Final Fantasy VII Rebirth – Návrat kráľa

Patríte k tým, ktorí netrpezlivo očakávajú novú verziu zrejme najlegendárnejšieho dielu známej RPG ságy Final Fantasy? No hoci vyšla druhá časť plánovanej trilógie behom vlaňajška, až tento rok stratila PlayStation exkluzivitu a užívať si ju môžu konečne i majitelia počítačových zostáv. Poďme sa teda spolu bližšie pozrieť na jeden z najviac rezonujúcich titulov minulého roku – Final Fantasy VII Rebirth.

Recenzovaná verzia: PC

Sám som pritom do nového spracovania vstupoval bez akejkoľvek nostalgie, čo možno aj nemožno považovať za výhodu. Už Final Fantasy VII Remake z roku 2020 naznačil, že tvorcovia sa nebudú predlohy držať stopercentne, hoci postupnosť príbehu a kľúčové momenty sú zjavne zachované. Na vlastnej koži som síce jeho udalosti nezažil, no ide o tak známu hru, sa k vám časom čo-to dostane, aj keby ste nechceli. No ak aj patríte do tej menšiny, ktorá sa spoilerom dokázala vyhnúť, alebo ste už originál v minulosti hrali,vzásade je to úplne jedno. Tvorcovia si totiž dokázali pripraviť dostatok prekvapení, či zaujímavých situácií, aby nimi držali vašu pozornosť.

Príbeh ako taký priamo nadväzuje na udalosti Remaku pokrývajúceho približne prvých šesť hodín originálu, respektíve jeho úplného záveru. To je, samozrejme, logické, no píšem to hlavne preto, že Rebirth vám to nijak neuľahčuje a mimo veľmi stručnej rekapitulácie predchádzajúcich udalosti v menu na sa ničoho ďalšieho nedočkáte. To nie je, samozrejme, výčitka, iba tým poukazujem na prístup autorov, ktorí vyložene počítajú s vašou znalosťou toho čo sa stalo – a že medzitým uplynuli štyri roky už nemusí nikoho zaujímať. Už úvod dvojky vás môže navyše vcelku zneistiť tým, čo sa v ňom odohráva, no radšej sa zdržím konkrétnych vyjadrení a nebudem nič prezrádzať. Napíšem len toľko, že na vás čaká i jeden ikonický moment, no k nemu sa dostanete až na úplnom konci.

Viac ako príbeh, ktorý nie je zlý, no má trochu problémy s tempom, ma každopádne bavili postavy. Ak vám náhodou neprirástli k srdcu minule, potom máte smolu a Rebirth na tom nezmení asi nič. Osobne mi však táto partička imponovala a to vrátane nových prírastkov, kde dobre známu zlodejku matérií Yuffie dopĺňa aj mačkovitý robot Caith Sith. I ja mám, samozrejme, svojich favoritov (môže vôbec niekto neznášať Tifu či Aerith?), no vyložene slabý článok sa tu hľadá veľmi ťažko. Všetky charaktery spolu neustále interagujú, ich reakcie vás vedia dojať, či rozosmiať a nakoľko vedia byť poriadne užitoční i v boji, čo viac si môžete želať?

Poďme sa však krátko venovať samotnej hrateľnosti, ktorá sa nedočkala množstva zásadných zmien a od začiatku sa tak budete cítiť ako doma. Nečakajú nás teda radikálne skoky ako medzi prvým a druhým Witcherom či v rámci série Mass Effect, kde dvojka taktiež priniesla veľa inovácií. To však logicky neznamená, že všetko je identické a iba sme sa posunuli do nových lokácií. Najvýraznejšou novinkou je neprekvapivo dlhšie avizovaný open word. Ten sa v sérii objavuje iba po druhýkrát (prvý raz ho využil Final Fantasy XV), no hra vás do neho pustí až behom druhej kapitoly. Nejedná sa však o jednu veľkú otvorenú mapu, skôr sériu máp poprepájaných lineárnymi sekvenciami. Čo je vlastne vcelku funkčný systém a prieskum sveta sa vám tak nikdy vyložene nepreje, keďže ho priebežne narúšajú inak vystavané pasáže.

Respektíve nemal by sa, no realita môže byť trochu iná. Faktom totiž je, že celkovo na vás čaká šesť väčších máp a veľmi rýchlo odhalíte klasický loop, kde na každej plníte takmer to isté. Vizuálne odlišné prostredia sú pritom, samozrejmosťou, nechýbajú ani nové mechaniky (hneď v druhej získate možnosť šplhať sa s vašim Chocobom po strmých stenách), odlišne prebieha i zbieranie protorelicov, no základ je rovnaký a pokiaľ si stále uťahujete z ikonických vežičiek Ubisoftu odkrývajúcich záujmové miesta, hádajte čo tu na vás čaká… Nie je to síce zásadnou prekážkou a v podstate som exploráciu užíval, súčasne by som však tunajší open world neoznačil za najlepší, a akým som sa kedy stretol. Na to mi tu toho prekáža trochu viac a hoci sú to prevažne detaily (jemné zasekávanie sa v teréne, neprirodzené skákanie či zoskakovanie z vyšších miest, či takmer mĺkvych spoločníkov v teréne), nejde ich úplne ignorovať.

Potenciálny stereotyp však pomáhajú zaháňať rôzne minihry, ktorých je tu tentokrát toľko, až som mal pocit, že hrám novú Yakuzu, respektíve Like a Dragon. Nie, skutočne nepreháňam. Alfou a omegou je mimoriadne chytľavá kartová minihra Queen’s Blood trochu pripomínajúca populárny Gwent, no nechýbajú ani preteky na Chocoboch, hranie na klavíri, preteky na delfínovi, minihra so žabami a mnohé iné, kde som občas iba krútil hlavou (v pozitívnom slova zmysle), čo všetko je tu prítomné. Iste, nie všetky sú rovnako zábavné a väčšinu môžete pokojne ignorovať, no pokiaľ chcete, viete pri nich tráviť obrovské množstvo času a natiahnuť si beztak dlhší priechod ako minule ešte o niečo viac.

K ďalším zmenám, ktoré by som zmenil, no už stručnejšie, sú takzvané synergické schopnosti, čo sú vlastne obzvlášť silné útoky, ktoré vykonávate s vašimi spoločníkmi, či úplne nový Folio systém, kde si volíte svoj herný štýl. Zbrane majú zase po novom svoje unikátne vlastnosti a pomocou sidequestov (tie sa inak dočkali vcelku razantného zlepšenia) či dialógov so spoločníkmi môžete priamo ovplyvňovať ich vzťah k vám, čo tentokrát priamo vidíte prostredníctvom ukazovateľa. Nikdy síce nemôžete niekoho naštvať, aby od vás priamo odišiel, no ak vás vnímajú pozitívnejšie, povedzme to tak, že vám to určite neuškodí.

Ako som už pritom naznačil vyššie, tempo hry nie je úplne ideálne, na čo bezpochyby vplýva aj otvorenejší svet či spomínané aktivity, no bolo by asi veľmi príhodné zvaľovať to iba na ne. Čiastočne je i daň za natiahnutý príbeh, kde by som síce nezachádzal do tvrdení, že autori varia z vody, súčasne však neustále cítiť, že ide o prostredný diel trilógie, bez poriadneho začiatku a konca, kde sa predovšetkým pripravuje pôda na veľké finále. Nemusím ani poznať originál, aby som vedel presne posúdiť, že niektoré pasáže sú jednoducho naviac. Berte to ako chcete, za seba som sa síce nenudil, no Syndróm Návratu kráľa, teda prostrednej časti Pána Prsteňov je skrátka citeľný. Aj keď, spomenul som, že je to môj najobľúbenejší diel?

Aby to bolo teda jasné, nerád sa púšťam do podobnej kritiky. Voči množstvu práce, ktoré vývojári odviedli, to môže pôsobiť až neúctivo a to by som rozhodne nechcel. Chcem iba naznačiť, že Rebirth nie je až tak dokonalý ako naznačujú viaceré recenzie a svoje muchy nesporne má. Záleží tak iba na tom, nakoľko vám budú prekážať, alebo nie. Na internete som sa stretol s viacerými názormi – kým niektorí chvália inovatívny prístup, iní kritizujú, že zmenu z pôvodnej hry na akýsi virtuálny lunapark (v prípade jednej z kapitol to inak platí takmer doslova), kým pôvodný titul dokázal poskytnúť koncentrovanejší zážitok.

To sú však rozbory, čo by vydali na samostatný článok a odložme to teda bokom. Ani hru ako takú by som už ďalej nerozoberal. Všetko podstatné už odznelo pred rokom, kedy prvýkrát vyšla a miesto toho sa budem radšej venovať tomu podstatnejšiemu – teda technickému stavu PC portu. Predovšetkým a tým musím začať – Rebirth vyzerá naozaj výborne, hoci Final Fantasy XVI na mňa urobila ešte lepší dojem a občas na vás prekvapivo vybehne nejaká textúra v horšom rozlíšení. To sa údajne dialo už v PlayStation verzii, hoci obecne došlo k viacerými zlepšeniam (realistickejšie vlasy, odrazy svetla, koža postáv vyzerá taktiež prirodzenejšie). U PC verzie sa však pripravte na to, že budete potrebovať podstatne kvalitnejšiu zostavu ako pri staršom Remaku, kde už novinku jednoducho neuspokojivo nerozbehnete na menej výkonnom počítači. No iste, na rozdiel od konzolí si môžete vychutnať aj plnohodnotné 4K pri 120 fps a treba sa skrátka zmieriť s tým, že doba jednoducho napreduje. Prečo však hra podporuje iba technológiu DLSS a FSR3 alebo XESS už nie, je však pre mňa rovnakou záhadou ako nemožnosť vypnúť blur.

Čo sa týka podpory klávesnice a myši, tam všetko navonok funguje a myš môžete dokonca používať i v rámci mapy, čo čo vždy neplatilo v prípade portov japonských hier. Oproti predošlej časti je určite badateľné zlepšenie, no v rámci hry sa zvykne stávať, že vás nasmeruje pohľadom na vybrané miesto, no vy sa pozeráte iným a vedie to k nepríjemnému skákaniu obrazu. Taktiež by bolo fajn, ak by myš fungovala i menu a kým niektoré minihry lepšie fungujú týmto spôsobom, iné ako klavír sú zjavne stavané na ovládač. Má to teda svoje za aj proti, no keď už nič iné, boje sú aj bez ovládača veľmi dobre hrateľné a možnosť počas nich ľubovoľne pohybovať kamerou je na nezaplatenie.

Na zásadnejšie technické problémy som každopádne nenarazil a hoci by mohla byť optimalizácia ešte o niečo lepšia a nastavenia grafiky ešte o niečo pokročilejšie, spokojnosť u mňa prevládala po celý čas hrania. Celkovo tak môžem s ani nie ročným odstupom zhodnotiť, že ide o veľmi dôstojné nadviazanie na prvú časť trilógie a už teraz sa teším na avizovaný epický záver, ktorý už zrejme dorazí na konzoly či osobné počítače naraz. A pokiaľ to bude možné, určite budem chcieť byť pri tom čo najskôr. Vy nebodaj nie?

Komentuj!