Silent Hill f – Príbeh Hinako

Silent Hill síce patrí medzi nesmierne populárne značky, no akosi nešlo nevidieť, že v Konami si s ňou dlhé roky nevedeli príliš rady. Po nepríliš vydarenom spin-offe s podtitulom Book of Memories sa po nej doslova zľahla zem, ak nepočítame slávny teaser P.T. na zrušený Silent Hills. Ich trápenie ešte viac zvýraznil extrémne zbabraný interaktívny hororSilent Hill: Ascension a veľa chvály nevzbudil ani bezplatne vydaný bonus pre PlayStation Plus s názvom Short Messade. Potom však prišiel menší zázrak. Tým bol remake dvojky od poľského Bloober Teamu, ktorý prekonal všetky očakávania a budúcnosť série vyzerala razom o niečo ružovejšie. To mal podčiarknuť aj mimoriadne očakávaný Silent Hill f, no podarilo sa mu pretaviť kvalitné ingrediencie do kvalitného celku?

Recenzovaná verzia: PC

Samotný dej je zasadený do šesťdesiatych rokov minulého storočia. Konkrétne v ospalej dedine Ebisugaoka, kde žije aj stredoškoláčka Hinako Shimizu. S rodinou si však príliš nerozumie, keďže jej otec je násilný alkoholik a matka je až prehnane apatická voči jeho výbuchom hnevu. Oporu nenachádza ani vo svojej sestre Junko, ktorá sa vydala a odišla z domu. Po jednej z hádok tak Hinako odchádza za svojimi kamarátmi, no skôr, než sa stihne nazdať, mesto sa ponorí do hmly, v okolí začnú z ničoho nič vyrastať pavúčie ľalie a ju samotnú začne prenasledovať akési desivé monštrum. A to je len začiatok…

Hneď na úvod sa hodí poznamenať, že najnovší prírastok disponujúci naozaj tajomným názvom je oficiálne radený ako spin-off a nie je teda súčasťou hlavnej ságy. To, že prináša samostatný príbeh je pritom jedna vec, no odlišné je aj zasadenie, a to nielen časové ale aj prostredie ako také. K tomu treba pripočítať i viaceré nové mechaniky a fakt, že samotný Otherworld, ako ho poznáme, sa v hre vlastne ani neobjaví a miesto toho pripomína temnejšiu verziu tradičného japonského chrámu a jeho okolia. To však ide ruka v ruka s hlavnými témami zápletky, ktorá je určite zaujímavá, no možno si to spočiatku ani nevšimnete.

Ak vám posledná veta trochu zamotala mozgové závity, rozhodne tým nechcem napísať, že príbeh vás nedokáže vtiahnuť. To určite nie, no pokiaľ očakávate priame odpovede, pri prvom hraní sa ich skutočne nedočkáte. Miesto toho sa neustále pracuje s všadeprítomnou symbolikou, postavy vedú kryptické dialógy a čo-to síce naznačí úplný záver, no reálne vám nemusí vonkoncom stačiť. No ešte aby nie, keď prvý priechod i samotní autori berú ako ekvivalent zlého konca (hoci v zásade funkčného) a viac sa začne odhaľovať až pri druhom hraní.

Navonok zvláštne rozhodnutie však nie je v japonských tituloch vyloženou novinkou. Stačí spomenúť ako pracuje s príbehom slávny tvorca Yoko Taro (Nier, Nier: Automata), kde nové priechody bežne vrhajú odlišné svetlo na predošlý priebeh, či ho rovno efektívne rozširujú A tu tomu skutočne nie je inak, pretože „true ending“ viete dosiahnuť najskôr pri treťom hraní. Plne chápem, že niekoho to môže trochu odradiť, no vedzte, že hra funguje tak či tak, akurát nie až tak dobre. Nejde pritom o to, že by ste sa dočkali výrazne odlišného zážitku, no diabol sa skrýva v detailoch. Nielenže sa začnú objavovať jemne upravené, či rovno úplne nové cutscény, no súčasne sa otvoria i predtým nedostupné lokality a cez ne sprístupnia nové možnosti. Aby toho nebolo málo, každý z koncov disponuje unikátnym záverečným bossfightom, čo dokáže čiastočne ospravedlniť fakt, že zmien by mohlo byť aj viac.

Vo vôbec prvom Silent Hille zasadenom do rýdzo japonského prostredia (je zaujímavé, že u takého Resident Evilu na niečo podobné stále čakáme) nie je inak žiadnou náhodou, že hlavnou hrdinkou je len štvrtýkrát žena. O samoúčelnú voľbu skutočne nejde, keďže scenár sa priamo dotýka tém ako spoločenské očakávania či rodové postavenie žien v danej dobe. A čo vlastne znamená to mýtické f v názve? Odkazuje jemne feministické vyznenie? Alebo na červené kvety postupne pohlcujúce mesto? Alebo na strach ako ústredný prvok série? Ťažko povedať, no nakoľko to nikto z tvorcov priamo nepotvrdil, nateraz to musíme ponechať našej vlastnej interpretácii.

Poďme sa však venovať hrateľnosti, ktorá je nemenej dôležitým aspektom. Vývojári sa ani tentokrát nepúšťali do vyložených experimentov a znova vás tak čaká lineárnejší zážitok prekladaný či už akciou alebo logickými hádankami. Aj bez mapy sa tak dokážete v meste pohodlne orientovať, no určite sa oplatí preskúmavať prostredie o niečo dôkladnejšie. Inak na tom nie je ani spomínaná temná dimenzia, hoci fakt, že mapa sa neustále aktualizuje a zaznačuje sa do nej všetko podstatné, nie je vonkoncom na škodu. Čo sa inak týka samotných lokalít, jednou z najlepších je za mňa stredná škola, ktorú navštevuje hlavná hrdinka a zaujímavo je vyriešený aj jej rodný dom. Nebudem však prezrádzať akým spôsobom s ním titul pracuje a prečo v ňom strávite ďaleko viac času ako sa môže sprvoti zdať.

Atmosféra ako taká teda skutočne funguje a jediné, čo by sa hre možno dalo vyčítať je to, že je skôr napínavá, než skutočne strašidelná. Na druhej strane, moje zhodnotenie berte s určite s rezervou, keďže vyložene strašidelný mi neprišiel ani remake dvojky, čo pritom skutočne nevnímam ako negatívum. Nezriedka na vás pritom útočia bizarne pôsobiace monštrá (s dizajnom niektorých sa vývojári naozaj vyhrali), nepríjemne pôsobiace momenty rozhodne nechýbajú, no primárne na mňa titul pôsobil nepríjemne až znepokojivo. A to myslím v dobrom slova zmysle, keďže Silent Hill by mal presne o tom.

Kameňom úrazu pre však pre mnohých, zdá sa, súbojový systém, akokoľvek si osobne nemyslím, že je až tak zlý. Jednu vec si však treba ujasniť ihneď na začiatok. Silent Hill f i naďalej zostáva survival hororom no zároveň je o poznanie akčnejší, než väčšina dielov značky. S tým súvisí aj fakt, že hoci sa dajú nepriatelia nezriedka obiehať, niekedy to skutočne nejde a s blížiacim sa koncom budete čoraz častejšie nútení likvidovať okolitých protivníkov. Ak som však spomínal survival prvky, tie sa mimo iné prejavujú tak, že zbrane majú obmedzenú výdrž. Ak ich teda včas neopravíte alebo ich rovnako nevymeníte za nové, môže vám to narobiť naozaj veľké problémy. To aj preto, že Hinako je v boji vcelku ťažkopádna, prítomný je aj ukazovateľ staminy, ktorý sa veľmi rýchlo vyčerpáva a vlastne sa ani nedivím tomu, že kadekoho to môže trochu odradiť.

Zároveň však treba dodať, že Hinako môže v priebehu hry vylepšovať všetky kľúčové atribúty, teda zdravie, staminu, respektíve duševné zdravie. Nebudem sa púšťať do komplikovaných rozborov, no s pribúdajúcim časom skrátka vydržíte viac, dokážete sa efektívnejšie uhýbať protivníkom, protútoky môžu byť z vašej strany drtivejšie a tak podobne. Úlohu v tomto smere zohrávajú aj akési špeciálne talizmany nazývané Omamori. Tých môžete mať aktivovaných naraz tri, respektíve päť v New Game+ a vďaka nim sa viete dostať k mimoriadne zaujímavým „buildom“. Že vám tento pojem trochu evokuje souls žáner? Nie ste až tak ďaleko od pravdy, hoci jeho komplexnosť skutočne nedosahuje. Teoreticky si však viete zaistiť, aby Hinako takmer automaticky counterovala, vydržala takmer nemožné alebo vaše zbrane udeľovali čo najväčšie poškodenie na úkor čo najmenšieho opotrebovania sa. Háčik je každopádne v tom, že pri prvom priechode niečo podobné takmer neisto nedosiahnete.

No hoci mi systém vylepšovania vcelku vyhovoval a opakované hranie je vďaka tomu príjemnejšie, nedá mi nezmeniť jedno už aj za mňa výrazné negatívum. Teoreticky by som mohol vyčítať viac, ako aj to, že Hinako je niekedy schopná stlačením tlačidla vyliezť na vysokú stenu a inokedy nevie preliezť ani jednoduchý plot, hoci chvíľu predtým to v rámci naháňacej sekvencie dokázala. Zďaleka najviac mi však prekážal obmedzený inventár v kombinácii s nie práve najlepšou itemizáciou. Niektoré predmety sa napríklad zlučujú do jedného slotu, iné zase nie a hoci si môžete časom zvýšiť jeho veľkosť, stále to môže byť trochu málo. Rôzne predmety sa totiž povaľujú všade a mimo liečiv, či sád na opravovanie môžete zbierať aj klasické cennosti, či len také, ktoré je ďaleko vhodnejšie obetovať za vieru potrebnú na dodatočné upgrady. No keďže sa modlitebné oltáre rozhodne nenachádzajú na každom rohu, môže sa vám pokojne stať, že budete každú chvíľu pobehovať tam a späť, len aby ste sa nemuseli predmetu v inventári nenávratne zbaviť. A hoci chápem, že aj toto je súčasťou survival mechaník, osobne by som to riešil užívateľsky pohodlnejšie. No vy na to môžete mať pokojne iný názor.

Vizuálne je inak Silent Hill f naozaj pôsobivý a Unreal Engine 5 je určite cítiť. Nie je síce vizuálne najkrajšou hrou, akú som kedy testoval, no zároveň sa jej nedá upierať pôsobivý art štýl. V detailoch sa občas prejavujú menšie nedostatky, no nikdy nič zásadné, vďaka čomu by vaše dojmy museli padať strmo nadol. Za zmienku stojí i to, že na hudbe sa znova spolupodieľal legendárny Akira Yamaoka a spolu s pôsobivým ambientom ideálne dotvára tú pravú silenthillovskú atmosféru. Škoda len, že tentokrát chýba vyložene ikonická skladba, ktorá by sa výraznejšie vryla do pamäte aj po skončení… Čo sa týka optimalizácie, tá nie je vôbec zlá, no v neskorších fázach hry sa u mňa aj napriek inštalácii na SSD disk začali prejavovať menšie poklesy frameratu. Na druhej strane, zásadné bugy sa mi po celý čas vyhýbali, čo je určite pozitívne.

Aký je teda nový Silent Hill? Trochu iný, no nie zásadne. Prináša síce viacero inovácií, no zároveň si zachováva esenciu série a jej elementárne kvality. Japonský setting nemusí paradoxne sadnúť všetkým, no za mňa vnáša do značky veľmi príjemné osvieženie a nedá sa mu upierať istá unikátnosť naprieč celou ságou. Nie je vonkoncom dokonalý, no napriek tomu ma dokázal pohltiť od úplného začiatku až po samotný koniec, čo musím zákonite oceniť vysokou známkou. A úprimne ma poteší, ak ho rovnako doceníte aj vy.

Komentuj!