Agatha Christie – Death on the Nile – Diskopríbeh na Níle

Dobré detektívky si vždy zaslúžia moju pozornosť. Príbehy Agathy Christie sú v tomto ohľade skutočne ikonické, rovnako ako postava belgického vyšetrovateľa Hercula Poirota. Jeho prípady sa dočkali mnohých filmových spracovaní, no čoraz častejšie sa objavujú aj na herných platformách. V roku 2023 som mal príležitosť hodnotiť spracovanie Murder on the Orient Express, ktoré ma veľmi príjemne prekvapilo. Bol som presvedčený, že Hercule Poirot sa opäť vráti a rovnako som tušil, ktorý príbeh sa dostane na rad tentoraz. Death on the Nile je totiž logická voľba, pretože podobne ako Murder on the Orient Express patrí medzi najznámejšie diela Agathy Christie. Ako sa s tým tvorcovia zo štúdia Microids popasovali?

Recenzovaná verzia: PC

Príbehu sa ani tentoraz nebudem podrobnejšie venovať, keďže som presvedčený, že väčšina z vás ho dobre pozná. Pre nezasvätených však spomeniem aspoň toľko, že dej sa odohráva v Egypte, kde náš obľúbený detektív Hercule Poirot navštívi hrobku Abu Simbela. Níl je v tomto období síce pokojný, no plavba sa nezaobíde bez tragických udalostí. Ako to už býva, vraždy Poirota sprevádzajú všade tam, kam sa rozhodne vydať, a inak to nebude ani tentoraz. Najdesivejšie však je, že celý prípad pôsobí tak, akoby tento ohavný zločin nemohol spáchať nikto. Keď sa však klbko začína pomaly rozmotávať, odkrýva sa príbeh veľkej tragédie. A ako to už u Agathy Christie býva, v pozadí všetkého sa skrýva láska.

Hneď na začiatok by som mal spomenúť, že herná adaptácia Death on the Nile sa opäť rozhodla trochu zmeniť časopriestor oproti predlohe. Tentoraz sa neocitáme v tridsiatych rokoch minulého storočia, ale v sedemdesiatych. Príbeh to zásadne neovplyvňuje, rozdielom je predovšetkým všadeprítomná disko hudba, niekoľko odlišných vozidiel a odev niektorých postáv, najmä tých mladších, ktorý toto obdobie odráža. Pôvodne som očakával, že podobne ako v prípade Orient Expressu sa príbeh presunie do súčasnosti, no takéto úpravy dokážu byť celkom osviežujúce. Aspoň mi zostáva priestor na úvahu, v akom období sa Poirot pustí do ďalšej záhady. Možno raz aj v roku 1942.

Možno si niektorí z vás kladú otázku, či má vôbec zmysel hrať túto adventúru, ak poznáte predlohu od A po Z. Dokáže vás hra ešte niečím prekvapiť? Rovnako ako naposledy platí, že najlepšie je s príbehom ďalej pracovať a rozširovať ho. Čo tým myslím? Dej sa môže výraznejšie rozvetviť a ponúknuť nové línie, ktoré sme doteraz nepoznali. Prípadne priniesť úplne novú záhadu. Tvorcovia nám predstavujú mladú detektívku Jane Royce, pre ktorú je Poirot veľkým vzorom. Jej kamarátka Emmy je však náhle zavraždená. Ako účtovníčke sa jej podarilo odhaliť špinu na vlastného zamestnávateľa a zaplatila za to životom. Jane sa preto rozhodne vypátrať vraha svojej priateľky a zároveň odhaliť, do čoho sa vlastne Emmy zamotala.

Nakoľko tu máme dvoch detektívov a dva prípady, hra tieto línie neustále strieda. Jednu kapitolu strávime s Herculom Poirotom pri vyšetrovaní vraždy na Níle a v ďalšej sa v úlohe Jane pokúsime vypátrať vraha, ktorý pripravil o život Emmy. Dokážem si predstaviť, že niekomu môže takýto spôsob rozprávania prekážať, no ja ho za problém nepovažujem. Príbeh Jane sa totiž celkom prirodzene prepája s Poirotovým a dokonca sa stretne aj s niekoľkými postavami, ktoré sa neskôr objavia na lodi Karnak. Okrem toho nám tak hra ponúka aspoň malý pohľad na život v sedemdesiatych rokoch z trochu inej perspektívy a pôsobí to veľmi dobre. Zároveň to nijako nezatieňuje šarm Hercula Poirota.

Objaví sa tu aj niekoľko ďalších postáv, ktoré dostali viac priestoru vo vlastnej dejovej línii. Nebudem prezrádzať konkrétne mená, aby som vás ušetril spoilerov, no môžem povedať, že doplnené udalosti pôsobia prirodzene, dávajú zmysel a ešte lepšie dokresľujú jednotlivé charaktery. Neraz sa stane, že si k nim vytvoríme sympatie a dokážeme porozumieť ich konaniu. Zároveň však platí, že zdanie môže byť klamlivé. To isté platí aj pri postavách, ktoré nám od začiatku nesedia. Tento aspekt však nefunguje zakaždým rovnako, keďže niektoré postavy sú vo svojom smerovaní čitateľné už od prvých chvíľ.

Práve tu tkvie aj problém s príbehom Jane. Kým hra rozprávala Death on the Nile, vôbec mi neprekážalo, že som sledoval udalosti, ktoré som vedel predvídať. Je to prirodzené, keďže som čítal predlohu a videl minimálne dve filmové adaptácie. V Janinom prípade by však udalosti nemali byť odhalené tak rýchlo a priamo. Prenasleduje totiž vraha s krycím menom „The Spider“ a je fajn, že jeho identita zostáva dlho neznáma. V hre však príde moment, kedy si veľmi rýchlo poskladáte dve a dve dohromady, takže následné odhalenie už nepôsobí ako veľké prekvapenie. To je niečo, čo pre tvorbu Agathy Christie nikdy nebolo typické. Navyše som si všimol aj niekoľko drobných chýb v rozprávaní, čo je rozhodne škoda.

Nastal čas pozrieť sa aj na ostatné aspekty hry. Ako je na tom vizuálna stránka? Podľa mňa vyzerá rovnako dobre, ba možno aj o niečo lepšie než jej predchodca. Dizajn Hercula Poirota je stále výborne zvládnutý a ostatné postavy pôsobia tiež veľmi solídne. Pochvalu si zaslúžia aj interiéry a exteriéry. Tvorcovia dokázali skvelo pracovať so svetlom a v mnohých momentoch hra pôsobí vizuálne naozaj pôsobivo. Sem-tam sa síce objavia detaily, ktoré nepôsobia až tak kvalitne, no nepovažujem to za mínus. Je vidieť, že autori majú v tomto smere jasnú víziu a verím, že sa budú v tejto oblasti naďalej zlepšovať.

Hudobná stránka hry je rovnako výborná. Ako som už spomínal, titul ponúka príjemný soundtrack, ktorý dokonale zapadá do disko obdobia. Skladby pôsobia harmonicky, ich opakovanie nikdy nepôsobí rušivo a ani po dlhšom hraní nie sú monotónne či nudné. Všetky sú inštrumentálne, čo umožňuje ešte viac si vychutnať prostredie lode Karnak, hotela alebo disko klubu z prológu. Hudba je vždy zvolená vhodne a výrazne prispieva k budovaniu atmosféry. Navyše v hre môžete zozbierať aj celý soundtrack, ak sa vám podarí nájsť všetkých šestnásť dôvtipne ukrytých zlatých platní.

Hrateľnosť sa oproti predchodcovi nijako zásadne nezmenila. Je jednoduchá, funkčná a ľahko pochopiteľná. V titule sa nachádza množstvo hlavolamov a rôznych minihier, ktoré dokážu miestami poriadne potrápiť vaše šedé mozgové bunky. Náročnosť je pritom nastavená veľmi rozumne a ak by ste si s niektorou hádankou nevedeli rady, vždy je možné odomknúť bezplatné nápovedy, ktoré vás nasmerujú k riešeniu. A ak by ani to nepomohlo, hra ponúka ako poslednú možnosť aj kompletné riešenie. Vďaka tomu si ju môžu naplno vychutnať skúsení milovníci hlavolamov aj úplní začiatočníci.

Čo sa týka minihier, tie sa neobjavia v každej kapitole, no najlepšie sa predviedla kapitola číslo štyri. Tu si s Jane budete môcť vyskúšať niekoľko hazardných hier alebo dokonca retro videohru na arkádovom zariadení. Ak budete šikovní, môžete sa pokúsiť aj prekonať rekord najlepšieho hráča „L4W“. Tieto momenty ma veľmi príjemne potešili a fungujú skvele. Navyše treba dodať, že kedykoľvek ovládate Jane, máte možnosť vyskúšať si aj svoje schopnosti v odbore odomykania zámkov pomocou šperhákov.

Čo ďalšie ešte Agatha Christie – Death on the Nile ponúka? Aktivít je tu skutočne viac než dosť. Môžete si vyskúšať tvorbu profilu postáv, kde správnym spájaním informácií o jednotlivých charakteroch môžete získať nové poznatky a možno si overiť, či ste využili všetky dialógové možnosti, pretože väčšina dôležitých informácií sa ukrýva práve v nich. Opäť na vás čaká zbieranie zlatých fúzov Hercula Poirota – dokopy je ich v hre až sto – a rovnako si budete môcť zveľadiť aj svoje vlastné malé múzeum.

Múzeum nájdete v hlavnom menu pod možnosťou „Extras“, kde sa ocitnete v miestnosti, ktorú môžete postupne dekorovať svojimi vlastnými úspechmi. Jednotlivé exponáty odomknete nájdením spomínaných zlatých fúzov a zároveň si môžete naplniť aj vlastný jukebox kompletným herným soundtrackom. Považujem to za príjemnú malú aktivitu, ktorá motivuje hráča hľadať dômyselne ukryté fúziky. Niektoré možno nájdete rýchlo, no pri iných sa skutočne zapotíte, pretože dokážu nenápadne splynúť s prostredím. V múzeu si môžete pozrieť aj zlaté trofeje, ktoré symbolizujú vaše dosiahnuté herné achievementy. Celkovo ide o veľmi sympatický nápad, ktorý hráčom prináša ďalšiu motiváciu a zábavu.

Po všetkom tom pozitívnom je však na mieste spomenúť i aspekty, ktoré hra nezvládla až tak dokonale. Okrem už vyššie spomenutých detailov by som rád upozornil na niektoré hlavolamy, ktoré technicky nie sú úplne bezchybné. Viackrát sa mi stalo, že počas riešenia hlavolamu zamrzol a bolo potrebné hru vrátiť do hlavného menu a znova ju spustiť. Nezamrzla pritom celá hra, len konkrétny hlavolam – v ňom nebolo možné pokračovať ani ho opustiť. Občas sa vyskytli aj drobné grafické glitchy, napríklad zmizli steny v niektorých oblastiach, čo umožnilo vidieť bielu plochu, alebo hra nereagovala na určité predmety, ktoré sa mali dať zobrať. Po reštarte sa však všetko dalo opäť vrátiť do poriadku.

Písal som síce, že hlavolamy a minihry mali vcelku optimálnu náročnosť, no v niektorých prípadoch mi chvíľu trvalo pochopiť, ako daný problém vyriešiť, pretože hra vždy nedokázala adekvátne vysvetliť svoje ovládanie. Skvelým príkladom je scénka, kde je Jane spútaná na stoličke a vašou úlohou je rozhojdať sa a oprieť sa o múr za vami. Hra vám povie len toľko, že ovládanie prebieha pomocou klávesov WASD. Ak však stlačíte ktorúkoľvek klávesu, nič sa nestane, keďže je potrebné striedavo a rýchlo stláčať klávesy W a S, aby sa stolička rozhýbala. Viem si však predstaviť, že mnohí hráči s tým nemusia mať problém.

V hre sa objaví aj niekoľko malých úsmevných momentov, ktoré ma úprimne pobavili a stoja za zmienku. Fakt, že počas hrania môžete pohladkať aj niekoľkých psov, je dnes vo videohrách úplne bežný. Lenže tu máte možnosť pohladkať i potkana, ktorý sa túla po zemi. Zaujímavosťou je aj to, že s výnimkou Hercula Poirota a Jane majú všetky postavy počas celej hry rovnaké oblečenie, akoby nemali nič iné alebo celý ich šatník pozostával z jediného outfitu. A hoci ide o nepodstatné drobnosti, zaslúžia si aspoň menšiu zmienku.

Ako teda vnímam Death on the Nile? Ak ste si užili moderne spracované Murder on the Orient Express, jeho nástupca vás určite nesklame. Ide o solídne pokračovanie, ktoré niektoré aspekty zvláda ešte lepšie než predchodca a opäť dokáže prerozprávať známy príbeh s drobnými zmenami, ktoré ho robia zaujímavejším. Postavy sú dobre nadabované, dialógy pôsobia prirodzene (maximálne s jemným christieovským nádychom, čo je v poriadku) a rozšírenie príbehu pôsobí uveriteľne. Verím, že toto nie je naše posledné stretnutie s Herculom Poirotom v hernom svete a som zvedavý, ktorú záhadu bude vyšetrovať nabudúce. Osobne by ma najviac zaujímalo, ako by spracovali Nemého svedka, nechajme sa však spolu prekvapiť, či na neho dôjde.

Komentuj!