Atomfall – Malý britský Fallout?

Študio Rebellion, stojace za sériou Sniper Elite (ktorej napríklad piaty diel sme recenzovali) a Zombie Army (ktorej štvrtý diel sme recenzovali), sa rozhodlo pustiť no neprebádaných vôd a priniesť nový zážitok v otvorenom vete. Sľubovali akčnú hru s prvkami survivalu, inšpirovanú udalosťami zo skutočnej histórie, odohrávajúcu sa päť rokov po jadrovej katastrofe Windscale v severnom Anglicku. Faktom je, že v októbri 1957 tajný projekt britského ministerstva obrany spôsobil prvú veľkú jadrovú katastrofu v okolí Windscale. Okolitá oblasť bola ohradená a všetky komunikácie s vonkajším svetom boli prerušené. V realite bolo všetko pomerne rýchlo vyriešené, ale v Atomfalle ešte aj o päť rokov neskôr zostávajú osudy ľudí, uväznených v karanténnej zóne, neznáme…

Recenzovaná verzia: PC

Atomfall začína klasicky, teda podobne ako množstvo iných videohier. Zobudíte sa so stratou pamäte, takže ani netušíte, kto ste, kde sa nachádzate a okamžite vás privíta zranený vedec. Ponúka vám kartu, ktorú potrebujete, aby ste mohli opustiť malý bunker, v ktorom sa nachádzate a výmenou za obväz vám ponúkne aj nápovedu k niečomu, čo sa nazýva “The Interchange”. Už na tomto mieste, v samotnom úvode zistíte, čo táto hra neustále ponúka a na čom je v podstate založená, teda konkrétne ide o neustálu možnosť voľby. Zozbierate craftovacie materiály v okolí a vytvoríte tak pre neho obväz a zaň vymeníte jeho vstupnú kartu? Alebo ho jednoducho okamžite zavraždíte a ukoristíte kartu z jeho mŕtvoly? Alebo vyrobíte obväz, vymeníte ho za kartu a potom ho aj napriek tomu zabijete? Všetko je len na vás.

A práve tento aspekt „Je to len na vás“ tvorí základ celej hrateľnosti aj príbehu. Keď totiž opustíte úvodný malý bunker, nemáte žiadne vodítka, čo robiť ďalej. Žiadny text na obrazovke poskytujúci pokyny, žiadny navigačný bod, ktorý by vám povedal, kam máte ísť a žiadne NPC, ktoré by vás nabádalo, aby ste ho nasledovali. Toto je anglický vidiek začiatkom 60-tych rokoch minulého storočia v alternatívnej realite, kde sa odohrala (inak skutočná) jadrová havária vo Windscale v roku 1957. Vývojári sa tejto skutočnosti chopili a, samozrejme, pre potreby svojej hry ju urobili niečím oveľa horším, čo si dokonca vyžiadalo karanténnu zónu, ktorá uväznila stovky ľudí. Je jasné, že netrvalo dlho a vďaka večnej ľudskej prirodzenosti združovať sa do osobitných skupín tu za pár rokov vznikli rôzne frakcie.

Prví si hovoria Protocol a skladajú sa z vojakov, ktorí boli poslaní na evakuáciu a zostali tu uväznení, pričom títo ovládajú najväčšiu dedinu v hre. Druhú dôležitú frakciu tvoria takzvaní drudi ktorí sa stiahli do lesov a hlásajú “návrat k prírode“. Nemôžu chýbať ani takzvaní vyvrheli (Outlaws), ktorí sa zaoberajú rabovaním. Nemôžem zabudnúť ani na B.A.R.D., čo je britská divízia pre atómový výskum, ktorú vláda špeciálne vytvorila na výstavbu tajných zariadení. Tú tvoria najmä veľkí roboti, avšak v čase katastrofy a karantény bola opustená a následne skončila v rukách a pod kontrolou Protocolu.

Hoci bol Atomfall vývojármi v reklamných materiáloch opisovaný ako brutálny survival zážitok s nedostatkom surovín, alebo potrebnej munície, skutočnosť je úplne odlišná. V ponuke je totiž množstvo nastavení prístupnosti – takže hráči, ktorým nejaký náročný survival nevyhovuje, si môžu pokojne navoliť, že všetkého budú mať dostatok a skôr vychutnávať atmosféru. Vývojári určite chceli, aby si ich počin užili všetci, čo nie je problém vzhľadom na možnosť výberu jednej z vopred pripravených náročností alebo vyladením jednotlivých herných modifikátorov. Jednoducho povedané, všetko si môžete prednastaviť podľa svojich predstáv. Napríklad už dedina v blízkosti vášho východiskového bodu je zlatou baňou pre craftovanie vecí. Keď aj ukradnete všetky toaletné papiere, ručníky a kanvice z miestnej krčmy za účelom výroby materiálov, nikto po vás nevyletí a nikomu nerobí problém, ak si vezmete obväzy či iné, menej hodnotné veci priamo z pred jeho nosa.

V Atomfalle navyše môžete zabiť kohokoľvek, pretože bol starostlivo navrhnutý tak, aby existovalo viacero spôsobov, ako dosiahnuť vaše ciele. Ak aj zistíte, že zdroje sú príliš vzácne, alebo že ich je naopak až príliš veľa, alebo že boj je príliš tvrdý alebo priveľmi jednoduchý, môžete upraviť všetky, alebo niektoré z týchto modifikátorov. Týka sa to napríklad aj navigácie na mape, kde môžete vypnúť navádzanie a vyhľadať si všetko sami.

V tejto hre nemáte žiadnu hlavnú úlohu, ktorú by ste mali nasledovať a všetko stojí na systéme nápoved. V praxi to znamená, že niečo vám naznačí nejaké NPC, alebo nejaká poznámka, zanechaná na mŕtvole. A niekedy si stačí len prečítať nenápadný kúsok papiera pribitý na strome. Postupne tak začnete pátrať, kde ste a čo sa to tu vlastne stalo. Páčil sa mi taktiež systém reagovania NPC. Nemusíte sa obávať, že ľudskí nepriatelia pôjdu po vás ako zmyslov zbavení, tak ako je to zvykom vo väčšine iných videohier. Tu ak vstúpite na ich územie, nepriatelia majú tendenciu vás varovať, aby ste sa k nim nepribližovali a nevkročili príliš blízko. To sa však, samozrejme, netýka takzvaných feralov, agresívnych zmutovaných monštier.

Dá sa teda povedať, že Atomfall je “britský Fallout“, ako bol označovaný v niektorých recenziách? Podľa mňa nie, pretože Atomfall robí až priveľa vecí inak, ako slávna franšíza od Bethesdy. Prepojené mapy otvoreného sveta ako celok tvoria plochu výrazne menšiu, než väčšina hier s otvoreným svetom za posledné roky. Ale táto filozofia „menej je viac“ podľa mňa jasne funguje v prospech Atomfallu. Nenarazíte tu na žiadne generické questy, ktoré by titul obsahoval len preto, aby sa vyplnil inak prázdny priestor, nie je tu žiadne striedanie dňa a noci, ktoré je častokrát samoúčelné a hry ho obsahujú len preto, aby sa tým autori pochválili. Napríklad tu neexistujú žiadne skúsenosti, ako ste zvyknutí z RPG hier a nie je tu žiadny lineárny strom zručností.

Skúsenostné body tu nahradzujú zberateľské predmety, označené ako tréningové stimuly a takmer nikdy sa nedávajú ako odmena za splnenie úlohy. Rovnako ako všetko ostatné v Atomfalle, je to celé o sledovaní toho, čo vás zaujíma, nie o úpornom zlepšovaní štatistík. Vaše zručnosti, remeselné recepty, to všetko sú len akési zberateľské predmety, ktoré musíte odhaliť a potom ich použiť, aby ste sa ich správne „naučili“. Dôležitým prvkom je tu akási stamina, teda, čím viac sa fyzicky namáhate behom, lezením, alebo dlhotrvajúcim bojom, tým viac sa zvýši váš tep. Vyšší tep znamená napríklad menšiu presnosť počas mierenia, ako aj zhoršenie niektorých iných štatistík.

Je veľmi pravdepodobné, že vzhľadom na malú hernú plochu narazíte na miesta a predmety súvisiace so stopou, ktorú ste ešte neobjavili kvôli otvorenému charakteru prostredia. Áno, nachádzate sa na mieste, kde je toho veľa na objavovanie; ale to, ako a kedy vám dajú nálezy v novoobjavených lokalitách zmysel, závisí od kombinácie náhody a vyšetrovania. Hra taktiež veľmi podporuje prirodzenú ľudskú zvedavosť. Zvedavosť síce zvykne zabiť aj mačku, v Atomfalle je však absolútne nevyhnutná a ženie vás dopredu. Samozrejme, aj tento počin obsahuje viac-menej generické lokality, kde sa dokopy nič zaujímavé nenachádza, ale vždy sú malé a umiestnené v blízkosti niečoho iného, dôležitejšieho. Určite by som tiež vyzdvihol, že zmutovaní ferali sa tu vyskytujú len zriedka. Páčilo sa mi, že namiesto toho, aby na vás pravidelne útočili na hocijakých miestach, tieto stvorenia sú naopak zriedkavé a vyskytujú sa iba v tmavých oblastiach, vďaka čomu je ich umiestnenie zmysluplné a už len podozrivo tmavá oblasť je dôvodom na skutočnú a odôvodnenú opatrnosť.

Tvorcovia z Rebellion sa nevyhli ani popkultúrnym odkazom a tak ma potešili napríklad komiksy s Jet-Ace Loganom, ktoré vychádzali v tom istom čase, teda v rokoch 1956-1968 a ktoré môžete zbierať, tak ako aj množstvo iných vecí. Rozhovor s obchodníkom Morrisom Wickom zasa prináša vetu: “Táto armáda sa nás tu snaží chrániť, ale ich kapitán je prekliaty južan. Čo vie o Severe?”, ďalej je tu nesporný vplyv klasickej britskej sci-fi zo 60. rokov a takých filmov a seriálov, ako sú Day of the Trifids (1963), Doctor Who alebo The Quatermass Experiment (1955). Nesporný je aj vplyv britského folklóru, keďže tu nájdete kultom ovládané ruiny a bizarné postavy po celom svete.

Vzhľadom na to, že herná plocha je malá, tak ani dĺžka hry nie je priveľmi veľká. Hra sa dá dohrať bez problémov do 20 hodín, pričom tento relatívne krátky čas je predĺžený tým, že Atomfall obsahuje až šesť možných koncov. Môže to znieť ako priveľmi krátka herná doba na titul s otvoreným svetom, ale je potrebné zvážiť niekoľko dôležitých faktorov. Po prvé, relatívne krátka hracia doba je absolútne v prospech Atomfallu a zaisťuje, že titul sa po čase nestane nezáživným. Po druhé, ak navolíte najvyššiu náročnosť v štýle S.T.A.L.K.E.R. 2: Heart of Chornobyl, tento herný čas sa môže aj zdvojnásobiť. A po tretie, ak začnete hrať odznova, vďaka veľkým rozdielom len v odpovediach NPC objavíte veľa nových vecí, ktoré vám môžu priniesť zase iný herný zážitok.

Hoci bola teda marketingová kampaň Atomfallu založená na evokácii pojmu “survival”, musím skonštatovať, že to bolo dosť zavádzajúce. Zdravie si obnovujete prostredníctvom nájdených a vytvorených predmetov ktorých je na stredných nastaveniach dostatok. Nie je tu žiadna základná budova ktorú si môžete zariaďovať, nefrustrujú vás žiadne ukazovatele hladu alebo smädu, a nie je tu ani žiadna potreba spánku. A to je len dobre, pretože Atomfall si tak môže vychutnať doslova každý a zároveň to umožňuje, aby ho stále bolo radosť skúmať.

V konečnom dôsledku je Atomfall vydareným počinom menšieho britského štúdia a jeho hlavnou devízou je fakt, že tvorcovia veľa vecí nechávajú na vás a umožňujú vám hrať tento svoj počin podľa vašich preferencií. Takže ho pokojne môžem odporúčať aj príležitostným hráčom, ktorí sú neradi frustrovaní, ale i skúseným herným harcovníkom, ktorí majú radi nejakú tú výzvu.