Final Fantasy Tactics: The Ivalice Chronicles – Späť na bojové polia

Final Fantasy je na hernej scéne bezmála štyridsať rokov. Z pôvodne rýdzej JRPG záležitosti pre úzke spektrum hráčov vyrástla úspešná mainstreamová značka, ktorá si síce do dnešných dní drží špecifickú cieľovú kategóriu, rozhodne už ale nejde o tak neprístupnú značku ako kedysi. Z taktických stretov sa stali dynamické bitky v reálnom čase, čo znamená, že v súčasnosti tituly nevyžadujú hodinu dlhé návody na porazenie toho či onoho bossa (ako za dôb dodnes fantastického Final Fantasy X). Navyše, autori naposledy urobili krok stranou a viac ako východnému publiku, sa v šestnástej časti rozhodli tematikou priblížiť európskemu hráčovi. A prerobený Ivalice Chronicles, napriek svojej evidentnej starobe, v niečom minulý veľký diel pripomína.

Recenzovaná verzia: PlayStation 5

Poviem to hneď na začiatku, klasické taktické záležitosti mi aktuálne chýbajú. Nikdy som celkom nepochopil averziu hráčov voči tomuto žánru. Samozrejme, podobne ladený projekt neprinesie instantné uspokojenie (po vzore stratégií) ako iné prívetivejšie žánre, avšak spravidla sú tieto hry benevolentné a prístupné (na rozdiel od zmienených stratégií). V minulosti jestvovalo ťahových akcií pomerne dosť. Od zmieneného Final Fantasy, cez svetoznámu Personu, až po zapadnuté tie-in počiny ako The Lord of the Rings: The Third Age, ku ktorému do dnešných dní chovám obrovskú lásku. Najmä teda preto, že môjmu mladšiemu, grindovacím princípom nepobozkanému, ja, trvalo asi týždeň, kým sa presekalo cez morbídne náročnú Helm‘s Deep sekvenciu, čo radím medzi subjektívne najlepšie hráčske zážitky všetkých čias.

Každopádne, mnohé značky dodnes žijú, akurát teda nevychádzajú ani zďaleka tak často. Zároveň, niektoré opustili ťahové brehy a celkom inovovali vlastnú hrateľnosť. A zatiaľ čo Persona odoláva, posledná fantázia už zhruba dekádu ide vo frenetických šľapajach Devil May Cry, pričom len retrospektívne sa vracia k starým koľajam. Samozrejme, máme tu určité výnimky v podobe Metaphor: ReFantazio alebo neočakávaného hitu tohto roka, Clair Obscur: Expedition 33. To však nič nemení na fakte, že takzvané „ťahovky“ sú dnes doménou skôr indie tvorby než veľkých štúdií. Hoc, bolo by rozhodne fajn, keby sa vďaka obrovskému úspechu vyššie zmienených hier kyvadlo opätovne preklopilo.

Ivalice Chronicles je ľahkou prerábkou tridsaťročnej záležitosti, ktorá po prvýkrát otvorila oči na starom PlayStatione od Sony. A vzhľadom k tomu, že aktuálne nejdeme rozoberať komplikovaný remake, vyvstáva nám tu pomerne zásadná otázka. Môže takto starý titul akokoľvek relevantne fungovať na moderné publikum? Otázka naberá na dôležitosti obzvlášť s prihliadnutím na premenlivo búrlivé vody videoherného sektoru, ktorý si stihol za tri dekády prejsť nespočetným množstvom trendov, striedavo vznikajúcich a zanikajúcich zároveň. Je vôbec reálne, aby si hra stojaca na jednom mieste v časopriestore aspoň minimálne udržala nespochybniteľné kvality svojej doby?

Intrigy a vojny

Príbeh hráča okamžite vrhne do vojnového víru. Než sa stačíte adekvátne rozhliadnuť, prehovára k ústrednej postave menom Ramza desiatka charakterov, z ktorých vám (dosť pravdepodobne) praskne cievka niekde kúsok nad obočím. Je nutné sa upokojiť, pretože príbeh je trochu nešťastne napísaný. Minimálne teda, čo sa plynulej integrácie týka, nie samotných obsahových kvalít. Spočiatku sa jemne strácate. Neviete ako a kam, no s postupom v deji sa stavajú aj základné piliere formujúce pomerne pútavý svet – ako to už býva pri tejto značke zvykom.

Ten je mimochodom relatívne verný striedmemu európskemu fantasy, má klasický drsný a špinavý vzhľad, takmer ako by vychádzal z pôvodných (lepších) The Song of Ice and Fire kníh – zhodou okolností v danom období štartovali, ešte ako plánovaná trilógia, nie nikdy nedokončená sága. Ak vám však v minulosti prekážala prílišná inklinácia k bizarným prvkom skladaným na seba zdanlivo bez pevných pravidiel, tu sa jej báť naozaj nemusíte.

Ak sa mi niečo páčilo, tak je to rozhodne vybudovanie funkčnej histórie. Tá je koniec koncov asi pri nových a nespoznaných svetoch najdôležitejšia, nakoľko sa o ňu opiera logická nadväznosť a elementárne fungovanie ako také. Paradoxne, častokrát ju odhalí tretinový počet hráčov, nakoľko in-game texty číta až žalostne málo ľudí. Aj tu je množstvo informácií skrytých v rozličných encyklopédiách, barových šuškandách alebo hradných poverách šíriacich sa rozpravou. Inými slovami, ak nechcete, nemusíte na nič z lore sekcie naraziť, čím sa celková zrozumiteľnosť devalvuje na minimum. Čo by bola, pochopiteľne, škoda. Dianie sa výrazne spolieha, že ste zvedavý a sami pátrate, dokonca, chcete spoznávať.

Kings and knights

Za zmienku určite stojí aj anglický dabing, ktorý pôsobí povrchným dojmom. Napriek tomu, že k európskej architektúre a všeobecne západnejšiemu spracovaniu sveta viac sedí práve ten, pre moje ucho je kŕčovitou katastrofou nevídaných rozmerov. Väčšina z hercov znie príliš silene alebo pre zmenu ako deti. Skutočne sa mi len ťažko počúvalo herecké stvárnenie postáv evokujúce Shakespearovské divadlo plné pátosu a teatrálnych výkrikov do prázdna – rovno aj za minimálnu umeleckú mzdu, takže bez razantnejšieho prístupu.

Východný voice acting je na tom omnoho lepšie. Zároveň chápem, že väčšina z čitateľov pre vlastné pohodlie siahne k prirodzenejšej voľbe, sám im to nezazlievam, ich pohnútkam rozumiem, hoc s nimi nesúhlasím. Aj tak ale apelujem, aby ste aspoň vyskúšali japonský variant. Ak vám nevadí akcent a ich prirodzená živelnosť, budete mať omnoho lepší zážitok. Tak či onak ale ide o vítaný posun vpred. Pôvodná verzia obsahovala len titulky, čím charaktery trochu strácali na životnej iskre.   

Ohlodané na dreň

Tactics viac-menej rezignuje na akékoľvek výplňové gameplay elementy, mimo manažmentu, príbehu a súbojovej zložky, ktorá je základným stavebným pilierom prítomnej hrateľnosti. Môžete sa logicky domnievať, nepôsobí, pri obdobnom zúžení, výsledný produkt tak nejak ochudobnene? Odpoveď je jednoduchá – nie. Ak ale niečo z titulu cítiť, je to jeho dynamickosť, tá prekvapí aj moderné publikum očakávajúce rýchly náboj dopamínu.

Ostatne, pomerne často sa stáva, že v súčasných AAA tituloch narazíte na časti, ktoré sú jednoducho zbytočne natiahnuté, prípadne bez zmyslu nadužívajú na počiatku nastavený koncept so snahou vytrieskať z hry o desať hodín naviac. Dokonca, existuje projekt, ktorý z de facto úmorných fetch questov vystaval pomerne úspešné sériu – Death Stranding, pričom sa nájde spektrum ľudí, ktorí za to Godjimba nenávidia. Každopádne, remasterované Final Fantasy, vychádzajúce z klasicky z deväťdesiateho siedmeho roku je v zásade úplne zbavené akejkoľvek nepotrebnej výplne. To sa dnes už nevidí, no nie?

Napriek tomu disponuje pomerne slušnou hernou dobou, adekvátnym príbehovým ťahom a umne vystavaným lore pozadím. Zmienené prvky sa šikovne dopĺňajú a prepletajú, čím vytvárajú funkčný kompaktný celok. Aj na moje prekvapenie výsledok funguje veľmi dobre. Každú chvíľu sa púšťate do stratégiu vyžadujúcich stretov, ktorým predchádza výber nielen zbraní a brnenia, avšak primárne aj kľúčových povolaní, s ktorými sa spája jeden signifikantný neduh, súvisiaci s morom gamingu vo všeobecnosti – teda s náročnosťou a tutoriálmi.

Taký je čarodejnícky šach

Každopádne, o tom až neskôr. Zrejme bude nutné sa najviac venovať práve princípu, na ktorom sú strety s monštrami či surovými ľuďmi postavené. Žánrovo skúsených nemá staronová záležitosť čím prekvapiť. K dispozícii je pole kontaktu rozdelené do pravidelných štvorčekov. Najprv si vytrieskate svoje ťahy vy a následne váš protivník, pričom je ideálne ak myslíte aspoň zopár krokov vopred. Takmer ako šachy, však? Len teda menej fádne a s viacerými premennými.

Vašou úlohou je najprv priblížiť sa k oponentúre na dosah ostrých mečov či magických zaklínadiel a následne (v ideálnom prípade) kosiť jedného za druhým, až dokým sa na obrazovke nezjaví nápis hlásajúci vaše slastné víťazstvo plné satisfakcie. Mne osobne sa osvedčila taktika, pri ktorej som so všetkými dostupnými postavičkami atakoval výhradne jedného soka a až potom sa presunul k ďalšiemu, čo bol s pribúdajúcimi hodinami osvedčený a overený trademark môjho tímu.

Upozorňujem, že do stretov dýk a štítov som sa pustil na najvyššej dostupnej náročnosti a je pokojne možné, že nižšie úrovne budú vyžadovať menšiu taktickú brilantnosť, ktorú tak trochu mnou zvolený level výzvy očakáva. Nejde však o nič, čomu by ste sa nedokázali adaptovať. Treba mať na pamäti, že stále hovoríme primárne (viac než u iných žánrových zástupcov) o tímovej hre, ovládanej centrálnym mozgom, teda vami. Podobné pocity som mal napríklad pri treťom Baldur’s Gate.

Fantastická štvorka

Tiež v ňom nebolo možné uprednostniť jeden sólo charakter pred pedantnou kooperáciou dostupných lukostrelcov, upírov či rytierov s odlišnými schopnosťami a útokmi. Verte mi, nie je možné spoliehať sa výhradne na odolnosť hlavného hrdinu príbehovej línie, ktorý je, úplne logicky, najodolnejšou postavou.  

Miestami sa okrem navoleného družstva k vášmu oddielu pridajú takzvané guest characters, ktoré aktívne pomáhajú, avšak neviete im dávať explicitné príkazy ako postupovať v konkrétnej situácii. V nepríjemných momentoch sa teda rozhodujú podľa značne čudného morálneho kompasu, čo môže viesť k frustrácii. Inak si ale jednotky na bojisku vyberáte podľa vlastných preferencií a strategických plánov.

Pre autorov nie je ľahkou úlohou preniknúť do kože neznalého hráča. Pri akomkoľvek vývoji je nutné si uvedomiť, že vy ako tvorca titul dosť, pravdepodobne, poznáte, nakoľko s ním trávite niekoľko rokov života. Samotný koncový používateľ však vstupuje na neznáme pole. Občas sa dokonca stane, že vývojári zabudnú vysvetľovať niektoré mechaniky, ktoré síce sú úzko späté so žánrom, avšak ten nemusí každý poznať. A tak nezriedka vznikajú virtuálne zážitky, kde sa môžete cítiť stratene.

Už ma môžeš pustiť…

Opačnou stranou spektra je prehnané vodenie za ruku. Tu vidíš prekážku, tak stlačil tlačidlo X, aby si sa cez ňu dostal. A následne to ideálne sprav trikrát. Dôležitý je balans. A ten Ivalice má a zároveň nie. Pomerne ľahko pochopíte základné pravidlá hrania. Štvorcové bojisko, hrdinovia, útoky, mágia, používanie predmetov a tak ďalej. Kľúčový aspekt, ktorý však príliš vysvetlený nie je (súčasne v istom bode znamená, že sa nepohnete ďalej) sú rozličné povolania.

Každá postava, ktorú vezmete pod svoje krídla má vlastný džob, ktorý určuje princíp útokov. Lukostrelec využíva vyvýšené pozície. Majster meča zasa disponuje drvivým atakom, avšak iba nablízko a ďalšie podobné stereotypy, s ktorými sa stretávame v každej tretej digitálnej zábave. Lenže, samotná hra na tento fakt nijak neupozorňuje. Vy nejak tušíte, že si môžete zmeniť pomyselnú kategóriu, dôležitosť tohto kroku však nie je dostatočne akcentovaná.

Osobne preferujem kontaktné stretnutia pred ďalekým strieľaním šípov alebo magických zaklínadiel. Radšej si ušpiním meč od bahna a krvi, takže som zákonite na bojisko kráčal len v sprievode takýchto tank charakterov. Teda, až do momentu, kým jednoducho nebolo možné normálne pokračovať. Nech som skúsil akúkoľvek stratégiu alebo postup, všetky postavičky zomreli. Čo je problém najmä ak si netvoríte manuálne uložené pozície, keďže hrdinovia skapínajú natrvalo a následne musíte kupovať nových. Nielenže ide o drahý špás, zároveň sa k vám pridajú slabšie verzie už zabehnutých bojovníkov, čo vie zapôsobiť ako mastná facka na líce.

Nezostarol si ani o rok

Bolo teda nutné retrospektívne zmeniť predvolené pozície hrdinov a až s pestrejším zástupom útočníkov poraziť tuhú oponentúru. Tento krok ma ale stál niekoľko hodín hrania, čo nie je celkom príjemná situácia, keď vezmeme v úvahu už tak dlhú hernú dobu. Každopádne, podtrhlo to problematický tutoriál, ktorý je zvláštne dávkovaný a niektoré informácie selektívne vynecháva (z akého dôvodu naozaj netuším). Navyše, po ňom sa titul nielenže príjemnejšie hral, súčasne dával logický zmysel, premenil sa na funkčnú rovnicu. Ako po stránke výzvy, tak aj v oblasti kooperácie viacerých virtuálnych postáv.

Zďaleka najviac prezrádza vek titulu jeho grafická stránka. Simplicitné animácie, minimálne detaily, ktoré si aj pri evidentnej jednoduchosti udržiavajú určitú archaickú sympatickosť. Mám pre podobné stvárnenie slabosť. Zároveň si nikto príčetní nepovie, že sa pustí do retro záležitosti kvôli tomu, že chce byť vizuálne ohúrení. Na druhej strane, v posledných rokoch môžeme badať istý návrat k dizajnovému klasicizmu. A síce nejde o cielený Pixel Art, hráči sa tak nejak naučili doceniť aj počin, ktorý skôr využíva šikovné kontrasty farieb než najdetailnejší odraz v oku, ktorý vo finále ani poriadne neuvidíte (mimo fotografického režimu). Podobný návrat do minulosti ale určite niekoho odradí.

Takže šach-mat?

Ivalice Chronicles je napriek slušnému oprášeniu produktom svojej doby. Zďaleka najväčšou cieľovou kategóriou sú určite nostalgickí naladení hráči pripomínajúci si zapadnutú éru, kedy sa pozerali na štyri ku trom obrazovku, ktorej dominoval objem a nie uhlopriečka. Rátajú s chybami taktického Final Fantasy, dosť pravdepodobne poznajú triky, o ktorých sa mne ani nesnívalo a akonáhle začujú ústredné tóny hlavnej znelky, so slzami v očiach zhrabnú ovládač, klávesnicu či handheld.

V rámci moderného publika po hre siahnu skôr nadšenci doplňujúci si históriu. Zaujímavé je, že gameplay zostarol viac-menej fajn. Až na nezmyselný tutoriál som sa nadmieru bavil. Temným stredovekým svetom, náročnosťou bojovania a aj komplexnými systémami brnení, džobov a útočných predmetov. Prišlo mi skoro až vtipné, že zrovna tento žáner je naozaj trochu zacementovaný, nepúšťa sa do riskantných experimentov, avšak zároveň si dokáže udržať nestarnúci kvalitatívny štandard prežívajúci dekády.

Ide o čokoľvek zásadné? Vlastne, vôbec nie. Chápem, že práve tento titul odštartoval takzvané Tactics spin-offy, ak ho ale vynecháte, svet sa nutne nezrúti. V prípade, že vyložene hľadáte taktickú zábavu, funkčnú a nie totálne primitívnu, ste na správnej adrese. Toto Final Fantasy už nestavalo revolučné piliere, no rozumne pristupovalo k žánru a so všetkými jeho dostupnými prostriedkami vytvorilo veľmi pekný kúsok, nelámajúci si s postupom času chrup. Úctyhodné tvrdenie, keďže o dva roky bude mať pôvodná verzia tridsiatku na krku. Necítite sa trošku starí?  

Teraz zostáva len dúfať, že Square Enix bude pokračovať vo vyťahovaní týchto maličkých diamantov a postupne sa dočkáme kompletnej ságy na moderných platformách. V zásade ide o logický finančný krok. Prerábky naozaj nestoja mnoho a udržiavajú ságu v povedomí medzi vydávaním veľkých projektov. Netvrdím, že bez týchto klasík herný segment neprežije, avšak, minimálne ich docení ďalšia generácia zanietených fanúšikov, ktorí sa snáď dostanú aj k iným Final Fantasy, ešte o kúsok lepším, hrám.  

Komentuj!