Thief Simulator 2 – Veľká herná lúpež

Šesť kalendárnych období po vydaní sympatickej prvotiny v sérii sa vracia na scénu virtuálny zlodej v málo známej hre pomenovanej Thief Simulator 2. Nie je veľmi prekvapujúce, že tu nájdete množstvo domov čakajúcich iba na to, pokiaľ ich zbavíte všetkého prebytočného majetku. Ostatne, len sa naň práši v príkladne uložených poličkách. Dostanete tu však skutočnú zábavu alebo iba tradičný (zvláštny) zástup čudných mechaník, ktoré síce sú atraktívne na pozeranie, no pri hraní skôr frustrujú alebo rovno prekážajú? Na túto otázku sa pozrieme v dnešnej recenzii malého projektu od štúdií Ultimate Games a CookieDev.

Recenzovaná verzia: Xbox Series X

V nedávnych rokoch sa najmä zásluhou masívneho rozšírenia streamovacích služieb ako napríklad Twitch (či kontroverznejší Kick.com) spopularizovali takzvané herné simulátory. Ide o pomerne atraktívny obsah s jednoduchou premisou, no maximálnou zábavnosťou pre okoloidúceho, avšak aj aktívne sledujúceho diváka, ktorému sa v pravidelných dávkach dostáva vysoká miera dopamínu. Typický príklad malej snahy s veľkým účinkom. Najmä preto ste mohli v internetových vodách naraziť na úspešné projekty ako Hobo: Tough Life, kde ste sa vcítili do kože osamoteného bezdomovca putujúceho krutým svetom.

Prípadne možno spomenúť záležitosti ako PowerWash alebo humorný Goat Simulator využívajúci absolútne šialené nápady k vytvoreniu pamätných momentov (stačí si spomenúť na nedávne ohlásenie remasteru a jeho unikátnosť). Od relatívne striedmych hier sústrediacich sa na riadenie kamiónu či lietanie skrz modré nebo sme sa teda s tokom času dopracovali k najrôznejším zvláštnostiam budujúcim si svoj marketingový kapitál práve na takzvanom niche elemente. Uvidíte a zažijete situácie, ktoré vám žiadna iná hra nemôže dať. Výhodné je to aj pre samotných tvorcov. Jednoducho povedané, ak je to dostatočne divné, dosť pravdepodobne si konkrétny titul nájde svoju cieľovú skupinu. Minimálne v dobe masívne spopularizovanej online zábavy, kde sú meme obrázky a kompilačné videá dobrým zdrojom potenciálnych zákazníkov.

Z týchto základov nepochybne vzišiel i dnes preberaný Thief Simulator 2. Pokiaľ nepatríte medzi ľudí zdatných v angličtine, ide o titul s hlavnou postavou zamestnanou v jednom z najstarších (i najvýnosnejších) povolaní – jedná sa o šikovného zlodeja. Asi nemusím príliš prízvukovať, že sprvoti som pristupoval k titulu veľmi opatrne, takmer akoby malo ísť o niečo zakázané alebo rovno brakové. Koniec koncov, nemám bohvieakú mienku o iných adeptoch z rovnakého súdka. A do nejakej miery možno vnímať novinku od spomenutých autorských zoskupení ako nižší druh zábavy než sa nám bežne dostáva z mainstream produkcie disponujúcej ohromnými rozpočtami, kvantom ľudí a prostriedkami k prinášaniu revolučných zážitkov.

Napriek tomu však chladná recenzentská hlava rýchlo zapracovala, udržala si žiadanú profesionalitu a v hraní som neustále pokračoval. Sprvoti, lebo som musel, neskôr pretože ma to enormne bavilo. A tu prichádza tá vec, ktorá ma nadmieru prekvapila, nakoľko jej nástup nebolo možné celkom predpokladať. Aká konkrétne? Že čím viac som postupoval skrz pomyselný príbeh, môj návyk na základné jadro hrateľnosti bol stále citeľnejší. Návraty do nočných uličiek boli naozaj za odmenu a zapínaniu titulu predchádzala radosť. Na najbližších riadkoch sa pritom pokúsim rozobrať ako podobný efekt autori docielili a hlavne, či má zmysel počinu venovať svoj čas aj v prípade, že vás takéto simulátory vlastne vôbec nezaujímajú. V takejto pozícii som totiž bol pred samotným recenzovaním.

Staré dlhy treba platiť

Nakoľko som prvotinu nehral, múdry a zdanlivo nekonečne vzdelaný internet mi prezradil, že vo finále jednotky ste okradli po zuby ozbrojený mafiánsky gang, ktorý si hneď na úvod ide po vašu hlavu. Bez výraznejších slov a gest, no zato so zbraňou v rukách a cieľom odpraviť vás. Tú im však rozhodne nechcete vzdať, z celkom pochopiteľných a racionálnych dôvodov. Úroveň stresu teda v úvodných sekundách nepríjemne narastá, nebezpečenstvo je okamžité a strach sa nekompromisne zarýva pod kožu. Niečo podobné nebolo možné čakať a veľmi efektívne ma vývojári zapriahli do diania. A to bez zbytočnejších omáčok okolo. Čoskoro však hutnosť rozbili.

Nastolená latka nepríjemnosti totiž pomerne rapídne klesá smerom dole. Po úteku z vašej opustenej vily príde studená facka. Pokračujete v relatívne mdlom duchu bez razantnejšej atmosféry alebo ťahu na bránu, ktorý by vám neprestajne pripomínal, že ste lovenou zverou. Aspoň čo sa teda týka akéhokoľvek rozprávania zmysluplnejšieho deja. Respektíve, dianie a príbeh v podstate nikam nesmerujú. Máte jasne stanovené, že potrebujete získať peniaze a tak lúpite, čo vám hrdlo ráči, až pokiaľ neoholíte každého v okolí. Tam to začína i končí. Akonáhle sa s tým zmierite, prestáva to byť reálnym problémom.

Základné nastavenie bezproblémovo funguje pre potreby nastolenej hrateľnosti reprezentujúcej prvé husle. V obdobnom titule asi príliš nepotrebujete siahodlhé zápletky, prípadne sofistikovanejšiu charakterizáciu postavičiek. Hoci, dokážem si predstaviť, že by iní vývojári boli schopní vytvoriť pre dané zasadenie pútavú zápletku. Nutne ju však nevyžadujem. Rešpektujem autorské rozhodnutie nesústrediť sa príliš na naratívne cestičky. Ostatne, ak sa vám náhodou v štúdiu niekde neskrývajú šikovní scenáristi, asi to ani nemá zmysel. Námet ako taký je to ale solídny a snáď raz vznikne nejaké experimentálnejšie RPG zo sveta pouličných zlodejov. Keď môže fungovať projekt ako Disco Elysium, myslím, že by sa uchytilo i niečo takéto.

Každopádne, ešte zmienim, že zďaleka najviac interakcií vás čaká s mobilným telefónom, kde sa ozýva neznámy mužský hlas. Táto pomyselná Deus ex machina pomáha hráčovi pri jednotlivým lúpežiach a ako Gandalf Biely rozdáva jednu radu za druhou. V podstate ide o glorifikovaný tutoriál, no aspoň nestrácate všetok kontakt s civilizáciou. Mimo týchto rozpráv na vašu adresu nevydá nikto ani hlásku. Okrem teda klasického pokrikovania, keď na vás zaostria pri vykonávaní kadejakých nekalostí. Tým zároveň aj dopĺňam, že svet je v podstate neživý a figúrky výhradne prechádzajú skrz vopred dané koľajnice. Dokonca, akonáhle cestujú do práce alebo na zábavu, vytratia sa spred domu úplne, azda kamsi do virtuálneho prázdna. Simulácia teda nie je celkom uveriteľná, no vývojári si očividne nechceli zväzovať ruky s autentickejším realizmom, ktorý by možno vo výsledku pôsobil problematicky.

A kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu…

K dispozícii sú inak dve rozsiahle oblasti posiate rôznymi pozemkami, nezriedka s množstvom miestností a príležitostne aj s niekoľkými samostatnými poschodiami. Od domov cez výdajné strediská objednávok až po rozličné obchody. Ako som už písal vyššie, úloha je jednoduchá – odber tovaru akéhokoľvek druhu a následne jeho speňaženie vo váš osobných prospech. Ešte pred započatím mojej zločineckej kariéry som sa v mysli hral s obavou, že titul bude príliš komplikovaný, respektíve, adekvátnejší výraz je prekombinovaný. Častokrát sa stáva, že autori vám v tomto druhu produktu dajú úplne voľný priestor a následne absolútne netušíte, ktorým smerom sa v najbližších minútach pohnúť. A to je, samozrejme, enormný problém. Netvrdím tým, že spoznávanie mechaník na vlastnej koži vnímam negatívne. No aj v Dark Souls viete, že máte použiť akési zvony, Death Stranding vám aspoň ukáže správny cieľ cesty ďalej a tým pádom netápate ako dieťa po prvýkrát vhodené do plaveckého bazénu. Jednoducho, aspoň minimálne korigovanie je spravidla vítané.

Našťastie, obozretní autori využili práve zmieneného spoločníka na telefóne, ktorý vás prevádza počas tichého rabovania priľahlého obyvateľstva. Postupne približuje mechaniky a aj čo zhruba môžete očakávať v tej či onej oblasti. Inými slovami, drží vás za ručičku. Až do momentu, kým nezačnete (metaforicky povedané) chodiť po vlastných nohách. Vďaka tomu veľmi šikovne vplávate do elementárneho jadra, postupne naberajúceho na žiadanej zložitosti. Prvé kroky pritom smerujú do opusteného domu, kde si ochytáte počiatočný prieskum, zopár vecí ukradnete a zistíte, že nabudúce to už tak jednoduché nebude. Nazbieraný lup predáte u miestneho priekupníka, pretože ten sa nikoho nepýta zbytočné otázky potenciálne vedúce k policajnej návšteve. A zrazu už viac-menej tušíte, základne sa orientujete a rozumiete akým spôsobom postupovať. Hra sa nesústredí na otrocké vysvetľovanie aj tých najprimitívnejších súčastí, no zároveň ani nezamlčuje dôležité informácie. Neverím preto, že niečo podobné môžem napísať v roku 2024, avšak takto by sa mali robiť funkčné tutoriálové sekvencie.

Perfekcionizmus ako u Finchera

Pochopiteľne, nasledujúce sídlo už disponuje aj živým majiteľom. Práve tu na scénu prichádza kľúčová mechanika. Konkrétne ide o pozorovanie. Aby ste zistili, kedy do domu vstúpiť, musíte poznať harmonogram jeho obyvateľov. Kedy obedujú? Čo robia vo voľný podvečer? Cestujú niekam alebo sa stále zdržiavajú doma? Denný plán odhalíte sledovaním, prípadne ho zakúpite vo vašej základni (k nej sa ešte dopracujeme). O druhej malé občerstvenie v kuchyni, následná sprcha a od štvrtej do deviatej celkom voľný byt. Ideálny stav pre vaše zlodejské pohnútky. Lenže ako sa dostať dovnútra? Chce to šperhák alebo sochor, hoci ten vám pri delikátnej práci veľmi poplatný nebude, nakoľko by zničil dvere. A dôkladná práca predsa tvorí výborný výsledok. Nenechajte za sebou žiadne viditeľné stopy.

Rovnako sa mi páči určitý cit pre detail. Nemôžete totiž len divoko pootvárať všetky zásuvky, vziať, čo sa dá a očakávať, že si to majiteľ nevšimne. To by bolo až príliš jednoduché. Veľká zábavnosť spočíva aj v zahladzovaní dôkazov a potenciálnych informácií. Ideálne je vrátiť všetko do pôvodného stavu, odomknutý zámok znova zatvoriť a nenechávať dokorán roztiahnuté okná. Inak si to vlastník majetku všimne, privolá políciu a máte o problém naviac. Virtuálna logika však rozhodne disponuje nejakými medzerami. Možno by bolo príhodnejšie nazvať ich ústupkami, aby Thief Simulator fungoval ako hra. Ak by totiž akákoľvek záležitosť len reflektovala realitu, asi by ste s ňou veľa času nestrávili.

Samozrejme, že umelá inteligencia nezistí, keď jej zmizli vázy, peniaze alebo drahocenné obrazy (tie mimochodom musíte zhrabnúť do rúk a naložiť do zadnej časti auta). V takom prípade by šlo o takmer nehrateľný titul s minimálnou zábavnosťou. Všíma si však zjavné vniknutia, relatívne dobre počuje a tým pádom vie miestami znepríjemniť prehľadávanie. Takisto, počas nočných razií nemôžete behať po byte ako splašený blázon. Je nutné cestovať skrčený a nesvietiť baterkou do tváre obete. Okamžite sa zobudí a pokiaľ nemáte po ruke uspávaciu pištoľ, strážcovia zákona čoskoro začnú loviť vašu osobu. Nie teda, že by vás zastrelili, no do väzenia rozhodne pôjdete. Pri vyšších obťažnostiach strácate aj získané peniaze.  

Výzvy postupne gradujú. Kamerové systémy sú komplikovanejšie a tých dverí, ktoré treba odomknúť stále viacej. Na strane druhej však dostávate nové druhy vybavenia a užitočné schopnosti. Body skúseností získavate práve za kradnutie. Vylepšíte si napríklad hmotnosť, ktorú zvládnete odniesť bez obmedzení, prípadne veľmi účinne funguje aj orlí zrak známy zo série Assassin’s Creed francúzskeho Ubisoftu, kedy vidíte skrz steny. Dôležitú rolu v tomto hrá aj vaša základňa, kde je počítač s najrôznejšími aplikáciami. Viete si zakúpiť tipy pre konkrétne pozemky prezrádzajúce miesta vniknutia alebo harmonogram obyvateľov, prijať vedľajšie úlohy stimulujúce k návratu do už vyrabovaných miest, prípadne otestovať náročnosti odomykania zámkov. A aby som nezabudol, viete tu aj predávať nakradnuté predmety. Hoci za menšiu sumu.

Takto už nie

Ak niečo pôsobí naozaj nedostačujúco, je to podpriemerné audiovizuálne stvárnenie. Rozumiem tomu, že sa jedná o menší projekt s drobnou autorskou (a finančnou) kapacitou, no tu sa vraciame o dobrú poldruha dekádu späť. A nie je to príjemné retro, ktoré by bolo možné s prižmúrenými očami doceniť. Skôr odstrašujúca ukážka, pretože by som na mieste vymenoval niekoľko PlayStation 3 hier, ktoré vyzerali výrazne atraktívnejšie a nemuselo by ani ísť o posledné lastovičky tejto krásnej platformy.

Ešte horšie na tom ale je osvetlenie. Buď je príliš jasno, prípadne enormne zatiahnuté a prechody medzi jednotlivými fázami sú minimálne na trpký úsmev a pregúlenie očnými buľvami. Najsmutnejšie na tom je, že striedanie dostupným častí dňa pôsobí ako z nejakej alfa verzie slúžiacej výhradne na pracovné účely. Lenže vy sa s ňou musíte uspokojiť v produkte, za ktorý platíte svoje peniaze. Pochopil by som, že Thief Simulator 2 vyzerá staro. V poriadku, autori jednoducho nemajú adekvátny engine a nedokážu vysústružiť pôvabné scenérie. Na druhej strane však ani nemali ambíciu konkurovať mnohým, vizuálne geniálnym, hrám, čiže sem vstupuje už s myšlienkou, že sa nejdete kochať.

Ak je teda akákoľvek hra založená na striedaní noci a dňa, pričom bezproblémovo dodá takto zanedbané transformácie, považujem to skôr za vývojársku lenivosť než neschopnosť. Dalo sa to aj výrazne lepšie. Menší problém mám aj so zvukovou stránkou, keďže jej chýba priestorovosť a aj človek vzdialený tri miestnosti od vás znie akoby vám neprestajne dýchal na krk. Hneď niekoľkokrát sa mi stalo, že moja postavička ušla z domu iba preto, že som na základe audio stopy nadobudol dojem, že ma ktosi našiel, spanikáril a preskočil skrz okenicu. To si predstavte moje prekvapenie pri zistení, že šlo len o chybu.

To je krádež, napísala

Je pravdou, že Thief Simulator 2 je skôr McDonald’s než kvalitnou večerou v reštaurácii. To však neznamená, že príležitostný junk food nemá právo, aby vám raz za čas chutil. Vývojári uvarili slušnú porciu zábavy, ktorá má zmysel pre nezanietených hráčov simulátorov, avšak odporcom stealth žánru by som ju rozhodne neodporúčal. Okrem funkčného a zábavného zakrádania sa tu totiž de facto nič iné nie je.

Stavebný kameň hrateľnosti je pritom vyšperkovaný a adekvátne využitý až na holú kosť. Áno, na digitálnom poli nájdete množstvo detailnejších, sofistikovanejších a aj údernejších adeptov z rovnakého súdka (menovite Metal Gear Solid, Hitman alebo staršie Splinter Cell iterácie), no procedurálne vybielenie každého jedného domu v rámci jednej a tej istej ulice so sebou nesie slušnú dávku šmrncu. Nehovoriac o tom, že tvorcovia si pripravili množstvo polienok neustále padajúcich pod hráčove nohy. Jedným z nich je však aj určitá monotónnosť, ktorá prichádza najmä v druhej polovici. Takýto koncept sa, žiaľ, časom vyčerpá a ani invencie ho príliš neoživia.

Lepšie vybavenie, náročnejšie skúšky i prekážky však postupne vytvárajú veľmi príjemný tlak aj stres zároveň. Premávajúca sa polícia, kamery, plagáty s vašou podobizňou. To je pritom iba krátky sumár prvkov, ktoré neprestajne variujú spôsob akým pristupujete k objektu či subjektu (áno, občas treba prevetrať peňaženky obyvateľom) krádeže. A to ma až prekvapivo bavilo. Pripraviť si časový plán, obhliadnuť si interiér a exteriér. Potom prísť už s každým krokom prepočítaným a nádherne zarobiť. Thief Simulator 2 sa síce nezapíše do análov hernej histórie. Príde vám však koncept, kde hráte úlohu zlodeja ako atraktívny? Ak áno, pokojne po ňom siahnite. Zábava to bude viac ako slušná. A teraz ma ospravedlňte, susedia šli na dovolenku. Musím im skontrolovať dom… ideálne v noci.

Komentuj!