych plošinách, hľadanie správnej cesty vpred a asi nikoho neprekvapí, že dôjde aj na nejakú tú akciu. Chlapec však nie je žiaden bojovník, nedokáže sa brániť, takže tu sa budete musieť spoľahnúť na Trica. Práve v tomto je dôležitý vzťah ústrednej dvojice a ich spolupráca. Chlapec je malý a mrštný, Trico zase obrovský a silný. Čo sa hernej náplne týka, hra mi veľmi pripomínala ICO. Iba s tým rozdielom, že v ICO sa hlavný hrdina vedel sám ubrániť vďaka svojej palici.

Prieskum prostredí mňa osobne veľmi bavil, a to vďaka výbornému level dizajnu. Hoci je herný svet pomerne prázdny, i napriek tomu táto skladačka do seba veľmi pekne zapadá. V jednom mieste odhodíte do priepasti vitráž, ktorú následne neskôr nájdete. Pre niekoho možno nepodstatná vec, no pre mnohých pekný detail.

Hrateľnosť a ovládanie, ako je to s vami?

Ďalšia oblasť, ktorá bude hráčov rozdeľovať. Jedna skupina bude spokojná, pretože dostanú to, po čom túžili, no nováčikovia “v sérii” budú poväčšinou nechápavo krútiť hlavou. Toto má byť hra, na ktorú sa čakalo tak dlho? A ja vám rovno odpoviem, áno mala. Hry od Fumita Uedu boli vždy postavené na určitej jednoduchosti a platí to aj tu. Hlavný hrdina vie skákať, požiadať Trica o pomoc, zavolať ho, potiahnuť za páku, rúčkovať, no to je zhruba všetko. ICO ani Shadow of the Colossus však na tom neboli inak. Hrdinovia týchto titulov vedeli plus mínus takmer to isté, ak si teda odmyslíme bojovanie. Tieto hry stavajú do prvej línie najmä zážitok, emócie a zvláštne čarovnú atmosféru. Kto bude chcieť niečo iné, nehľadajte to v hre The Last Guardian.

Ovládanie je taktiež podobné predošlým hrám, chlapec reaguje na pohyby trochu krkolomne, no je to vlastne poznávací znak hier od Uedu. Niekto určite povie, že toto mohlo fungovať pred desiatimi – pätnástimi rokmi, doba sa posunula, no Ueda na trendy nepozerá. Tak to je a pravdepodobne aj bude. Neočakávam, že ak príde s ďalším projektom, nastane v tomto smere nejaká zmena.

Koniec dobrý, všetko dobré?

The Last Guardian skutočne po tých rokoch vyšiel. Znie to neuveriteľne, no je to tak. Už žiadne posmešky a považovanie tejto hry za akýsi mýtus. Za seba hlásim spokojnosť, hru som si naozaj užil, pretože som dostal presne to, čo som očakával. Titul servíruje skutočne pekný príbeh o priateľstve človeka so zvieraťom, ktorý je plný emócii a nebojí sa v niektorých chvíľach pritlačiť na pílu. Škoda kamery a technických problémov, ktoré toto dobrodružstvo narúšajú. Najväčším problémom však bude dozaista hype, ktorý sa okolo hry vďaka dlhému vývoju vytvoril. The Last Guardian totiž nie je mainstreamovou záležitosťou, ale odmenou pre fanúšikov. Nehovorím, že si hra nezíska aj srdcia hráčov, ktorí ICO a Shadow of the Colossu nehrali, no bude to mať náročné. Ak však viete, do čoho idete, hra i napriek niekoľkým problémom stojí za to.

Komentuj!