Painkiller – Nevydarený návrat do očistca

Na hernú sériu Painkiller si za posledné roky spomenulo len málo ľudí, keďže od vydania posledného dielu, ktorý bol zároveň aj remakom toho prvého, Hell & Damnation, už uplynulo doslova 13 rokov. Situácia sa však len pomerne nedávno zmenila, keď sa objavili prvé informácie o pripravovanom pokračovaní, respektíve spin-offe. Fanúšikovia boli spočiatku nadšení, no postupne, ako sa odkrývali nové informácie o tomto titule, začínali byť skeptickí. Nuž, pripravovaný Painkiller mal priniesť hromadu zmien v rámci série, čím sa mal výrazne vzdialiť od svojich koreňov. Takže obavy boli na mieste, no hru nebolo treba hneď zatracovať, kým sa neukáže konečný produkt. Ten tak máme k dispozícii a je načase spravodlivo zhodnotiť, či sa novému Painkillerovi podarilo nadviazať na pomaly zabudnutú sériu, alebo si vývojári z Anshar Studios môžu sypať popol na hlavu. To sa dozviete v nasledujúcich riadkoch.

Recenzovaná verzia: PC

Séria Painkiller bola od svojich počiatkov takzvanou „doomovkou“ alebo dnes nazývaným „boomer shooterom“. Teda frenetickou akčnou hrou, v ktorej ste likvidovali hordy protivníkov so všemožnými zbraňami. Rovnako ako podobne ladené série (pôvodný Doom, Serios Sam, Quake, Duke Nukem či Shadow Warrior) dbal v prvom rade na akciu a až tak na príbeh. Svojím spôsobom na podobných základoch stavia aj najnovší Painkiller. Už ten pôvodný mal kooperatívny režim, vďaka ktorému ste si mohli zahrať celú kampaň s priateľmi. No najnovší prírastok do série stavil všetko práve na kooperáciu, pričom všetko ostatné išlo tak trochu bokom. Nový Painkiller je tak v podstate kooperatívnou FPS, ktorú môžete hrať v kooperácii s priateľmi alebo v „sólo“ režime v kooperácii s botmi. Ak ste teda očakávali nové sólo dobrodružstvo v pekelných kulisách, tak vás sklameme. Nový Painkiller je nadizajnovaný tak, že bez ľudských spoluhráčov či počítačom ovládaných si neporadíte.

Nový Painkiller nás opäť zavedie do očistca, v ktorom sa tentokrát ocitli štyria hrdinovia. Hra je dosť skúpa na slovo, takže po príbehovej stránke sa toho fakt veľa nedozviete. Čaká vás len niekoľko útržkovitých rozhovorov počas plnenia nájazdov (raidov) a následne postupné odomykanie záznamov v kódexe, ktorý obsahuje informácie o našich hrdinoch, zbraniach či nepriateľoch. Celkovo je však príbehová zložka tohto dielu viac-menej okrajová. Vašou úlohou je pomôcť archanjelovi Metatronovi zastaviť padlého anjela Azazela, ktorý sa snaží vybudovať neporaziteľnú armádu s pomocou svojich nefilimov.  Na zaujímavé príbehové zvraty či cutscény môžete v tomto prípade zabudnúť.

Oproti predošlým dielom nás opäť čakajú arény so zjavujúcimi sa nepriateľmi, no jednotlivé mapy sú navrhnuté tak, aby ste sa medzi arénami museli presúvať naprieč hernými koridormi, v ktorých občas nájdete nejaké to tajomstvo. V arénach narazíte na niekoľko vĺn nepriateľov, ktoré budete musieť zdolať, aby ste sa mohli posunúť ďalej, alebo na špecifické úlohy, ktorých splnenie vás posunie bližšie k dokončeniu danej úrovne. Celkovo však porazenie vĺn nepriateľov či splnenie úloh vedie k tomu, že nepriatelia sa prestanú zjavovať a vy tak máte chvíľku na vydýchnutie. V koridoroch medzi arénami sa však nepriatelia zjavujú prakticky donekonečna, aj keď len tí slabší. Herný obsah je v tomto dosť obmedzený. K dispozícii máte aktuálne len tri biomy, pričom každý z nich vám ponúkne tri nájazdy (raidy). Každý biom má v svojom závere bossa v podobe nefilima. Ak sa rozhodnete pustiť do tohto titulu osamote, tak odohratie všetkých deviatich nájazdov vám zaberie približne 5 hodín (v závislosti od zvolenej náročnosti). Čo je fakt veľmi málo.

Najvýraznejšou podobnosťou medzi touto hrou a celou sériou Painkiller je zbraňový arzenál a tarotové karty. Vývojári si väčšinu zbraní (tých najviac ikonických) požičali z predošlých dielov. No vo výbave budete mať vždy len 3. Jednou z nich je vždy práve painkiller, podivná zbraň s rotujúcimi čepeľami, s ktorou likvidujete nepriateľov pekne zoči-voči, za čo získavate muníciu. Ostatné zbrane si musíte postupne odomknúť. Dve z nich v tutoriáli a ostatné za hernú menu.  Každá zbraň má však aj sekundárny režim útoku a práve ten si môžete zvoliť, aj keď len z dvoch variantov. Jednotlivé zbrane si môžete postupne vylepšovať, no musíte najprv splniť výzvy spojené s danými zbraňami a mať dostatok hernej meny. Zbrane sú tak najoriginálnejším a zároveň najnostalgickejším prvkom tohto spin-offu.

Pred každým nájazdom si okrem dvoch zbraní môžete zvoliť aj dve tarotové karty. Tie však nie sú zadarmo a po nájazde sa automaticky zničia, takže si ich budete musieť nanovo zakúpiť. Tarotové karty si postupne odomykáte v tarotovej lotérii, takže nikdy dopredu neviete, aká karta sa vám odomkne. Karty sú však na prvých dvoch náročnostiach prakticky zbytočné. Ich bonusy nadobúdajú zmysel až na posledných dvoch náročnostiach. Výraznejšie mi prišli unikátne bonusy jednotlivých hrdinov, podľa ktorých si najpravdepodobnejšie zvolíte svoju postavu.

Veľmi podstatným prvkom každej FPS sú nepriatelia. Táto séria bola vždy typická rôznymi grotesknými či desivými zjavmi. V tomto prípade nás však čaká hromada nemŕtvych poskokov, ktorí sú však veľmi slabí, zjavujú sa v hordách a tým si pri ich likvidovaní ani nebudete veľmi všímať, ako vyzerajú a ako bojujú. Výrazne charakteristickejší sú už silnejší démoni, ktorí však svojimi vlastnosťami a schopnosťami v podstate pripomínajú silnejších protivníkov z iných kooperatívnych hier. Tých môžete zlikvidovať sústredenou paľbou alebo postupným používaním sekundárnych útokov, ktoré vedú k ich omráčeniu. Vtedy ich môžete veľmi rýchlo doraziť painkillerom. Napriek tomu, že hra je dosť krátka, tak sa veľmi rýchlo stáva stereotypnou. Likvidovanie protivníkov vás veľmi rýchlo omrzí. Zo samotnej akčnej stránky tohto titulu taktiež nemáte ktovieako dobrý pocit, čo je dosť na škodu. Po dohraní jednotlivých nájazdov sa tak úplne stráca chuť v hre pokračovať, keďže vás už prakticky nič nové nečaká. Len opakovať jednotlivé nájazdy dookola za hernú menu alebo si pustiť v podstate nekonečný roguelike režim. V prípade tohto titulu by sa zrejme hodil aj nejaký ten PvP režim, ktorý tu, samozrejme, absentuje.

V závere recenzie sa poďme v krátkosti pozrieť na technický stav. Oproti väčšine noviniek je vytvorený na Unreal Engine 4. Ten vyzerá vizuálne slabšie oproti UE5, no je zároveň aj menej hardvérovo náročný. To bude zrejme aj dôvod, prečo tento kooperatívny Painkiller využíva starší engine. Optimalizácia je tak vcelku dobrá, keďže sa nekladie dôraz na výrazne vysoký výkon. No aj napriek tomu sa nájdu v hre okamihy, kedy framerate trochu kolíše. Počas hrania môžete naraziť na nejaké tie grafické gliche či problémy s fyzikou najmä mŕtvych protivníkov, no nie je to nič strašné. Po technickej stránke hra najviac trpí na umelej inteligencii či už botov alebo protivníkov. Pri hraní ma skôr zarazil systém hľadania tajomstiev, keď sa mi v niektorých úrovniach žiadne zlaté truhlice ani neobjavili alebo mi na konci ukazovalo, že som našiel napríklad 6/3 tajomstiev. Oproti dosť slabému hernému obsahu a chabým nápadom je to však zrejme najmenší problém.

Painkiller je hrou, o ktorej neviem, čo si mám vlastne myslieť, keďže mi trochu uniká, čo chceli týmto počinom vývojári z Anshar Studios dokázať. Z pôvodnej značky si hra zobrala v podstate len jej zbraňový arzenál a používanie tarotových kariet. Takto sme teda dostali poriadne stereotypnú hru, ktorá k tomu ani neprekypuje obsahom, čo je ešte zarážajúcejšie. Na pár hodín dokáže zabaviť, no neviem si predstaviť, že by som mal pri nej stráviť čo i len ďalšiu hodinu navyše. V hĺbke duše však dúfam, že nebola posledným pomyselným klincom do rakvy série Painkiller a v budúcnosti sa dočkáme lepšieho a plnohodnotného dielu.

Komentuj!