Silent Hill: The Short Message – V tieni Hidea Kojimu

Silent Hill sa definitívne vrátil na obrazovky našich zariadení. Pred pár mesiacmi (a za absencie akýchkoľvek fanfár či pozitívnych reakcií) sme sa dočkali už zapadnutého projektu Ascension, pričom počas terajšieho kalendárneho obdobia má vyjsť i remake ikonickej dvojky, ktorý zo značky urobil žánrový kult žijúci do dnešných čias. No Konami si pre nás pripravilo prekvapenie v podobe kratšej záležitosti s príhodným podtitulom The Short Message. Ako dopadol prvý plnohodnotný prírastok univerza vychádzajúci po neuveriteľných dvanástich rokoch, ktorý je navyše úplne zdarma?

Recenzovaná verzia: PlayStation 5

Boli doby, kedy spoločnosť Konami produkovala jeden hit za druhým. Značky ako Castlevania, Silent Hill, Metal Gear alebo konkurencia futbalových počinov od EA, čiže Pro Evolution Soccer, kde jednotlivé iterácia zbierali výborné známky. V týchto dobách sa okolo japonskej spoločnosti pohybovali mená ako Hideo Kojima, Yoji Shinkawa, Akira Yamaoka alebo Keiichiro Toyama – dnes mimoriadne vážené osobnosti herného priemyslu. Samozrejme, až na jednu výnimku v podobe geniálneho hudobníka, úplne odtrhnuté od tohto vydavateľa.

Problém totiž nastal v politike, ktorú investori začali raziť. Odišli od tradičného herného sektoru a zamerali sa primárne na mobily či automaty populárne vo východných krajinách. Tento prerod sa udial zhruba v roku 2014, kedy finišoval Metal Gear Solid V a do digitálneho obchodu Sony prišiel tajomný titul P.T. Projekt bol vydaný pod falošným autorským menom 7780s Studios a zadefinoval prístup k žánru ako takému. Na ploche jedného opakujúceho sa koridoru dokázal navodiť hutnú atmosféru a naozaj geniálne momenty využívajúce komorný dizajn. Podľa všetkého však technologické demo nebolo celkom odobrené, Konami sa aj kvôli nemu pohádalo s Kojimom a v podstate ukončilo nielen kontakty s ním, no aj s klasickými hrami. Žiadna ďalšia Castlevania, Silent Hill, Metal Gear (mimo relatívne priemerného Survive) alebo čokoľvek, čo im v minulosti prinieslo nemalú slávu, zisky či vrúcne fanúšikovské ohlasy.

Roky ubiehali a z Konami sa stala nenávidená spoločnosť ignorujúca potenciál svojich ťažko vybudovaných značiek. Nezdá sa pritom, že by sa to malo najbližšie roky výraznejšie zmeniť. Ostatne, mobilný segment im prináša závratné milióny za minimálne úsilie. Napriek tomu sa však (po obrovskom nátlaku zo všetkých smerov) zástupcovia rozhodli oživiť univerzum Silent Hill. Povráva sa, že zásluhu na tom mala aj fanúšikovská prerábka Playable Teaser, ktorá vývojárov v Konami uchvátila. Každopádne, reinkarnácia sa oficiálne koná. A to v pomerne veľkom duchu. V príprave je film, remake druhého dielu, japonský počin f alebo mysteriózny Townfall. V neposlednom rade nemôžeme zabúdať ani na dnešné The Short Message. Čo nám do série prináša táto hra?

Life is Strange v rozpadnutých kulisách Nemecka? 

Jednotlivé (minimálne tie úspešné) tituly boli vždy o nejakej myšlienke či hlbšie zakomponovanej téme. Prvotina prišla s funkčným a uchopiteľným nápadom, pričom ďalšie časti ho postupne rozvíjali a tvarovali podľa vlastných naratívnych potrieb. Presah je prítomný aj v rámci krátkej správy. Nechcem vám do detailu vyrozprávať pozadie a ústrednú myšlienku, avšak prezradím, že sa hra zaoberá ako rodinnými traumami, tak aj terajšími nástrahami sociálnych sietí či neprestajne sa rozvíjajúceho virtuálneho sveta.

To samo o sebe vie byť pútavé, no môj problém tkvie v tom, že scenáristicky sú autorské krôčiky neisté a chýba im razantnejšia odvaha. Všetko je totiž vyrieknuté takpovediac priamo a bez akejkoľvek sofistikovanosti. Sila Silent Hillu pre mňa osobne tkvela práve v odkrývaní jednotlivých vrstiev, do ktorých boli hry zaobalené. Vo výsledku preto malo zmysel púšťať sa do opakovaného prechádzania, nakoľko nezriedka prinášalo nový význam alebo kľúčový detail. To je v tomto prípade preč, pričom mysticitu nahradila enormná explicitnosť narúšajúca akúkoľvek symboliku alebo jemnú prácu s motívmi.

Rozumiem, že Short Message chce primárne odhovárať od samovraždy. To je, samozrejme, úplne v poriadku, avšak nemyslím si, že bolo nutné utápať sa v priamočiarosti činiacej z inak závažného problému zbierku tradičných klišé bez zaujímavejšej invencie. Nehovoriac o tom, že celý čas som si vravel, že tvorcovia vlastne nerozumejú terajšej generácii. A sekvencie figurujúce ako ukážka moderného sveta vyznievajú nepríjemne kŕčovito, naivne a vlastne hlúpo. Voice-acting taktiež miestami kolíše, no na to sme pri tejto sérii zvyknutí. Väčšinou ho však autori nahradili do kože sa zarývajúcou morbídnosťou charakterov (napríklad tu), tá sa v tomto prípade nedostavila.  

Odhliadnuc od tohto však takáto kombinácia značke svedčí. Ústredný charakter síce nie je až tak nosný, no prechádza si (po vzore filmových scenárov) určitou cestou. Nepôsobí iba ako herná postavička, ktorú možno ovládať, skôr evokuje ozajstnú bytosť s vnútorným aj vonkajším svetom. Ak si preto musí niečo séria udržať, sú to práve takíto protagonisti. Odtlačený na kraj vlastnej existencie, donútený prechádzať skrz vlastné osobné peklo a snažiaci sa nájsť vykúpenie. Či už prostredníctvom smrti (aj tá môže byť odmenou pre postavu, hoci pri zvolenej téme by som bol, samozrejme, opatrný) alebo novonadobudnutého života.

Hideov odkaz 

Po sprístupnení P.T. sa roztrhlo vrece s hororovými walking simulátormi. Tvorcovia totiž zistili, že takto spracované projekty nie sú až tak produkčne nákladné a súčasne dokážu vydesiť v podstate bez akéhokoľvek akčného elementu, zbraní či komplikovaného dizajnu početných oblúd. Stačí mať nápad a psychologicky pracovať s koncovým hráčom. Prístup je pritom logický. Vytvorte pravidlá a následne ich ohýbajte, až pokiaľ neprestanú jestvovať. Práve preto si Playable Teaser vystačil s jediným koridorom v tvare písmena L. Mnohé žánrové tituly však ani zďaleka nedosahovali kvalít technologického dema figurujúceho ako ochutnávka väčšieho (nikdy nevydaného) Silent Hills.

The Short Message je na tom veľmi podobne, hoci by som len nerád písal o vyloženom prepadáku alebo autorskej bezradnosti. Hrateľnosťou však ide o nepríliš kreatívnu záležitosť. Okrem naozaj simplicitnej hádanky a niekoľkých naháňačiek iba chodíte skrz oblasti alebo skúmate textové dokumenty odhaľujúce históriu mestečka Kettenstadt (voľne preložiteľné ako mestečko reťazí). Áno, tu a tam vám na mobilnom telefóne pípne správe, ktorú si prečítate, no hráčsky vklad je, bohužiaľ, minimálny. Necítil som rovnakú nápaditosť ani ťah na bránku ako pri najlepších zástupcoch takýchto titulov.

Rovnako sa stráca aj určitý moment prekvapenia, pretože utekanie je od tradičného prehľadávania dosť jasne oddelené. Ste síce bezbranný, čo podporuje element strachu, avšak presne viete, kedy sa máte na nebezpečenstvo pripraviť. To v praxi znamená, že len málokedy zostávate šokovaný či v nepríjemnom zovretí a strachu z blížiaceho sa neznáma. Dosť evidentne to následne v kritických momentoch uberá na celkovom pôžitku, pričom zákonite klesá aj hororová intenzita – žánrovo absolútne kľúčový prvok.

Na druhej strane však nemôžem krátkej správe odobrať príležitostne sugestívne využívanie miestností. Častokrát autori ignorujú objektívnu realitu a ponárajú sa priamo do vnútorného sveta postavy, čo nám nielen prezrádza jej pozadie, no aj veľmi príjemným spôsobom variuje inak istú všednosť. A hoci si myslím, že s malou plochou kedysi lepšie pracoval aj staručký The Room. Napriek tomu závany bizarnosti a narúšania psychologického sveta solídne zapadajú do postupne sa prehlbujúceho pocitu bezmocnosti, z ktorého niet zjavného úniku.

Špičkové spracovanie

Ak niečo vyšlo na výbornú, je to práve grafická stránka predstavujúci výrazný nadštandard walking simulátor titulov. Unreal Engine 5 v súčasnosti umožňuje tvorbu mimoriadne autentických interiérov i exteriérov, takže tá všadeprítomná špina ekonomicky zničeného mesta (a opustenej budovy) pôsobí ešte invazívnejším dojmom. Odchod z hlavnej vily pritom je na dosah, pocitovo ho cítite, no nedostávate sa bližšie, skôr práve naopak. Ste neprestajne sťahovaní do temnoty. K tomu si môžete pripočítať aj hutné osvetlenie efektívne pracujúce s absenciou denných lúčov. Vystačiť si musíte s baterkou, čo zákonite limituje váš pohľad a vytvára dojem zla skrytého v nevidenom. Častokrát pritom nezhmotnené veci vedia strašiť zďaleka najlepšie, pretože pri nich pracuje vaša imaginácia, ktorá je podporovaná i nepríjemnými ruchmi.

Atmosfére pridávajú aj početné grafity súvisiace s prítomnými príbehovými témami. Rovnako potešia drobné detaily, ktoré si na prvú dobrú nemusíte vôbec všimnúť, no akonáhle ich zaregistrujete, na moment vám stuhne krv v žilách (bábiky na balkóne, prepadnutá zem). Prišlo mi škoda, že takto hutných nápadov tu nenájdeme viac. Pretože prekvapení tu je skutočne ako šafranu, no zopárkrát som predsa len zostal v nepríjemnom pomykove, čo od hororu jednoznačne chcem a očakávam. Ako som napísal vyššie, ak vytvoríte nejaké pravidlo a následne ho porušíte, okamžite sa bojíte.

Nadmieru sa podaril aj dizajn novej príšery, ktorá tu ešte nikdy predtým nebola. Jej nástup je funkčne uchopený, pričom svojím trhaným pohybom, brilantným zvukom chodenia a celkovou násilnosťou spojenou s jemnosťou kvetín je úžasnou ukážkou ako by sa k tichej hore malo pristupovať. Som pritom rád, že autori zjavne konečne plne rozumejú unikátnosti a dôležitosti týchto bytostí spojených s osobným svetom hlavnej postavy. A tak ako aj Pyramid Head nikdy nepotreboval žiadne ďalšie opakovanie, rovnaký názor zastávam aj v téme reprodukcie kvetinového monštra. Dúfam preto, že (fanúšikmi pomenovaná a autorom schválená) Sakura Head takisto zostane jedinečnou pre The Short Message a nikdy ju už neuvidíme. Koniec koncov, je tak úzko spätá s príbehovou líniou, že by to ani nedávalo žiaden zmysel.

Ešte pred výsledným zhrnutím by som rád dodal, že by zážitku prospela prítomnosť možnosti zapojiť VR. Koniec koncov, Sony disponuje vlastným headsetom a práve takéto zážitky by vďaka jeho využitiu dostávali nový rozmer a hráčom by sa na zariadenia neprášilo. Aj absolútne triviálny prechod skrz úzku chodbu totiž dokáže vytiahnuť z koncového používateľa maximum ak takpovediac žije v digitálnych kulisách hororu. Samozrejme, pomyselné body za to strhávať nemienim, no ak by Konami v budúcnosti prišlo s kvalitnou Silent Hill hrou určenou pre virtuálnu realitu, myslím, že by sa jej slušne darilo. Obzvlášť s prihliadnutím na to, že nedávno dostalo toto PlayStation zariadenie podporu aj na osobných počítačoch, čo ruší limity jeho doterajšej exkluzívnosti.

Budúcnosť značky…

Silent Hill: The Short Message je sviežim vetrom v zatuchnutých vodách tejto značky, kedysi formujúcej žáner videoherného hororu. Treba však brať v úvahu, že toto univerzum bolo posledných asi osem rokov v podstate úplne mŕtve. Minimálne v očiach jeho vlastníkov a autorov. Fanúšikovský kult ale rozhodne nezoslabol, možno práve naopak. Vďaka masívnemu rozšíreniu internetových diskusií a niekoľkohodinových analýz sa staršie hry dostali aj k mladšej generácii, na ktorú logicky silne zapôsobili. I to je jeden z dôvodov prečo dokážem hodnotiť prírastok pozitívnejšie. Ostatne, Konami konečne niečo so Silent Hillom robí. Ako však vnímam celkové smerovanie?

Tam už je to o niečo komplikovanejšie. Vlastne mi vôbec nevadí, že by novodobé hry riešili problémy terajších ľudí, keďže im to pridáva na aktuálnosti. Očakával by som však, že autori pristúpia k prítomnej tematike sofistikovanejším spôsobom, keďže v tejto podobe to u hráča evokuje skôr karikatúru než plnohodnotný a autentický pohľad do života mladých. Nehovoriac o tom, že pripojenie k sérii Silent Hill je trochu nešťastné a (aspoň zatiaľ) krkolomné. Dialógy spravidla neobratne prepierajú súčasné termíny, avšak nenadobudol som pocit, že by vývojári rozumeli okruhu, o ktorom rozprávajú. Ako skúsený divák alebo hráč sa budete mierne nudiť, pretože sa nepodarilo vytvoriť požadovanú plastickosť charakterov, kde im občas neveríte jediné nadýchnutie. 

Napriek tomu sa tu stavajú potenciálne pravidlá pre univerzum. Jeho budúcnosť pritom môže a nemusí fungovať. V tejto otázke je všetko pomerne neisté, nakoľko si myslím, že obdobné tituly potrebujú silný autorský vklad. Ten pôvodná štvorica mala (hoci trojka a The Room sa dočkali kontroverznejšieho prijatia u skalných fanúšikov), disponoval ním aj experimentálnejší Shattered Memories, no zvyšné projekty len opakovali po japonskom koncepte a častokrát nefunkčne. Nešlo o vyložene zlé hry, no bolo z nich cítiť, že ich tvorcovia mierne tápu, využívajú už vyšliapané cestičky a radi by zopakovali gigantický úspech dodnes neprekonanej dvojky. 

Následne prišiel Hideo Kojima, ktorý priniesol revolučný Playable Teaser. Krátky, pamätný a mimoriadne intenzívny zážitok, kde sa jeho tajomstvá odhaľujú dodnes. A či už šlo o vztýčený prostredník Konami, prípadne ozajstné hrateľné demo, ktoré však upozorňovalo, že s výsledným produktom nemá nič spoločné, vydesení sme boli. Lenže ako by vyzeral konečný titul určený na predaj? To jest otázka a odpoveď sa s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nedozvieme. Niečo mi však hovorí, že ani sám velikán herného priemyslu si nebol istý (s prihliadnutím na punkové vytvorenie dema) akým smerom by potiahol svoje Silent Hills. Len ťažko si predstaviť podobne silné spracovanie na ploche zhruba dvanástich hodín, hoci nemožné by to nebolo. 

Avšak, presne táto autorská dominancia za mňa osobne Short Message chýba. Do nejakej mieri totiž kratšia záležitosť opakuje po Kojimovi a snaží sa servírovať hutný simulátor chodenia. Lenže si veľmi rýchlo uvedomíte, že nebezpečenstvo vám hrozí iba v konkrétnych situáciách a častokrát preto len prehľadávate oblasti. Chýbajú tu zásadnejšie nápady a originálne situácie variujúce simplicitnú aktivitu. Áno, mimoriadne monotónnu náplň tiahne primárne fantastické audiovizuálne spracovanie dávajúce priestor aj tej najdrobnejšej kvapke spadnutej na chladnú zem opusteného paneláku. Lenže ak by mu sekundovala aspoň o trochu strhujúcejšia hrateľnosť, bol by som spokojný predsa len viac.

Koridory sú nehostinné, nepríjemné, srší z nich zlosť a bravúrnym spôsobom zapadajú do morbídnej estetiky Silent Hill série. To je ostatne jeden z hlavných dôvodov, kvôli ktorým má zmysel pustiť sa do kratučkého prírastku servírujúceho niekoľko naozaj atmosférických momentov a už teraz ikonické monštrum. Uvidíme ako sa bude dariť Konami s ich značkou, avšak verím, že to pôjde iba vyššie. Ako štartovací bod teda vnímam The Short Message ako slušnú náhradu za roky absolútnej absencie a ignorovania fanúšikov, recenzentov i bežných hráčov. Uvidíme, čo nám prinesú ďalšie mesiace a roky. Zvedavý však rozhodne som.

Komentuj!