Warhammer 40,000: Space Marine II – Hmyzia anihilácia

Herná jeseň nám oficiálne odštartovala, pričom prvou pomyselnou lastovičkou sa stal očakávaný druhý vesmírny vojak, ktorý dorazil po neuveriteľných trinástich rokoch od svojho relatívne úspešného predchodcu. Prístup k žánru si novinka zachováva identický, akurát prichádza s modernejším grafickým stvárnením a iným ústredným nepriateľom stojacim proti mocnému cisárovi. Otázkou však zostáva či to bude stačiť, prípadne takto orientované záležitosti už pôsobia predsa len príliš zastarane. Koniec koncov, aj veľmi podobný Gears of War (pôvodne od Epic Games) si za dekády svojej existencie prešiel niekoľkými evolúciami alebo experimentami variujúcimi zaužívaný chlieb akčných hier. Touto, no i ďalšími otázkami sa budeme spoločne zaoberať v dnešnej recenzii plnotučného militantného power fantasy s názvom Warhammer 40,000: Space Marine II. 

Recenzovaná verzia: Xbox Series X

Za niekoľko posledných rokov som sa v podstate nechtiac stal istým fanúšikom populárneho univerza známeho ako Warhammer. Nie nutne skalným alebo plne ovládajúcim všetky náležitosti týkajúce sa jeho rozsiahlej histórie či kvanta komplexných postáv. Napriek tomu však disponujem všeobecným orientovaním sa v rámci atraktívneho a poriadne zvláštneho žánrového mixu. To prehlásim bez problémov a vlastne aj s určitou neskrývanou hrdosťou v hlase. Ako som sa k tomuto stavu dopracoval? Už zhruba päť tradičných obmien štyroch ročných období pravidelne buď recenzujem, prípadne len pre vlastné potešenie hrám nejaký ten titul zasadený v nadmieru úspešnej IP.

Začalo to s bitím krysej hávede v zábavnom Vermintide II, o ktorom som nejaké to slovko vyplodil priamo na našom webe. Následne mi pod rukami prešla aj priemernejšia FPS Necromunda: Hired Gun z kalendárneho obdobia 2021. Bolo by nefér opomenúť výborné retro kosenie Boltgun z minulého roka (do pozornosti dávam aj rozšírenie staré niekoľko mesiacov) využívajúce dnes už trochu archaický DOOM dizajn, avšak s mimoriadne aktuálnym pocitom z morbídne krvavej streľby – ten podporuje tvrdý soundtrack dodávajúci neprestajným prestrelkám neodolateľný šmrnc. Navyše z neho dýchala živá atmosféra a krásne interiéry či exteriéry.

Hoci som o tom sprvoti nemohol tušiť, aj aktuálnych dvanásť po sebe idúcich mesiacov si pre mňa pripravilo darček zasadený do sveta vojnového kladiva. Osud alebo skôr samotný cisár totiž všetko zariadil tak, že mi nakoniec na konzole pristála čerstvá digitálna kópia náruživo očakávanej Space Marine dvojky. Pokračovanie slušnej akcie, ktorá však prešla úplne pod mojím radarom a preto ju registrujem skôr z rôznych článkov alebo YouTube videí. Nikdy nenastal moment, kedy by som si na ňu mohol vytvoriť vlastný názor formovaný osobnou skúsenosťou. Sequel si každopádne dal za úlohu robiť všetko veľkolepejšie, akčnejšie a v konečnom dôsledku lepšie. Podarilo sa to jeho autorom zo známeho Saber Interactive? To si rozpovieme v nasledujúcej textovej recenzii odhaľujúcej ako v mojich očiach dopadlo toto masívne kosenie virtuálnej hmyzej oponentúry snažiacej sa dobiť zjednotený vesmír.  

Titus nastupuje do služby

Čaká na vás rýchly úvod do deja bez zásadnejších omáčok. Na planétu Kadaku prichádza masívne ohrozenie v podobe dobyvačnej rasy Tyranid, ktorá má v pláne násilne kolonizovať priľahlé okolie a následne si podmaniť celý hlboký vesmír, kde nik nepočuje váš krik. Aspoň tak to zvykol hovorievať sám veľký Ridley Scott. Po krátkom hrateľnom prológu sa dozvedáte, že Demetrian Titus podľahol vážnym zraneniam, aby ho vzápätí dali dokopy a poslali späť na bojisko v sprievode ďalších dvoch skúsených vojakov. Úloha je jasné a prostá zároveň – odstrániť pliagu rozširujúcu svoje slizké pahýle na územia, kam nepatria. Zahnať súpera na úplný kraj sveta a navždy zdecimovať jeho biednu, pľuvancu hodnú, existenciu. Asi netreba prízvukovať, že táto túra si vyžiada veľmi veľa munície.

Znalci Warhammer tušia, že naratívne cestičky nebudú hrať nejak dôležitú rolu. Ostatne, z početných prezentácii muselo byť každému nad Slnko jasné, že prvé husle tvorí hlučná akcia, ktorej tvorcovia venovali niekoľko atraktívnych prezentácií sľubujúcich nekompromisné jatka. Predsa len však možno vnímať prítomnosť klasického príbehu pozitívne. Nie až tak dávne Helldivers II na jeho absenciu doplatili, nakoľko neponúkali žiaden hnací motor, ktorý by vám v hlave blikal a hovoril – musím sa vrátiť, dokončiť započatú úlohu, pretože to si žiada môj cisár. Som rád, že Saber Interactive nešli len jednoduchšou cestou nekonečného grindu a opakujúcich sa úloh monotematického rázu.    

Dostupná kampaň je pomerne intenzívna, pričom ju obohacujú vedľajšie misie reprezentujúce odlišnú optiku na udalosti výrazne ovplyvňujúce vojnový front. Cítiť, že pôvodný svet je naozaj bohatý a ponúka množstvo veľmi zaujímavých prvkov. Jediný problém tkvie v tom, že pri titule, ktorý nie je primárne príbehový, ide najmä o šikovnú kulisu. Asi ako keď pozeráte Mad Maxa a vidíte tam všetky tie štýlové dizajny, no vzhľadom k tomu, že o nich dohromady nič netušíte, fungujú pre vás iba na tom najviac základnom princípe atraktívneho prvku na obrazovke. Veľmi by som si prial, aby vzniklo plnotučné RPG podobné napríklad Mass Effectu, samozrejme však s ukotvením v rámci Warhammer. Aj z týchto drobnejších dejových náznakov na vás totiž dýcha úžasné prostredie, ktoré by ste radi hlbšie spoznávali, avšak to vám dovolené, nanešťastie, nie je. Minimálne teda nie prostredníctvom herného média, čo nejedného nepochybne zamrzí na duši. Práve toto, zdanlivo nekonečné, univerzum by si to enormne zaslúžilo a raz k tomu hádam dôjde.

Ako to tak aktuálne býva, v internetových vodách sa rozmohli masívne plamene poháňané horlivými diskusiami, kde najvernejší fanúšikovia hania úpravy takzvaného loru či kánonu ak chcete. V tomto prípade stojím viac-menej na pozadí konfliktu, keďže sa medzi takzvaných OG nadšencov neradím a ani zďaleka by ste ma nemohli počastovať nálepkou hardcore milovníka Warhammeru. Sú tam nejaké zmeny? Určite áno, avšak úprimne ich nepovažujem za tak závažné. Pochopiteľne, starší znalci univerza následne pomerne automaticky hania Space Marine II ako také, pričom sa veľmi aktívne snažia z neho spraviť zlý titul nehodný vašej vzácnej pozornosti. Ak túto debatu postavíme do takejto polohy, budem veľmi rád tvoriť takpovediac jedno lano s hrou, nakoľko spĺňa jeden základný princíp – jej hrateľnosť je zábavná, napriek tomu, že nie v každom ohľade bezchybná. A tie drobné zmeny sa s ľahkosťou dajú prekonať. Ak si však vopred vyberiete, že projekt Saber Interactive nenávidíte kvôli korporácií zastrešujúcej celú značku (Games Workshop), len ťažko si čokoľvek zasadené v nej užijete.

Get away from her, you bitch!

Jadro hrateľnosti je až smiešne jednoduché – zhrabnite do kovových rúk najbližší predmet, z ktorého hlavne blčia mohutné plamene, no a zmasakrujte všetko, čo sa hýbe a syčí. Friendly fire tu prakticky nejestvuje, takže smelo do toho, udatní vojaci! Mimo kratučkých pasáží v centrálnom hube chodíte skrz misie spravidla rozdelené na niekoľko úrovní. Základňa je adekvátne veľká a rýchlo sa viete dostať, kam v daný moment potrebujete. Žije si vlastným životom, nájdete v nej množstvo skrytých dialógov, ktoré sa oplatí na pár momentov počúvať.

Nijak výrazne vám chápanie naratívneho rozprávania nezmenia, no častokrát rozšíria vnímanie kontextu a stanovisko postáv. Aspoň ja som si ich mimoriadne užíval, aj keď tuším, že väčšina z vás ich odignoruje. Každopádne, podľa mňa je to škoda. Tak či onak, asi vás bude primárne zaujímať ako dobre sa titul ovláda, je satisfakčný element z mordovania dostatočne vysoký a ako je na tom architektúra úrovní, častokrát zlyhávajúca v moderných hrách a to kvôli prílišnej elementárnosti. Zoberme si to teda pekne poporiadku.

V prvom rade je nutné zmieniť, že pri bojovaní využívate dva druhy ofenzívy. Tá jednoduchšia spočíva z aplikovania motorovej píly alebo masívneho noža na nerobustnú kožu vášho hmyzieho protivníka. Výsledok? Robustný krvavý gejzír a končatiny poletujúce voľne vetrom za sprievodu oslavných výkrikov plných maskulinity ozývajúcich sa skrz metalické helmy spriatelených jednotiek. Takéto útoky sú pomerne jednoduché, môžete si nabiehajúcich nepriateľov zamerať (ideálne pre duely s vyspelejšími hmyzími druhmi), najmä však sekáte na všetky možné smery. Hlbšia logika za tým viac-menej nie je, no chladné zbrane nehrajú prím, takže je to za mňa v poriadku.

Primárne ide o sympatický doplnok frekventovanejšieho strieľania, ktorý má potenciál na rozšírenie, no skôr v inom titule. Minimálne ma však takýto zemitejší prístup presvedčil, že Warhammeru by to mimoriadne svedčalo aj v mantineloch Souls žánru. Áno, máme tu prebytok podobných počinov, no ak sú dostatočne kvalitné i zábavné, prečo si nedopriať viac? Na háveď a obludy je univerzum bohaté a v prípade, že by autori dokázali prísť s takto ťažkotonážnou akčnou zložkou, bola by to absolútna paráda, hravo schopná konkurovať napríklad takému The Surge. Nateraz ale zostáva niečo podobné iba mojím zbožným prianím. Dodám preto ešte tvrdenie, že prítomné arény vás častokrát šikovne nútia kombinovať strelecké salvy s nabrúsenými piruetami, pri ktorých potoky bordovej zaplavujú obrazovku. A to je iba dobre, keďže krv sa leje pre cisára a pre slobodu vesmíru.

Slovo aréna v minulom odstavci je kľúčové. Space Marine II funguje na podobnom princípe ako súčasné God of War alebo aj novšie iterácie zdanlivo nesmrteľnej DOOM série. To v praxi znamená, že prechádzate medzi uzatvorenými oblasťami, kde sa na vás nahrnú oponenti, pričom postupovať sa dá až v momente, kedy posledný sok vydýchne naposledy. Do nejakej mieri sa tým stráca moment prekvapenia, nakoľko zhruba tušíte, kedy cestujete iba prázdnym koridorom a kedy sa za najbližším rohom skrývajú tri tucty nenažratých nelegálnych prisťahovalcov. Napriek tomu je strieľanie tak zábavné, že strata tohto aspektu úplne neprekáža.

Srdce železného Jima zaplesalo

Podstatnejším elementom zostávajú dialógy, respektíve skôr oslavné básne, písané rozmanitým palebným arzenálom. Ach, je výborné sa po dlhšej dobe pustiť do third person záležitosti s takto dunivou streľbou, nakoľko akciu James Cameronovského typu herný priemysel jednoducho nutne potreboval. Terajšie kalendárne obdobie totiž veľa rýdzich akcií nedoručilo. Oproti konkurencii tu nájdete omnoho razantnejší ťah na bránu. Nedá sa stopercentne povedať na základe čoho vzniká ale po prvom stlačení spúšte ho okamžite spoznáte. S najväčšou pravdepodobnosťou ale ide o súhru prítomných efektov. Využívanie stoviek súčasne atakujúcich protivníkov, hektolitre krvi, výborné zvuky evokujúce reálne bojisko počas každej jednej sekundy hrania. Dohromady elementy tvoria ohlušujúci orchester tých najlepších žánrových kvalít. Len keby to hudobné podkreslenie miestami nezaostávalo, nakoľko sa mierne stráca v záplave ďalších zvukových stôp (česť výnimkám) a oslabuje tým inak silnú eufóriu z gameplay zložky. 

Zbraní je k dispozícii pomerne dostatok, hoci súčasne môžete niesť iba dve s čím ja osobne problém nemám, hoci viem, že niektorí iní áno. Od streleckých pušiek, jednoručných pištolí alebo pulzných diel sa dostanete aj ku guľometom ako z deväťdesiatkového Komanda či v ojedinelých situáciách k plameňometu – odkazy na Aliens tu, samozrejme, sú, jedna misia akoby vypadla z adaptácie tohto kultového míľniku svetovej kinematografie. Niektoré časti od vás vyložene požadujú, aby ste zohriali dobyvačnú pliagu hlavňou vrhača siahodlhých ohnivých pozdravov až kým nepuknú ako vajce zabudnuté v mikrovlnke. S tým je spojená aj jedna zásadná odvrátená stránka. K nej sa ale dostaneme až o pár riadkov nižšie. 

Strieľanie je svižné, neustálymi vibráciami bije do vašich prstov zvierajúcich ovládač, nechýba mu výrazný element uspokojenia spočívajúci v satisfakčných zvukoch ako aj oponentoch odlietajúcich na všemožné svetové strany. Pohyb je absolútne zásadný, hoci ak neradi dynamicky meníte pozíciu, nezriedka môžete zostať v menšom úzadí a mordovať protivníkov takpovediac zo zálohy. Ide o relevantnú taktiku, častokrát aj poriadne účinnú, hoci nie použiteľnú v každej bojovej situácii. Akurát teda musíte rátať s tým, že umelá inteligencia preferuje kontaktnejší prístup k neznámej mimozemskej rase. A to isté sa spravidla dá povedať o skutočných Space Marines ovládaných živými ľuďmi, nakoľko, ak som to doposiaľ nezmienil, kooperácia je jedna z možností hrania. Autormi zrejme aj preferovaná.

Najkrajší vojnový obraz aký ste videli

Ďalej kvitujem nastavenie, pri ktorom je možné sa kompletne zbaviť pomoci pri mierení, keďže tá veľmi často vyrušuje a znemožňuje efektívnu elimináciu. Inak je pohyb pri zacielení veľmi príjemný a dostatočný svižný, aby ste sa ani pri porovnaní sa s PC hráčmi necítili príliš ukrátený. Síce sa môže zdať, že ide o úplne základnú funkcionalitu, nie je tomu zakaždým tak. Asi tušíte, že akcia neunudí ani po niekoľkých desiatkach odohraných hodín. Niežeby bola variabilita mimozemských bitiek nejaká veľká, ich logická následnosť i priebeh sú pomerne monotónne.

V zásade na vás v pravidelných intervaloch nabiehajú hordy obohatené o špeciálnejšie (chápte ako náročnejšie na rozporciovanie) jednotky s rozličnými schopnosťami. Sem-tam tu narazíte na bossa vyžadujúceho, pochopiteľne, vyšší počet munície ale aj isté taktizovanie – spomeniem, že jeden z prvých sa dokáže kamuflovať a útočiť z odlišných pozícii ako ten predátor, ktorému Arnie chválil čeľusť. Kvôli silnému militantnému vyznievaniu a rýchlemu striedaniu diferentných lokácií sa na vás nedostaví únava alebo určitá pachuť z jednoliatej náplne pozostávajúcej z prechodu a bojovania. Nič viac tu nenájdete. Žiadne logické hádanky, zbieranie predmetov alebo duchaplnejšie prekážky pri transporte.

Väčšinou len stlačíte nejakú páčku alebo tlačidlo otvárajúce bránu smerujúcu do ďalšej arény. Každá jedna z prítomných planét je však grafickou maľbou prepracovanou do najmenších vizuálnych detailov. Samozrejme, titul má striktne lineárne levely, pričom tie sú vytvorené takpovediac na efekt. Ide ale o ozajstný problém? Absolútne nie. Mnohé aktuálne tituly túto pomyselnú barličku využívajú a naozaj netuším prečo by sme mali stále zostávať uzavretý v neatraktívnych miestnostiach so šedivými interiérmi, v ktorých nejestvuje jediný zaujímavý eye candy moment. Niečo podobné je neuveriteľne spiatočnícke a nerozumiem z akého dôvodu by malo byť legitímne haniť objektívne dobre vyzerajúce hry.

Pritom opak je omnoho racionálnejší. Súčasné technológie umožňujú vytvoriť naozaj mnoho. Veľké armády, tony výbuchov, zástupy peších či leteckých jednotiek preháňajúcich sa po slnkom zaliatom nebi. Stovky monštier rinúcich sa zo svojich podzemných nôr. V Space Marine II nájdete všetko zmienené. Bez preháňania. Vývojárske zoskupenie vďaka tomu prišlo s jednou z najpamätnejších vizuálnych kulís prebiehajúcej jesene, ak nie rovno poslednej zhruba päťročnice. Respektíve, na nič epickejšie si nespomínam.

Zájdem dokonca ďalej a poviem, že naposledy ma počtom súčasne prítomných postáv na obrazovke skutočne ohúrila niektorá z iterácií série Warriors (hoci Helldivers II takisto nebolo na zahodenie). A to už nejaký ten piatok je. Warhammer novinka ale bezproblémovo skryje do vrecka akúkoľvek konkurenciu snažiacu sa o virtuálnu mohutnosť. A áno, pokračovanie Hellblade je v detailoch pedantnejšie, avšak nikdy neprichádza s naozaj bombastickou pasážou, pri ktorej si poviete – ako niečo takéto vôbec vytvorili? Podobná veta vám pri hraní preberaného titulu ale behá po mysli každú druhú minútu.

Sólistom karty priali

Naprieč textom som sa opakovane venoval potenciálnemu problému, ku ktorému sa teraz dostávame podrobnejšie. Súvisí totiž s balansom a aj dizajnom výsledného produktu. Ide o určitým spôsobom umelé zvýhodňovanie kooperácie, respektíve hádzanie polienok pod nohy osamelým vlkom. Zopárkrát sa dostanete do situácie, kedy musíte obraňovať určité pozície, prípadne pod krupobitím ofenzívy interagovať s dostupnými predmetmi. Lenže ako jediná zmýšľajúca bytosť z vášho tímu ste na tieto aktivity… no sám. A oponentúra s tým, bohužiaľ, vlastne vôbec neráta.

Nenadobudol som dojem, že redukovanie, prípadne násobenie nepriateľov je prispôsobené vašej preferencii pre využívanie online spájania sa s ďalšími vojakmi po celom svete. To znamená, že ako pomstiteľ bez ďalších kamarátov musíte výraznejšie stúpiť na plyn. Nie vždy, no sekvencie, v ktorých niečo podobné bolo nutné patrili k tým zďaleka najnáročnejším. Nejde pritom o nedostatok schopností, nakoľko inak som hrou prechádzal bez viditeľného potu na čele a to na druhej najťažšej obťažnosti.

To isté mi vadilo pri pasáži s plameňometom, kde ma titul v podstate donútil, aby som usmažil zopár mimozemských steakov. Samozrejme, je fajn si na čas vyskúšať takýto kanón, no pri treťom opakovaní by neuškodila zmena. Tá ale nepripadala v úvahu, nakoľko sekcia levelu explicitne vrhač ohňov vyžadovala. Umelá inteligencia pitom nedisponovala schopnosťou meniť arzenál. Opätovne ide o nepatrný problém, no ešte väčšmi podpisuje autorské orientovanie sa na kooperáciu, ktorú zjavne považovali za dôležitejšiu. Nič proti tomu, no ak si do vlastnej hry vložíte aj single-player režim, malo by sa mu dostať rovnakej lásky ako tomu druhému. A v tomto bode sme my ako sólo bojovníci utrpeli menšiu porážku. Aj keď nie drvivú, stále mierne nepríjemnú a surovú.

For the Emperor!

Space Marines II je testosterónom posiatou hrou, pri ktorej ma absolútne neudivuje, že dokáže enormným spôsobom rezonovať na poli takzvaných based komunít. Áno, je to hra, kde je nula woke nezmyslov a celkovo sa zdá akoby práve tento produkt vyšiel v inej dobe. Dávnejšej a hlavne omnoho pokojnejšej. Sústredí sa primárne na gameplay či vyrozprávanie simplicitného príbehu a nie na politiku, čo je príjemne osviežujúce. Hoci stále nájdeme veľmi veľa hier úplne odtrhnutých od spoločenského kontextu. Ostatne, práve takto by mali vznikať zábavné akcie na štýl napríklad Gears of War. Výkladnú skriňu Xboxu nespomíname úplne nadarmo.

Je zrejmé, že ľudkovia z vývoja si vzali túto, dnes už klasiku, za svoju predlohu a určitý cieľ. Ovláda sa podobne, pôsobí identicky brutálne a vlastne jednoducho. Respektíve, aby som sa vyjadril korektnejšie, nie je zbytočne komplikovaná a zahltená mechanikami. Len málokedy v nej nestrieľate po ilegálnych prisťahovalcoch, no a ako bonus prichádza s tučnou porciou žiadanej maskulinity v dobe, kedy ju mierne v oblasti digitálnej zábavy strácame. Práve kvôli tomu sú hráči z celého sveta ochotnejší jej existenciu doceniť.

To, nanešťastie, neznamená, že by bola bez chýb, i keď sa tak mnohí tvária. Koncept občas nepraje osamelým vlkom a cítiť, že niektoré prestrelky prednostne rátajú s viacerými vzájomne spolupracujúcimi hlavami. Ako počtom, tak i ojedinelou obrannou sekvenciou, kde musíte naozaj kmitať rukami, aby ste postíhali odraziť zlovestný nápor. Balansovanie podobných elementov býva neduhom. Hoci problém nájdete iba niekoľkokrát, prítomný rozhodne je a v tých pár momentoch jeho prítomnosť jednoducho nepoteší. Pochybujem pritom, že by mal byť vyriešený nejakým budúcim patchom.

Ďalej je z môjho pohľadu nutné spomenúť, že prím tu musia hrať automatické pušky, nakoľko zvyšok je pri týchto ohyzdných počtoch naozaj len zúfale odstreľovanie s minimálnou efektivitou. A aby som nezabudol, občas sa na obrazovke toho krúti toľko, že kontaktné strety predstavujú nadmernú obťaž. Obzvlášť ak sa snažíte o efektívne vykrytie, zaseknete sa v animácií a zbytočný damage razom zhltne polovicu vášho života.

Mimo týchto (nazvime ich kozmetické) neduhov ale ide o asi najlepšiu akciu súčasného kalendárneho obdobia, ktorá v mojich očiach zosadila z trónu aj výborné Helldivers II – to už naozaj potrebuje ďalšiu obsahovú injekciu, keďže v posledných mesiacoch výrazne stagnuje a smeruje do nikam. Neviem si predstaviť, že ešte dorazí zábavnejší simulátor deratizácie tisícok hmyzích prisluhovačov. Aj keď teda v októbri údajne na konzoly vyjde Starship Troopers: Extermination, tak možno? Aktuálne si to ale nemyslím, nakoľko Space Marines II postavilo latku kvality i zábavnosti na vysoký piedestál.  

Zrejme sme obdobne orientovaný titul potrebovali. Minimálne ja rozhodne áno, keďže tieto priamočiare akcie v záplave všetkých otvorených svetov a chabých Call of Duty raz za čas rozhodne prijmem s radosťou. Každopádne, nejde o posledné zbohom. Endgame obsah aktuálne vyzerá slušne, pričom si myslím, že vývojárske zoskupenie ho bude iba rozširovať. A ja sa na dni budúce rozhodne teším. Dúfam preto v nejaké DLC obohatenie ako aj drobnejšie free updaty (stále tu je priestor pre ešte väčší zbraňový arzenál). Na rozlúčku s recenziou vám iba pokyniem, aby ste vzali do rúk ťažké strelecké delo a pustili sa do boja s mimozemskou ofenzívou. Potrebujeme totiž všetky ruky, tie obludy sa samé v brlohoch nevypália. Také jest slovo cisárovo!

Komentuj!