Dragon Age: The Veilguard – Návrat po desiatich rokoch

Dragon Age: The Veilguard to nemal od začiatku jednoduché a dlhší čas sa nad hrou vznášali pochybnosti, či má vôbec BioWare na to, aby ešte niekedy nadviazalo na svoje staré dobré časy. Dokázali teda presvedčiť so svojím najnovším RPG starých harcovníkov a k tomu priniesť k tejto značke aj úplných nováčikov?

Recenzovaná verzia: Xbox Series X

Desať rokov je v hernom priemysle veľmi dlhá doba. Zmenili sa technológie, trendy, štýl hier aj všeobecné záujmy publika. Mnohí, ktorí mali naposledy do činenia so sériou Dragon Age, však už aj zabudli na udalosti poslednej hry z roku 2014. Zo zákulisia vieme o problematickom vývoji, ako aj o tom, že BioWare a EA konštantne menili žáner. Najprv sa pustili do priameho pokračovania, potom tvrdej do live service stratégie, než sa po kritike ich posledného multiplayerového počinu Anthem rozhodli začať odznova a vrátiť sa naspäť k svojmu milovanému žánru. S na poslednú chvíľu zmeneným podnázvom Veilguard (pôvodný a úprimne zmysluplnejší podnázov bol The Dread Wolf) sa pokúša vrátiť k svojmu zaužívanému a epickému dizajnu pre jedného hráča.

To najkrajšie na značke Dragon Age bolo vždy to, že každý si v nej vedel nájsť to svoje. Mnohýmľuďom imponujú možnosti robiť masívne RPG rozhodnutia a znovuhrateľnosť príbehovej kampane, za účelom objavenia úplne iných príbehových línií. Niektorí zas majú radi objavovanie rôznych kultúr ako napríklad tej elfskej alebo rohatej rasy Qunari. Iných zaujíma príbehové pozadie, politické situácie a rôzne frakcie, ktoré medzi sebou neustále bojujú. No a takých ako ja zaujímajú prevažne krásy fantasy sveta a od tohto aspektu sa pri rozprávaní o Veilguarde odrazím.

Predošlý diel s názvom Inquisition zožal kritiku, že jeho otvorené svety pripomínali MMO žáner. Pre mnohých boli príliš prázdne a plné zbytočností, ktoré kvalite príbehu ako takého veľmi neslúžili. Priznám sa, že ja som bol naopak fanúšikov týchto zón. Cítil som sa v nich dobre, pretože každá mala svoju atmosféru, nádych fantasy, históriu a krásne umelecké spracovanie. Každý svet sršal vlastným biómom, úplne inou paletou farieb, dobou dňa a taktiež jednotlivými mestečkami, kde bežné obyvateľstvo zažíva vlastné problémy s útokmi démonov. BioWare vopred oznámilo, že v pokračovaní sa vráti k lineárnejšiemu prevedeniu príbehu. Potrvá to zhruba pätnásť hodín hrania, no nakoniec sa dostanete k akejsi mape celého sveta severného Thedasu, kde nájdete jednotlivé podzóny. Je tu niekoľko miest, mysterióznejšie svety a taktiež pokojné prírodné prostredia. Do každej zóny viete, podobne ako v Inquisition, pricestovať cez mapu. V takmer hociktorom bode príbehu sa dá úplne odignorovať hlavnú dejovú líniu a len tak sa flákať v nepovinných prostrediach.

Vaša zvedavosť bude často odmenená peknými zážitkami a questami a v tomto aspekte som objavil najväčšie čaro Veilguardu. Práve tieto zóny si zanechali tú magickú atmosféru. Najkrajšie spomienky z nového Dragon Age nebudem mať určite ani na boje s bossmi a ani na hlavné misie či na dialógy s postavami. V pamäti mi ostanú hlavne hodiny, kedy som sa napriek dôležitým hlavným misiám tvrdohlavo premával po hustých prostrediach, napríklad v nádhernej prírodnej zóne lesa Arlathan. A hra na mňa neustále sypala nové rébusy, bočné misie, dobrovoľné úlohy, zamknuté dvere a neprístupné zóny. Alebo som sa len vyšplhal na nejakú hradnú vežu a užíval si výhľad a upokojivú hudbu. A keďže ide o Dragon Age, podobne ako v Inquisition tu bude séria povinných aj nepovinných drakov. Tí sú tradične jedni z najnáročnejších bossov, a opäť musím pochváliť pestrosť. Znova má každý svoje meno, úplne odlišný vzhľad, animácie, silné aj slabé stránky a taktiku útoku. V bojoch s drakmi by bola chyba nepokračovať a určite sú prijemným spestrením.

Niektoré prostredia sú menej úchvatné a otvorené ako iné, napríklad akási križovatka v strede mapy menom Crossroads pozostáva prevažne z kamenných nádvorí, ktoré síce obsahujú aj svoje bočné questy, ale väčšinou slúžia ako spojnica medzi krajšími zónami. Mestá Treviso a Minrathous sú vymodelované veľmi pekne a hýria životom, námestia sú plné ľudí, všade viete nájsť stánky a obchodníkov s rôznym sortimentom a v bočných uličkách nájdete všakovaké  predmety a cennosti. Jedinou kritikou je, že sú prevažne zložené z koridorov a na mestá sú menej otvorené, ako by mohli byť. Odpadla tentoraz možnosť skenovať prostredia, ktorou disponovalo mnoho RPG adventúr v posledných rokoch. Poklady, nové vybavenie a body záujmu sú tentoraz chytro poschovávané v rôznych zákutiach. Postupom času si vybudujete akúsi pozitívnu paranoiu, ktorá vás bude neustále nabádať, že za tým a oným rohom sa môže niečo nachádzať. Budete konštantne skúšať zničiť drevené bariéry, krabice a rôzne nestabilné predmety, pretože takmer v každom kúte boli autori hry skutočne schopní niečo skryť. Áno, je to technicky umelé predlžovanie hernej doby, ale inak to obohacuje mnohé, prevažne prázdne lokácie. 

Vzhľad oblečenia v hre musím taktiež pochváliť. Každé jedno brnenie, od toho najslabšieho až po legendárne kúsky na konci kampane, sú vizuálne pekné a dostatočne unikátne. Budete disponovať dvoma typmi oblečenia, jedno do boja a druhé v sociálnych zónach. Každá frakcia v hre má samostatný vizuálny štýl outfitov a pri vytváraní postavy automaticky získate šatník skupiny, ku ktorej vašu postavu priradíte. Horšie je na tom samotný systém lootu, ktorý inak býva veľkou súčasťou takýchto titulov. Mnohé zbrane a kusy oblečenia majú na sebe zaujímavé bonusy, no veľmi rýchlo som sa v hre začal jednoducho riadiť algoritmom: Má táto vec vyššie číslo obrany/útoku, ako tá, čo mám na sebe? Skvelé, mením za novšiu, v opačnom prípade ignorujem. Veilguard má tentoraz aj transmog systém, teda viete aplikovať hocijaký vzhľad na oblečenie čo máte. To je síce pozitívna možnosť pre hráčov, no ešte viac to vo vás vzbudí pocit, že je vám vlastne jedno, čo ste to zodvihli. Aj tak veci budete len konštantne meniť kus za kus podľa použiteľnosti.

Efektívne ma teda po asi desiatich hodinách prestalo zaujímať, čo na svoju postavu vlastne dávam. Horšie je, že samotné oblečenie, ktoré nachádzate vo svete, viete často napasovať len na konkrétny charakter. Pokojne sa teda môže stať, že konečne po hodinách objavovania nájdete naozaj pekný kabát s ešte lepšími štatistikami, no jediný, komu ho môžete dať, je vaša spoločníčka Bellara. V predošlej hre ste pritom vedeli – až na zbrane podľa zamknutých bojových tried – ľubovoľne rotovať jednotlivé kusy oblečenia medzi všetkými postavami. K zbraniam si taktiež nevypestujete nejaký špeciálny vzťah, je to skrátka akčná hra z pohľadu tretej osoby. Ak má nejaký škaredý luk, ktorý nájdete v náhodnej pokladnici, lepšie čísla, proste si ho nasadíte a budete bojovať s ním. Po tom predošlom už neštekne ani pes, lebo vy sa budete tešiť z novej hračky. Samozrejme, dovtedy, než nenájdete za dvadsať minút nejaký iný, ešte škaredší luk, ktorý má však štatistiky ešte o čosi vyššie.

Podstata existencie Veilguardu je hlavne pokračovanie načatého príbehu. Ako sa podarilo tvorcom nadviazať na zvrat na konci trojky? Udalosti Veilguardu pokračujú až o desať rokov neskôr, no priamo nadväzujú na posledné dialógy v Inquisition. Náš “starý kamarát”, elfský boh Fen Harel, sa rozhodol uskutočniť svoj plán, roztrhnúť bariéru menom Veil a vypustiť do sveta nespočetné množstvo démonov, čo ho v konečnom dôsledku, pravdepodobne, zničí. Vašou úlohou je ako inak prekaziť jeho snahu. Z Inquisition sa zároveň vracia hneď niekoľko postáv, hlavne v sérii obľúbený škriatok Varric, výraznejšiu úlohu dostáva skautka Hardingová, no neskôr stretnete i niekoľko ďalších návratilcov. Úvodná misia je priam veľkolepá a filmová. Rituál sa naším hrdinom podarí prerušiť, no omylom pri tom uniknú do sveta ďalší dvaja elfskí bohovia Elgar’nan a Ghilan’nain šíriaci prevažne deštrukciu a smrť. Tí boli celé tisícročia uväznení, a práve váš zásah do tohto rituálu ich omylom vypustí do sveta. Zápletka sa teda opäť sústreďuje na budovanie spojenectiev a zháňanie podpory od všetkých frakcií vo svete a naháňanie týchto bohov. Stred kampane však za mňa výrazne zaostával a budete musieť prežiť pekných pár kapitol, než udalosti naberú spád.

Problémom je, že aj keď sa dočkáte niektorých dôležitých rozhodnutí, ešte viac bolo ubrané z ich intenzity a frekvencie. Veilguard je tak za mňa pocitovo koncipovaný skôr ako akčná adventúra, než ako klasické poctivé RPG. Áno, vytvárate si vlastnú, neutrálnu postavu s generickým menom Rook a tá má svoje vlastnosti, príslušnosť, stále jej vyberáte rasu, či spôsob boja a opäť sa nezaobídete ani bez rozdeľovania bodov do stromu schopností. Finálna realizácia je však oveľa slabšia a môžu za to aj rozhovory s postavami a ich viac-menej mizivý dopad na celkové dianie. Dlho som sa bránil globálnejšej kritike, no po desiatkach hodín vo Veilguarde musím, bohužiaľ, súhlasiť. Až na pár svetlých výnimiek a momentov sú totiž postavy vcelku ploché a nie práve najlepšie napísané. Každá je v princípe do počtu, v podstate sa s nimi len rozprávate na aktuálne témy a predebatujete, čo sa udialo v poslednej misii. Málokedy uvidíte nejakú hádku alebo argumentáciu, ktorá by bola intenzívna a konštruktívna. Každý rozhovor skôr či neskôr končí tým, že so sebou všetci súhlasia a podporujú sa. Nechcem však zachádzať do teórií, prečo sa autori rozhodli ísť týmto smerom a hru obohatiť rôznymi ďalšími trendami, o tom nech si urobí obraz každý sám. Chcem sa sústrediť len na efekt, ktorý to má na kvalitu zážitku. No a po asi 20 hodinách ma absolútne nelákalo rozprávať sa so svojimi spoločníkmi, čo bolo predtým jadro BioWare hier. 

Nezaujímalo ma, čo mi chcú povedať, romantické možnosti som sa snažil naháňať len zo zvedavosti, nie z toho, že mi nejaká postava imponuje. Áno, niektoré postavy majú bonusové možnosti dialógu, keď sa s nimi zblížite, no naozaj som sa musel po veľmi krátkej dobe nútiť ich počúvať. Áno, sú tu stále doplnkové misie ak sa s niektorými postavami zblížite, no na mne nezanechali nejaký významný dojem, išlo len o ďalší herný obsah. Problémom je, že postavy nedisponujú celou škálou emócií, ako normálne ľudské bytosti. Nedostali priestor prezentovať skutočný strach, neskonalý smútok, neudržateľný hnev ani frustráciu. Len postávajú naokolo a prevažne neutrálne komentujú dianie. Mimo behania po svete majú vaši kamaráti stanovisko v nebojovej lokácii menom Lighthouse, ktoré bude vaše centrum operácií. Tam viete vylepšovať zbrane, meniť vzhľad postavy a vyrážať na ďalšie dobrodružstvá. A práve tam sú vaši spolubojovníci odložení a len tak si tam oddychujú, čakajúc na nejaký dialóg s vami. Problémom je aj to, že k dispozícií nie je až toľko významných dialógových možností. No aj tie, ktoré sa niekedy otvoria, postavy neurobia dostatočne zaujímavými. 

Postavy neodkrývajú príliš zo svojej histórie, nemajú komplexné a fascinujúce životné príbehy aké mali napríklad ľudia v Inquisition. Aj taká naoko zaujímavá osoba ako Tevinterská mysteriózna detektívka Neve alebo roky väznený nájomný vrah Lucanis, ktorého posadol démon, sú ku koncu dňa proste len kolaterálne postavičky sprevádzajúce vas hlavnou dejovou linkou. Sú dobré na to, že vám pomájajú kosiť nepriateľov a vždy vás potľapkajú po pleci a podržia. Samozrejme, ide o osobný názor, niekomu môže zmenený štýl dialógov imponovať. Určite je to však veľký odstup od overenej klasiky. Vaším primárnym cieľom teda nebude ani tak venovať sa postavám, ako vo väčšine BioWare hier, ale skôr vylevelovať v hre čo najviac frakcií na svoju stranu. A to robíte len preto, aby ste v poslednej, prekvapivo kvalitnej príbehovej misii mali čo najväčšiu šancu na úspech. S každou skupinou máte inak nejaký level dôvery. Keď od nich budete nakupovať či predávať im cennosti, robiť pre nich bočné úlohy alebo služby, tento level pôjde vyššie. 

Čo môžem osobne pochváliť, je súbojový systém. Nie je to len o držaní tlačidla pre útok a každá bojová sekvencia sa už neprejde len tak sama. V luku máte obmedzený počet šípov, ktoré sa musia po čase dobiť, v kúzelných paliciach máte obmedzenú magickú energiu a podobne. Ak si ich vyčerpáte pustením sa do bezhlavej ofenzívy, ste na nejakú chvíľu bezbranní a musíte voliť obranu alebo dočasný útek. Odpadla taktiež taktická kamera a hranie za spoločníkov v partii, čo je veľká škoda. Boj však viete hocikedy zastaviť pomocou radiálneho menu, kde viete pomocníkom dávať pokyny na špeciálne schopnosti, a to ako v boji, tak aj mimo boja. Niektorí vás vyliečia, iní budú v súbojoch metať blesky alebo na zem umiestnia pasce určené pre nepriateľov. Pomocou niektorých schopností vašich kamarátov sa zase viete dostať na nedostupné miesta – vedia napríklad manipulovať predmetmi, vyčarovať dočasnú platformu alebo aktivovať artefakty, ktoré vedia otvoriť rôzne blokády. Špeciálne schopnosti si ako vždy odomykáte a priradzujete na rôzne klávesy, respektíve tlačidlá a hoci si ich musíte neustále nabíjať, ich používanie je mimoriadne uspokojivé. Samozrejme každá bojová trieda má celú plejádu svojich exkluzívnych kúzel, schopností a útokov. Hranie za lukostrelca je tak úplne iným zážitkom ako za kúzelníka alebo šermiara.

Grafická stránka je za mňa taktiež na dostatočne vysokej úrovni. Mnohí však v tomto smere kritizujú postavy a to ich až kreslený umelecký štýl. Nedá sa pritom povedať, že by boli vyslovene vizuálnym krokom späť, pretože ani v predošlých dieloch nedisponovali superrealistickými detailmi. Súčasne však musím uznať, vo Veilguarde miestami vyzerajú ako z filmov od Pixaru, niekedy majú až príliš vyhladenú a farebnú pokožku alebo groteskné tváre. Bude na každom hráčovi, či mu to bude vadiť, no subjektívne to nevnímam ako zásadný nedostatok. Na druhej strane, simulácia vlasov je veľkým krokom vpred a pri účesoch sa budete naozaj kochať. Animácie a fyzika pri pohybe jednotlivých prameňov a ich nasvietenie je skutočne na jednotku. Nezaostáva ani umelecké spracovanie sveta a v každej zóne budete mať pocit, že vzduch a hmla sú naozaj hmatateľné. Vegetácia je spracovaná naozaj čarovne, špeciálne v lesoch sa to hýri naozaj hustou trávou a porastmi. Autori vybrali mierne saturovanejšiu paletu farieb, ale nedá sa povedať, že by bola nejaká scéna vyslovene prepálená. Hudba a zvuky sú slušné, žiadna zvuková stopa ma neurazila. Tak ako v predošlých hrách, nečakajte žiadne zapamätateľné evergreeny na štýl The Elder Scrolls, skladby tu slúžia primárne na dotvorenie atmosféry a to robia na jednotku.

Celkovo ma Veilguard prinútil rozmýšľať nad definíciou pravej Dragon Age hry, a určite nie som jediný. Je nefér povedať o najnovšej časti, že to nie je pravý Dragon Age. Ostatne, všetky diely si razili svoju cestu a mali odlišnú dynamiku a otvorenosť sveta. No napriek tomu viem zadefinovať, čo mali predošlé tri hry spoločné a ako sa od tohto vzoru štvorka vzdialila. Veilguard je taktiež stredoveko ladená high fantasy, kde frakcie bojujú medzi sebou, démoni a zlo sa neustále snaží ohroziť stabilitu sveta, no kampaň je len akousi Disney verziou tejto premisy. Už tu nie je až tak cítiť tá vražedná vysoká politika, spoločníci nie sú postavy s bolestivými príbehmi, komplexitou a šedými motiváciami. Ak sa v dialógoch raz za čas zvýši nervozita, je to len slabučké hryzenie a výstup je väčšinou aj tak rovnaký. Vo Veilguarde sa dá skrátka celé hodiny kĺzať dole perfektne plochým naratívom bez akejkoľvek ilúzie kontroly nad udalosťami. Tie v hre stále sú, ale je ich podstatne menej, ako v predchodcoch. Pozitívom sú však mimoriadne chytľavé boje a stále nádherný svet. Dĺžka kampane a množstvo úloh má taktiež na dnešné pomery vysokú hodnotu. Nejde tak o nedôstojné pokračovanie, ani o zlý titul, no mnohí si určite predstavovali odlišnejší produkt, o dosť bližší k dedičstvu BioWare. Ostáva nám len čakať na ďalší pokus a zhodnotiť, či si tvorcovia zoberú kritiku k srdcu a naozaj sa vrátia ku koreňom.

Komentuj!