Ninja Gaiden 4 – Úspešný návrat po rokoch?

Návrat vedľajšieho ninjovského príbehu je späť! Áno, aj takto sa môžu v preklade volať niektoré tituly z ďalekého východu. Značka Ninja Gaiden opätovne ožíva. Po overení si či stále fanúšikovská komunita žije prostredníctvom vydania remasterovanej kolekcie a jedného remaku, bije dračie srdce nefalšovaného žánrového kultu snáď silnejšie než kedykoľvek predtým. Aj po tých rokoch sa nájdu nováčikovia i starí veteráni evidentne bažiaci po brutálnych hardcore hrách. Navyše, aktuálna generácia už rešpektuje nekompromisné projekty ako Dark Souls alebo Sifu, takže nie je nutné sa obávať vybrúseného zážitku. Ide teda o návrat na výslnie alebo po takmer štyroch dekádach došiel sérii dych?  

Recenzovaná verzia: Xbox Series X

Ninja Gaiden začalo ešte v neskorých osemdesiatkach. Vtedy séria vyzerala ako frenetická 2D skákačka, v ktorej na vás v divokých húfoch nabiehali protivníci. Duchovným (a moderným) nástupcom tohto štýlu je napríklad mierne zapadnutý Cyber Shadow, ktorý svojho času štartoval v rámci predplatného Game Pass. V takejto podobe sa značka držala neuveriteľných sedem titulov. Až nakoniec dorazil kalendárny rok 2004 a pomaly končil šiesty generačný cyklus.

Pre IP išlo o veľký krok vpred. Vtedajšie karty a konzolový hardvér konečne dokázal pracovať s 3D prostrediami, takže vývojári takpovediac zmenili dimenziu. Hra sa stala náročnejšou, krvavejšou a primárne vďaka svojej nekompromisnosti absolútne kultovou záležitosťou fungujúcou do dnešných dní. V tejto podobe sa pokračovalo až do roku 2014, kedy Ninja Gaiden tak trochu upadlo do zimného spánku. Zásluhu na tom mal nešťastný projekt Yaiba. Ten do nejakej mieri nasledoval vtedajší trend cel-shadovo vyzerajúcich hier, čo malo na míle ďaleko od pôvodného (musím dodať, že realistickejšieho) spracovania. Nehovoriac o tom, že podľa všetkého šlo o gameplayovo mizernú záležitosť a virtuálny pľuvanec na hrob dovtedajšej značky.

Každopádne, v posledných rokoch zažila kedysi prosperujúca dojná krava úspešný comeback. Nové remaster verzie vychádzajúce v rámci jednej kolekcie, remake dvojky, dokonca, aj nedávny Ragebound odkazujúci ku koreňom série hráčsku komunitu zaujal. A tak konečne, po jedenástich rokoch, vyšiel plnohodnotný štvrtý diel. Bez podtitulu. Bez nejakého extra veľkého marketingu (hoc sa o hre hovorilo). No zato stále s brutálnou dávkou náročných súbojov a krvavých dažďov, ktoré by si užil aj Fede Alvarez.

Legendy o meči a drakovi

Príbeh stále sleduje linku stanovenú rebootom z roku 2004. Priznám sa, že som nehral všetky diely z uplynulej trilógie, avšak hra vám dostatočne dobre vysvetlí to najdôležitejšie – kto a o čo bojuje. Je pravdou, že znalcov a hardcore fanúšikov niečo podobné môže skôr odradiť, keďže majú informácie dostatočne dobre uložené v mozgovej kôre. Ide však o nutné a pre začiatočníkov vítané zlo.

Koniec koncov, vývoj herných sérií sa konštantne naťahuje, čo znamená, že si nemusíte pamätať do detailov naratívny oblúk, ktorý ste prežili päť či šesť rokov dozadu. Toto tvrdenie platí ešte väčšmi, keď si uvedomíte, že posledná plnohodnotná časť vyšla tučných dvanásť rokov dozadu, tesne predtým než bolo Grand Theft Auto V najhorúcejšou novinkou na trhu. Ale necíťte sa staro.

Do hrania vstupuje úplne nový protagonista menom Yakumo. Jeho úlohou je poraziť takzvaného Dark Dragona, boha s cieľom zasievať chaos a nepokoj vedúci k absolútnemu zničeniu sveta. Béčková klasika. Možno vás ale prekvapí futuristický háv štvorky nastupujúci rovno po pätnástich minútach hrateľnosti naozaj elegantným a efektným spôsobom hodným zapamätania. Príchod do Neo Tokya patrí určite k jedným z najpompéznejších zážitkov roku 2025. Najmä z dôvodu, že vás zastihne tak trochu nepripravených a o to viacej zarezonuje, pričom s plynutím času zreje ako víno.

Príbehová línia je pre potreby žánru fajn. Nevyskytujú sa v nej zrovna charaktery, ktoré by ma extra zaujímali alebo dokázali chytiť za srdce. Napriek tomu si titul udržiava adekvátny balans medzi cool momentami a absolútne over the top situáciami besnej akcie. Filmové scény majú solídnu réžiu a choreografia súbojov vyvoláva presne ten sánku lámajúci pocit, kedy vidíte niečo unikátne a zaujímavé. A nakoľko už ide v mojich recenziách o tradíciu, tak, prosím, nehrajte štvrtý Ninja Gaiden s anglickým dabingom. Ďakujem za pochopenie.    

Revengeance

Zrejme netreba príliš prízvukovať, že podobne ladený projekt nehráte kvôli príbehu. Žánroví milovníci hľadajú komplikovaný systém atakov a desiatky neúprosných protivníkov čakajúcich na moment, kedy vám zarežú ostrú britvu meča cez čierny latexový oblek žijúci ešte v prime time ére prvého Matrixu. A ak ste váhali či sa tvorcovia vrátia späť do formy, tak slovami Johna Wicka – Yeah, I’m thinking I’m back! A teraz sľubujem, že už žiadnu ďalšiu Keanu Reeves referenciu nenapíšem.

Elementy fungujúce v minulosti dokážu stále rovnako dobre kopať. Aj keď mi prišlo, že sa jemne (ale naozaj minimálne) ubralo na náročnosti. Hra si zachovala veľmi podobný pocit nekompromisnosti a gameplayovej neoblomnosti. Vyžaduje od vás úplné maximum. Stopercentné sústredenie, schopnosť analyzovať a zároveň rýchlo pracovať prstami. Výsledok občas dospeje k miernemu gulášu na obrazovke a pocitu, že len nezmysle stláčate tlačidlá. Verím však, že prostredníctvom pedantného a nie úplne frustrujúceho tutoriálu vám autori istým spôsobom natlačili do hlavy dôležité základy, ktoré následne využívate naprieč asi dvadsať hodín trvajúcou kampaňou – záleží na schopnostiach a vašej pedantnosti pri prehľadávaní uzavretých oblastí.

Strety bývajú najčastejšie arénami. Viete ich spoznať už z desiatich metrov a tak tušíte, že dôjde k poriadnej bitke. Či už s bossom alebo klasickými jednoliatymi protivníkmi. Pokiaľ holdujete hrám ako Mortal Kombat alebo Tekken a priam sa vyžívate v hľadaní komplexných útokov, prídete si na svoje. Hra je nimi doslova preplnená a na vyšších náročnostiach sú úplnou nutnosťou pre ďalší postup vpred. Zároveň, priestor na chybovanie príliš nemáte. Autori trestajú. A kruto trestajú, čo občas vedie k neželanému zomieraniu, nakoľko si nie vždy všimnete odkiaľ tá či oná rana dorazila.

Bride and Bill

Samozrejme, Ninja Gaiden 4, ako i jeho starší bratia, je morbídne brutálnou hrou. Odsekávate hlavy, telá na polovicu, ruky lietajú vzduchom a do toho obrazovkou blčia gejzíry rýdzej krvi. Áno, titul má vysokú mieru štylizácie. Používa farebné kontrasty, aby potoky bordovej rezonovali maximalistickým spôsobom. Pripomína to ikonickú akčnú sekvenciu s gangom 88. Pochopiteľne, v jeho Whole Bloody Affair verzii, nie v čierno-bielom kino kastráte, ktorý sa síce môže tváriť ako pocta Kurosawovi, no vždy bude len vynútenou voľbou producentov a ratingového systému.

A keďže mojím osobným zvykom býva počiatočné momenty v hrách kritizovať, som rád, že pre tentokrát môžem pochváliť. Na prvý pohľad síce dostanete tradičnú lyžičku s výživou do úst, avšak (a to je dôležité) tento kus kuchynského vybavenia je pozlátený a ešte sa aj po použití sám umyje. Akákoľvek herná pasáž na alebo vo vlaku je vítaným spestrením. Ak však na nej prebieha tréningová sekvencia, ktorá vás necháva testovať možnosti protivníckej deštrukcie, užijete si ju o to viac. Za zhruba dvadsať minút rozsekáte desiatky sokov, strieľajú na vás z futuristického plavidla a následne sa dostanete do už zmieneného Neo Tokyo. Takto sa robí začiatok hry.

Je zrejme podstatné doplniť, že môžete oblasti aj trochu prehľadávať. Niečo podobné som u predchodcov až tak necítil, respektíve element explorácie v tomto prípade vyznieva dôležitejšie. Nachádzate nielen skryté predmety, no aj akési bonusové úrovne nazvané Purgatory Gates. Ide v zásade o challenge rooms, v ktorých si môžete podľa ľubovoľnej preferencie zvýšiť či znížiť náročnosť. Ako? Tým, že do stretu pôjdete s najnižším možným životom, získate po úspešnom dokončení bitky najvyššiu možnú odmenu. A, samozrejme, princíp funguje aj opačným smerom.

No pain, No gain

Maniakálni ninjovia so stovkami hodín si vychutnajú neúprosné pranierovanie, zatiaľ neskúsenejší môžu obrovskú výzvu jemne uzemniť tým, že si jednoducho nechajú vyšší život. Obe strany spokojné. Ak ale mám nejakú výhradu, musí byť rozhodne adresovaná istej pomalosti. Nie pohybov alebo útokov. Ani skákania či obrany. Narážam skôr na nahrávacie obrazovky, prechody medzi jednotlivými menu a, dokonca, aj nástupom do práve zmienených očistcov.

Viem, že to bude znieť pri pohľade na minulosť malicherne, avšak dnes nechcete čakať päť až desať sekúnd než sa znova vrátite do akcie. Ninja Gaiden bol vždy založený na umieraní, niekedy aj v priebehu pol minúty. A áno, v rebootovaných počiatkoch neboli ani poriadne checkpointy, takže ste sa vracali znova a znova na štartovací segment. Lenže, keď už tvorcovia pracovali s prívetivejšou schémou, ponúkajú záchytné body, bolo skutočne takým problémom učiniť proces úmrtia a následného návratu plynulejším? Mňa osobne to občas vyložene odrádzalo. Najmä v tuhších bitkách, kedy už pri desiatom padnutí trochu rezignujete a váš hnev nahrávacia obrazovka len podtrháva.  

Atraktívne prázdno

Team Ninja má dlhodobo problém s vizuálnym stvárnením svojich produktov. Pôsobia častokrát zastaralo a mnohé nedokonalosti vyťahujú estetikou. Niekedy ju trafia (Nioh), niekedy o niečo menej (Wo Long). Ich novinka stojí niekde na pomedzí. Ani zďaleka nevyzerá aktuálne či novo, napriek tomu dokáže zaujať. Modrými neónmi v temných útrobách mesta či celkovým mechanickým vyznievaním, v ktorom sa spája aj dávka japonského fantasy. Pochopiteľne, ako každá téma, aj grafika má opačnú stranu mince. Konkrétne tú, že vďaka tomu beží bezproblémovo, nedochádza k prepadom a zvládne aj 120 FPS, čo nepochybne ocenia mnohí hráči  hľadajúci tú najdokonalejšiu možnú plynulosť. Ja si na nej až tak nepotrpím a preto by som bol rád, keby vývojári hľadali sofistikovanejší balans.

Naozaj, v tejto podobe mohlo Ninja Gaiden 4 vzniknúť aj v roku 2016 na štvrtom PlayStatione a i tak by ste napočítali desiatku krajšie vyzerajúcich počinov. Stagnujúce vizuálne stvárnenie je aktuálnym neduhom moderného gamingu. Je dôležité pochopiť, že nejaká pomyselná dokonalosť už nastala a primárne ide o detaily v rámci interakcie, ktoré dokážu povýšiť zážitok o level vyššie – ostatne, pozrite sa napríklad na ľubovoľnú montáž fyziky z Grand Theft Auto IV. Zároveň, je novinka z produkcie Team Ninja a PlatinumGames do koridorov zakotvenou akciou, ktorá mala priestor prísť s minimalistickými doplnkami vynahrádzajúcimi zaprášenejšie spracovanie obrazu.

Esenciálnou súčasťou funkčnej akcie je aj hudobné podkreslenie. To dopadlo veľmi slušne. Nie som v tomto nijak vzdelaný a preto vás nedokážem zaujať akoukoľvek odbornou terminológiou, avšak soundtrack funguje pre potreby konštantného bitia ľudskej i neľudskej hávede. Ak by ste ho vsunuli niekam do Payday 3 alebo takej nenápadnej akčnej série filmov štartujúcej minulú dekádu (sľúbil som, že ďalšiu túto referenciu neurobím), ani by ste si to nevšimli. A to je vlastne poklona, nakoľko obe značky sú založené na pomerne šťavnatých headshotoch a divokých akčných kreáciách bažiacich po pulzujúcich muzikálnych tónoch.     

Padlý drak

Ninja Gaiden 4 je slušným príspevkom do poriadne preplneného žánru. Papierovo robí všetko adekvátne. Sústredí sa na divokú akciu, ponúka temnú neónovú estetiku, ktorá bezproblémovo ulahodí oku. Do uší púšťa hráčovi trieskajúce tóny ako z mierne nadhodnoteného Siratu. Navyše, udržiava si level náročnosti, ktorý na adekvátnych miestach povoľuje – napríklad v možnosti prechádzať titul na jednoduchšej obťažnosti. Prístupnosť, no nie za devalváciu zážitku. A to je v zásade správne krédo.

Nerobme hry hlúpo jednoduchými a primitívne nenáročnými. Dajme však možnosť nie až tak skúseným používateľom prechádzať ich. Ja osobne nikdy a nikde k takejto možnosti nesiahnem, ak však netrpí výsledný projekt, tak vlastne prečo nie? Hoc teda je pravdou, že niečo podobné môže spôsobiť, že dvaja ľudia prejdú úplné iný titul, to už je však celkom iná a omnoho komplexnejšia konverzácia.

S čím mám ale problém? Za projektom stoja dve štúdiá, ktorá mám veľmi rád. Team Ninja a PlatinumGames. Prví zmienení sú autormi fantastického Nioh, na ktoré nedám dopustiť. Zároveň k nemu prikladám moju dobovú recenziu PC verzie. Sekundovali im vývojári napríklad takej Bayonetty, Nier: Automata či Nintendo exkluzivity Astral Chain. A teda, bohužiaľ, sú aj kreatívnymi rodičmi Babylon’s Fall, čo bol nezvládnutý ambiciózny projekt zarezaný totálnym nezáujmom hráčskej komunity.

Legendy liet budúcich

Verím, že práve pre nich pôjde o určitý návrat do vyššej ligy, aby nemuseli míňať svoje drahocenné sily pri pomáhaní napríklad na Final Fantasy či Metal Gear Solid remakoch, hoc teda nepochybujem, že išlo o rentabilnú činnosť. A práve teraz prichádza element, ktorý ma škrie na duši. Štvrtý Ninja Gaiden je kvalitnou žánrovou záležitosťou. A tam to, bohužiaľ, končí. Nepriniesol mi nič, čo by som v minulosti ešte nevidel. Recykluje a variuje, mení prostredia, no hrateľnosť je vo svojej najprostejšej podobe vlastne identická. A to je škoda. Hlavne, keď sa stretnú takíto giganti oplývajúci (podľa môjho úsudku) ohromným kreatívnym talentom.

Zrejme k tomu prispieva aj fakt, že sequel dorazil po tak ohromne dlhej dobe. Práve preto som dúfal, že dostaneme ďalší reboot, podobný tomu z roku 2004. Nestalo sa tak. Séria kráča po vyšliapaných koľajach, funkčných cestičkách a ja by som ju rád videl aspoň trochu experimentovať. Nájsť zaujímavejšie invencie, ktoré by priniesli prvok nepoznaného.

Takto som dostal „len“ dobrý titul. Čo v súčasnosti tiež nie je málo. Napriek tomu nemám pocit plnej satisfakcie. Rád by som videl viac a aspoň trochu inak. Netvrdím, že musí ísť o obdobne razantnú zmenu, avšak ak by God of War z roku 2018 neprišiel s kompletnou prerábkou základných princípov gréckej ságy, neužil by som si ho tak ohromným spôsobom. A to je podľa mňa úlohou každej dlhoročnej značky. Zostávať verný jadru, no posunúť ho na odlišnú koľaj, ktorá následne pôsobí sviežo, aj keď ju stále dobre poznáme. 

Dúfam, že dorazí komerčný úspech a pôjde o zmysluplný návrat, ktorý nás následne dostane k ešte vypilovanejším pokračovaniam. Je vidieť, že séria nepovedala svoje posledné slovo a v prípade, že bude kvalita rásť, najbližšiu dekádu môžete nakoniec dostať pomerne solídnu trilógiu pre aktuálne publikum. A snáď aj niekoľko retro spin-offov k tomu.   

Komentuj!