Asterix & Obelix: Slap them All! – Galovia opäť útočia

Asterix a Obelix sa vracajú na naše herné obrazovky. Tentokrát prichádzajú s bojovou záležitosťou (ako inak), ktorá nesie príznačný názvom Slap Them All. Ide však o dobrý projekt, do ktorého by sa fanúšikovia mali pustiť? Prípadne budú skalní priaznivci odchádzať s trpkým výrazom na tvári?

Recenzovaná verzia: PlayStation 4

Galské duo známe z komiksov mám nadmieru rád. Ako udatného Asterixa, ktorý sa po hlave vrhne do problémov, tak aj vypaseného Obelixa s neuveriteľnou silou a možnosťou hádzať Rimanov do nepredstaviteľnej diaľky. Aby som to však upresnil, nie som skalným fanúšikom, ktorý by mal prečítaný každý jeden príbeh alebo by videl všetky “animáky“. Do hier s týmito hrdinami sa však púšťam so železnou pravidelnosťou a v zásade som si nenechal ujsť nič z dielne štúdia Microids, ktoré je aktuálne dvorným vydavateľom týchto tematických počinov. Ako je na tom však novinka s podtitulom Slap Them All? Robí udatným bojovníkov hanbu, prípadne práve naopak? To si povieme v nadchádzajúcich riadkoch a odstavcoch.

Sled známych dobrodružstiev s povedomými tvárami

Dejová línia tentokrát sleduje niekoľko dobrodružstiev, ktoré nás hráčov prevedú množstvom lokácií. Tvorcovia (scenáristi) pritom neprichádzajú s ničím novým alebo prevratným. Len variujú staré naratívne oblúky, niekde ich mierne ohýbajú a v zásade to funguje. Je to príjemne starosvetské, oddychové a nenáročné, pričom presne také to byť má. 

Aby som však bol úprimný a náležite kritický, miestami cítiť, že do projektu nebolo investované enormné množstvo peňazí. Dabing je minimálny, takmer neexistujúci, čo vždy považujem za problém. Obzvlášť ak ide o titul pre mladšieho diváka, ktorý chce málokedy čítať dialógové litánie. Samozrejme, istým spôsobom ide o návrat ku komiksovým koreňom, kde máte tiež bublinky s textom, no v hrách to za mňa príliš dobre nefunguje. A to skoro nikdy. Slap them All! pritom nie je výnimkou.

Facka tu, kopanec tam

Žánrovo spadá Slap Them All do Beat ’em up. Jednoduchá a obľúbená záležitosť, v ktorej v zásade iba chodíte z jedného kúta obrazovky na druhý, no a popritom rozdávate údery, kopance i hlavičky jedna radosť. Do univerza Asterixa a Obelixa sa obdobný koncept náramne hodí. Koniec koncov, príbehy tunajších Galov sú založené na tom, že niekam prídu a z väčšiny okoloidúcich vytlčú dušu. Do toho je pridaný láskavý humor, solídna výprava i pekné lokácie a recept na úspech je razom odhalený.

Čo teda pridáva novinka od Mr. Nutz Studio naviac? V podstate skoro nič. Keď celé dobrodružstvo rozdelené na niekoľko príbehov začne, ihneď predstaví svoje tromfy v podobe zábavného bojovania, príjemnej zvukovej stránky a krásneho grafického štylizovania, kde by som rád podtrhol, že lepšiu imitáciu papierových stránok komiksov som ešte nevidel. Následne však iba odlišnými spôsobmi variuje videné, počuté a zažité. Menia sa postavičky, prichádzajú odlišní oponenti, lokácia strieda lokáciu, avšak koncept zostáva zachovaný od prvého momentu po úplne posledný.

A to je trochu problém, keďže aj pri relatívne krátkej hernej dobe (záleží od náročnosti, no do desiatich hodín by ste mali mať titul prejdený) sa všetky tie výpravy začnú zajedať. Tu je však dôležité si uvedomiť, že nejde o veľké RPG, prípadne open world počin, kde (minimálne ja osobne) dokážem pochopiť nástup stereotypu a istej monotónnosti. Jedná sa o lineárnu (v tom najrýdzejšom zmysle slova) záležitosť, ktorá nie je schopná byť originálna počas celého svojho trvania. Vystrieľať si pritom všetky svoje tromfy v úvodnej úrovni je teda poriadna svižnosť, čo by som možno kvitoval, ak by na predstavenú hrateľnosť autori vrstvili ďalšie prvky. No k tomu nikdy nedôjde. 

V kooperácii zábavnosť rastie a mlátiť desiatky prichádzajúcich sokov s kamarátom alebo kamarátkou vie zaobstarať dostatok zábavy. Dokonca, v niektorých momentoch cítiť (najmä počtom nepriateľských bojovníkov), že tvorcovia viac-menej počítali s hráčskym duom. Na sólo bojovanie (a pri ťažšej náročnosti) je táto novinka občas predsa len príliš náročná. Ak už nič iné, zapotil som sa pri tom aj ja a to dávno nepatrím medzi cieľovú kategóriu takto ladenej hry.

Stvárnenie, aké sa len tak nevidí

Špeciálnu pochvalu by som však rád udelil už zmienenému komiksovému vizuálu. Ak by som totiž mal vybrať jeden prvok, ktorý prevyšuje tie ostatné, volil by som práve štylistické stvárnenie celého počinu. Je to ako pozerať sa na živý komiks, ktorý je ozvučený, hýbe sa, čím vdychuje pomyselnému papierovému príbehu nový život.

Berte však na vedomie, že chválim štylistiku, nie úchvatnosť a detailnosť celkovej grafickej stránky. Tá je vlastne jednoduchá, pripomína ručne kreslené obrázky (samozrejme, uvedené do pohybu), čo osobne kvitujem. Nielenže to po estetickej stránke uchváti zrak, autori týmto odkazujú k úplnému zrodu šibalských nevlastných bratov a vzdávajú hold komiksom. Tie tu, ako asi tušíte, boli ešte pred kreslenými filmami, hranými filmami a aj všetkými hrami. A to považujem za krásne, aj keď to pramení najmä z istého sentimentu.

Dovidenia v ďalších dobrodružstvách

Asterix & Obelix: Slap Them All je v zásade generickou beat ’em up záležitosťou, ktorá ťaží absolútne maximum z obľúbeného komiksového univerza i svojskej štylizácie. Tá totiž akoby z oka vypadla papierovým príbehom, ktoré mnohí z nás čítali ako malí. Tým pádom sme sa dostali do bodu, kedy na vlastnej koži prežívame dobrodružstvá, ktoré sme približne pred dvadsiatimi alebo tridsiatimi rokmi mohli iba čítať.

A keď už sme pri tých komiksoch, pri samotnom hraní mi napadla jedna myšlienka. Vedel by som si totiž pokojne predstaviť, že by sa príbehy komiksového charakteru (pokojne s takýmto vizuálom, akurát predsa len ambicióznejšie) mohli časom v obdobnej forme preniesť do videoherného sveta, v ktorom by mali šancu zaujať moderného a náročnejšieho diváka. Pochopiteľne, ide iba o moju subjektívnu úvahu, no vzhľadom k tomu, že v súčasnosti dokážu herní vývojári vytvoriť takto efektne štylizovanú grafiku, táto možnosť sa priam ponúka. Taktiež by som sa osobne rád pustil napríklad do príbehu veľkolepého projektu Avengers Mech Strike, ktorý vyšiel minulý rok a ja som mal možnosť ho čítať.

Aby som to celé uzavrel, neradostne musím skonštatovať, že Slap Them All s istotou zapadne medzi podobnými hrami. Sú ich totiž skutočne desiatky. Ide o tituly, ktoré majú dobrú filmovú alebo inú licenciu, zaujímavý vizuál a súčasne pôsobia zábavne (zdravím Buda Spencera a Terenca Hilla), avšak nepridávajú nič naviac. Ani najnovšia herná avantúra ikonického galského dua na tom nič nemení. To, samozrejme, neznamená, že ide o zlú hru, no isté generické proporcie, ktoré nijak nevybočujú zo zaužívaných štandardov žánrových projektov, znemožňujú Asterixovi a jeho priateľovi Obelixovi šancu na výraznejší úspech. A to je možno trochu škoda. Ostatne, toto dynamické duo mám nadmieru rád a chcel by som oboch dobrosrdečných bojovníkov vidieť v naozaj dobrom projekte. Či sa toho raz dočkám je však otázne. Zatiaľ to vyzerá, že nie.

Komentuj!