Monster Hunter Stories 2: Wings of Ruin – JRPG do domu i na cesty

Obrovský vydavateľ Capcom (pod ktorého hlavičkou vzniká sága Resident Evil) si pre nás na leto pripravil obrovský RPG titul spadajúci do série Monster Hunter, respektíve do spin-off univerza, ktoré nesie kolektívny názov Stories. Ako pôsobí titul Wings of Ruin po desiatkach odohraných hodín a má pre fanúšika žánru zmysel sa do jeho hrania pustiť alebo skôr nie? To sa dozviete v našej podrobnej recenzii na titul Monster Hunter Stories 2: Wings of Ruin.

Recenzovaná verzia: PC

So sériou Monster Hunter nemám absolútne žiadne skúsenosti. Teda až doteraz som nemal. Už dlhšiu dobu som ju registroval, no vzhľadom na rozsah jednotlivých titulov a register vydaných počinov, som sa do jej hrania akosi nechcel púšťať. Ako to tak ale v mojom prípade býva, do látky som sa vrhol v momente, keď sa mi naskytla horúca recenzná kópia, ktorá sa stala osobnou vstupnou bránou do sveta veľkých monštier, kolosálnych zbraní od výmyslu sveta a hlavne typickej japonskej štylistiky i tematiky.

Vlastne mi ani moja prílišná neznalosť veľkého univerza nevadila. Stories je predsa len samostatná odnož od klasickej hack and slash ságy, ktorá je tu s nami dobrých pätnásť rokov (prvotinu si pre nás autori prichystali v roku 2004). Nejde totiž o frenetickú bojovú záležitosť s dômyselnými RPG súčasťami. V tomto ohľade je predchodca s prostoduchým názvom Monster Hunter Stories i jeho sekundant Wings of Ruin viac old-school. Jedná sa o relatívne pomalé ťahové JRPG, ktoré sa v súčasnosti už až tak nenosia, no ja ich aj napriek archaickosti sálajúcej z každého takéhoto titulu stále zbožňujem.

Morbídny svet pre všetky vekové kategórie?

Na úplný začiatok na vás čaká tvorba vlastnej postavy, ktorá pôsobí síce jednoducho, no adekvátne zábavne (samozrejme, fakt, že mám za sebou obrovský propagačný materiál s tematickou figúrkou Monster Hunter s tým nemá nič spoločné). Každopádne, prím v príbehu hrá zmiznutie monštier Rathalos, ktorých hlavná frakcia (jazdci) považuje za ochrancov domáceho ostrova. Lovci (frakcia z hlavnej série) plánovali na tohto mýtického tvora zaútočiť, avšak jazdci takýto krok zavrhujú. A práve vtedy do deja vstupujete vy. Mladý jazdec, ktorý pátra po kurióznych situáciách vo svete a snaží sa prísť na dôvod najnovších udalostí znepokojujúcich obyvateľstvo. Dejová línia drží príjemne pokope. Nechýbajú jej pekné momenty, ani prílišná detinskosť či naivita, ktorou sú takmer všetky JRPG hry veľmi dobre známe. Čo je ale hlavné, postavy vás bavia a baví vás i samotná výprava, ktorú naprieč hrou a počas hrania podstupujete.

Scenáristi dokážu veľmi ľahko a rýchlo predať svet. A tu by som opäť rád podčiarkol, že som univerzom nedotknutý hráč, ktorý vlastne prišiel do úplne neznámych vôd. Nejde iba o šikovnosť kreatívneho pera, pretože tvorcom príbehu dopomáha i prirodzená exotickosť formujúca atraktivitu (obzvlášť pre tunajšieho hráča). Prvá lokácia v spojení s úvodnou scénou nastavujúcou predloženú zápletku funguje vo výbornej súhre, pretože štart vám predhodí skutočne krásne prostredie, ktoré chcete okamžite preskúmať. Podobné pocity som mal napríklad pri hraní prvého Kingdom Hearts, ktorému sa podarilo niečo veľmi podobné. A rovnako ako príbeh mladého bojovníka menom Sora si udržiaval svoj kvalitatívny štandard, tak je tomu aj v príbehu neznámeho jazdca na monštrách z dnes preberanej hry.

Nanešťastie, po zmienenom úvode na vás čaká pomalý rozjazd v podobe rozsiahleho tutoriálu, ktorému však chýba výraznejšie tempo. Nehovoriac o tom, že vás v jednej pasáži pustí do otvoreného sveta, kde sa naučíte všetko podstatné, avšak následne vás sami vývojári brzdia. Zmätočne predstavujú už vami poznané mechaniky, pravidlá hry a základné kroky. Musím uznať, že nie každý hráč otvorený svet ihneď preskúma, no to už je úlohou talentovaných dizajnérov, aby podobné úvodné piliere na seba nadväzovali súhrnne. V takejto podobe pôsobí tutoriál ako na silu zlepená sekvencia bez adekvátneho lepidla, ktoré by pridalo na celistvosti a vyššej užitočnosti.

A hoci ide o striktne subjektívnu výčitku, neodpustím si určitú analýzu pravidiel sveta, ktoré ma nemilo zaskočili. Preto v prípade, že si do určitej miery nechcete pokaziť alebo minimálne znechutiť svoj zážitok, pokojne najbližšie odstavce vynechajte. Akonáhle sa totiž zamyslíte nad fungovaním sveta, zistíte, že je až morbídne odporný a zvrátený. Detský divák to možno nezaregistruje, avšak v jadre celej hrateľnosti robíte skutočne zvrátené činy a väčšina postáv sa počas toho tvári celkom ležérne a nezaujato. Dokonca ste za niektoré krutosti viackrát pochválený. V rámci hrania získavate nové príšery tým, že kradnete vajíčka z ich hniezd. Príležitostne sa stáva, že sa pri kradnutí prebudí matka alebo otec alebo čokoľvek, čo je vo svete Monster Hunter vnímané ako rodič.

No a následne prebehne súboj, kedy prebudeného rodiča rozsekáte tak brutálnym a neľútostným spôsobom, až sa mu z nosa i očí valia viditeľné tekutiny a celé to pôsobí tak, že zhynie v obrovských bolestiach a žiali. Samozrejme, mladší divák tento kontext nepochytí (snáď), avšak akonáhle som si uvedomil, že v zásade hráte za zlodeja detí, ktorý vraždí rodičov prirodzene ochraňujúcich svoje mláďa, akosi to zmenilo môj pohľad na celé hranie. Prítomné monštrá pritom kňučia a smútia pri súbojoch celkom bežne a hoci rating výraznejšie krutosti nedovolí, nie vždy som sa pri súbojoch cítil najlepšie. Tento môj pocit určitého strachu a diskomfortu sa pritom znásoboval v priamej úmernosti s narastajúcim levelom môjho hrdinu, kedy som bol až príliš OP.

Cesta bojovníka tŕnistá jest

Koncept bojovania vám pravdepodobne bude známy. Po mape a v jednotlivých lokaciách sú rozmiestnení oponenti (niektoré strety začínajú náhodne), no a v prípade, že na nich natrafíte, prehodí sa obrazovka, na ktorej už máte klasické príkazy k útoku, ultimátnym schopnostiam a rôznym pomocným predmetom. V čom však spočíva gimmick, ktorý odlišuje Wings of Ruin od staršieho Final Fantasy? Nebojte sa, gameplay najnovšieho spin-offu série Monster Hunter ho má, takže pokiaľ váš strach pramenil práve zo všednosti, zahoďte všetok ostych.

V JRPG novinke neovládate svojich spoločníkov. Ich akcie a akcie monštier sú generované umelou inteligenciou a vy následne prispôsobujete svoje úkony potrebám vašej družiny. Takýmto spôsobom vám tvorcovia nepriamo naznačujú, ktoré monštrum atakovať a ktoré bude naopak atakované vašou divokou príšerkou. Ešte zaujímavejšie pôsobí roztriedenie útokov, kde máte k dispozícii hneď tri typy ofenzív.

Každá z nich je efektívna voči inému tvorovi a vy si musíte zapamätať jednotlivé kombinácie. Hra vám síce ukáže, aká zbraň je účinná proti akému monštru, no konkrétny typ seku alebo úderu si už musíte pamätať. Sú súboje vďaka tomu náročnejšie? Nepochybne. Nie je predsa úplne jednoduché vedieť, aký útok slúži na čo, no práve v tom tkvie miera zábavnosti a taktizovania, ktoré v inom žánrovom projekte len tak ľahko nenájdete.

Zámerne pritom vynechávam očividné kvality, s ktorými sa tak nejak vopred ráta. Minimálne v takto veľkej produkcii a s takto skúseným vydavateľom. Áno, súboje si udržiavajú dynamiku a vyzerajú naozaj fantasticky. Sekanie je uspokojujúce, strieľanie z lukov extatické a tlčenie kladivom adekvátne ťažkotonážne. Ultimátne schopnosti sú ničivé a pohlcujúce (keď si odmyslíte už zmienenú morbídnosť sveta) a tomu všetkému sekunduje hudobný podklad dopĺňajúci energickosť surového bytia a krotenia divokých zverí z fantastických kútov vymyslených a nejestvujúcich svetov. Dokonca aj pri priamom porovnaní s podobnými Pokémon hrami (najmä v zahraničí je novinka neustále prirovnávaná k Nintendo tvorbe s populárnymi príšerkami) je Monster Hunter jasným a bezkonkurenčným víťazom. Už len vďaka tej súbojovej zložke, ktorá je v tomto prípade mäsitým hamburgerom a nie nemastnou neslanou žemľou ako v prípade nespočetných iterácii detských hrdinov a hrdiniek mnohých z nás.

Menším neduhom je akurát fakt, že animácie na seba nadväzujú zakaždým ideálne. Občas sa musí ukončiť vopred vytvorený pohyb, aby mohol začať ďalší, čo uberá na animačnej plynulosti, no mimo toho som absolútne spokojný a uchvátený. Všetkých bossov si na dlhú dobu zapamätáte, bojovanie neprestáva nudiť ani po stom či dvojstom opakovaní, čo je obrovské plus a absolútna kreatívna voľnosť zaisťuje, že kombá pôsobia ako šesťdesiatmilimetrový film na veľkom plátne. Čo to znamená v preklade? Že každý súboj, ako hlavná zložka hrania, je takmer bezchybný, no a za akýchkoľvek okolností vizuálne krásny.

Turnaje, vajíčka a spomienky

Vývojári nezaháľali ani v ďalších zložkách. V otvorenom svete nielenže narážate na dôležité suroviny, ktoré využívate v intuitívnom crafting systéme, náhodne sú v ňom rozmiestnené i brlohy monštier, ktoré plnia úlohu kobiek. Čo tam na vás čaká? Primárne striehnuci protivníci, zopár pokladov a v neposlednom rade aj vajíčka, ktoré následne prenášate do hlavného hubu, kde sa vedia vyliahnuť. Potom dostanete monštrum, ktoré vás môže sprevádzať na strastiplných potulkách. Samotné zbieranie vajíčok znie ako jednoduchá aktivita, no ako sa hovorí, nie každé vajce je zlaté. V prípade, že je malé a nemá dobrý pach, získate len bežnú príšeru. No akonáhle mu nechýba smrad ani veľkosť, čaká na vás skutočný predátor, pred ktorým by sa poklonilo aj rovnomenné filmové monštrum. Vajíčka hodnotí priamo v akcii sprievodná postava na tento úkon určená, avšak vedzte, že čím viacej mláďat beriete, tým je väčšia šanca, že sa prebudí mamička a vy si z nej budete musieť urobiť omeletu, prípadne steak.

V hlavnej lokácii viete naberať vedľajšie úlohy, ktoré od vás spravidla chcú skolenie určitého druhu monštra, nazbieranie konkrétneho typu predmetov, prípadne vyčistenie zahltenej lokácie. Sú to genericky pôsobiace úlohy, no oceňujem, že sú aspoň príbehovo podložené, čo im dodáva na váhe a dôležitosti. Súčasne musím podotknúť, že ma questy nadmieru bavili a rád som ich plnil, čo je aj zásluha už vychválených súbojov a okolitého sveta. Asi vás to neprekvapí, no svoje zastúpenie tu majú i tradičné obchody, kde sa viete dostať k výborným kúskom výbavy (meče, brnenia, kladivá) alebo aspoň dôležitým predmetom, bez ktorých by ste uhynuli niekde v opustenej džungli bez jedla a vody. V neposlednom rade by som rád zmienil i možnosť pozrieť si videné príbehové scény a osviežiť si tak pamäť, čo je pri obdobne rozsiahlom projekte vítaná funkcia. Ešte väčšmi, ak nemáte množstvo času na hranie a na príbehy zabúdate.

A aby som nezabudol, jednou z mojich najobľúbenejších aktivít boli akési turnaje (plniace úlohu vedľajších misií), kde máte konkrétny typ a konkrétny počet súperov skoliť do určitého počtu ťahov. Na základe vašej úspešnosti následne dostávate odmenu, pričom do súbojov sa môžete neustále vracať a pilovať tak taktiku i stratégiu, aby ste tú trojčlennú družinu dokázali zabiť v jednom jedinom ťahu. Musím Capcom pochváliť, pretože jednotlivé aktivity výborne kombinujú a prepájajú, aby ste ako hráči mali neprestajne svieži a zábavný zážitok nenarážajúci na bariéry stereotypu a nechcenej monotematickosti, s ktorou sa v hernom priemysle nezriedka stretávame.

Cesta jazdca

Wings of Ruin nepredstavuje revolúciu v žánri ani nič podobné. Na tom však, samozrejme, nie je nič zlé. Výraznou revolúciou nebola ani kolosálna počítačová verzia druhého Nioh spred pol roka, a i tak ju doteraz považujem za najlepšiu hru aktuálneho ročného cyklu. Capcom nám priniesol “iba” nadpriemerne kvalitného zástupcu JRPG žánru, ktorého si užijú majitelia hybridného Nintenda Switch a, pomerne prekvapivo, aj hráči hrajúci na osobných počítačoch. A hoci sa sám zamýšľam nad tým, čo viedlo tvorcov k PC vydaniu (predchodca vyšiel výhradne na mobiloch a staručkom Nintende 3DS), som zaň vlastne rád. Stále platí, že na hernom poli panuje veľké sucho a každý zaujímavý titul je veľkou vzácnosťou. Obzvlášť, keď sa jedná o dobré japonské RPG, ktoré by aspoň trošku vytŕčalo z davu všednej a skrz-naskrz priemernej konkurencie.

Monster Hunter Stories 2 ponúka zástup obsahu, s ktorým sú fanúšikovia obdobných záležitostí veľmi dobre oboznámení. Čakajú na vás desiatky a desiatky hodín tuhého grindu, zábavný súbojový systém, ktorý vás nepustí ani po množstve skolených monštier a do toho si môžete pripočítať krásny svet, ktorý je síce výrazne uzavretý a rozdelený do niekoľkých sekcií, no i tak je radosť sa po ňom preháňať. Hudobný podklad je v konkrétnych momentoch špičkový a príklon k trochu náročnejším RPG pilierom oceňujem, najmä čo sa týka výbavy a strategického taktizovania v krutejších stretoch. Samozrejme, náročnejším vzhľadom na cieľovú kategóriu príbehu Wings of Ruin.

Musím uznať, že najnovší prírastok do rodinky monštier môže a nepochybne bude niektorým z vás pripadať až príliš detský. Je to zvláštne, pretože, ako som spomenul vyššie, je až bizarne morbídny, pokiaľ sa začnete zamýšľať nad fungovaním niektorých styčných pilierov predstaveného sveta, no štylizácia a občasná logika jasne evokuje mierenie na mladšieho hráča. Koniec koncov, v príbehu hráte za mladého jazdca, ktorý ešte nie je ostrieľaným bojovníkom a preživším. Každopádne, v prípade, že budete ochotný prekonať určitú ľahkosť látky prameniacu z nižšieho ratingu a menšej serióznosti, dostanete jedno z najlepších JRPG aktuálneho roka, na ktoré len tak ľahko nezabudnete. V budúcnosti si pritom nespomeniete na hru definujúcu pravidlá a postupy vývoja, avšak v pamäti vám zostane unikátne dobrodružstvo, ktoré vyznievalo sviežo, zábavne a nechýbal mu ani ťah na bránku.

Komentuj!