Howl – V diaľke vyjú vlci

Howl bol titulom, ktorý si ma veľmi rýchlo získal svojou kvalitnou prezentáciou. Strategické súboje na ručne maľovaných 2D pozadiach s príbehom o hluchej prorokyni, ktorá ako jediná môže poraziť armádu vlkov schopných premeniť kohokoľvek, kto ich začuje bolo niečo, na čo ma nemusel nikto presviedčať dvakrát. Hra síce vyšla na PC už v novembri minulého roku, no v rámci vydania pre konzoly v januári 2024 sme sa na ňu rozhodli predsa len pozrieť. Dokázal Howl naplniť svoje očakávania, alebo sa jedná o herné sklamanie?

Recenzovaná verzia: PC

Nakoľko som to načal už v úvode, ručne maľované pozadia a hlavne celkový umelecký štýl, ktorý bol pre Howl zvolený, mi prišiel naozaj unikátny. Svojim spracovaním mi pripomenul animované filmy írskeho režiséra Tomma Moora, ktorý ma bol zakaždým schopný vtiahnuť do svojho sveta vďaka svojmu jedinečnému umeleckému štýlu a vnímaniu reality. Krása môže byť ukrytá aj v úplnej jednoduchosti a rovnako aj z vašich nepriateľov je cítiť tú všadeprítomnú hrozbu, ktorú predstavujú pre vás a všetkých ostatných. V tomto ohľade sa teda nemôžem nijakým spôsobom sťažovať.

Rovnako vynikajúca je však i hudba, ktorá mixuje zvuky akustických gitár a huslí, v nádherný súzvuk tónov. Svojou atmosférou vás dostáva niekde do obdobia stredoveku, kedy bolo nebezpečenstvo skutočne na každom kroku a vaša zbraň bola vašim najlepším priateľom. Pretože len s ňou ste sa mohli cítiť skutočne bezpečne. Tieto elementy sú v prípade Howl spracované excelentne a hra teda naplnila očakávania v tomto smere na jednotku.

Silný titul však musí ponúknuť oveľa viac než len nádherný vizuál a kvalitnú hudbu. Ako sú na tom ostatné prvky? Nedá sa povedať, že Howl má toho až tak veľa, no viac v skutočnosti ani nebolo potrebné. Súboje proti vašim nepriateľom sú spracované relatívne prosto. Máte pred sebou mapu, kde je vašou úlohou usmrtiť nepriateľských vlkov a následne pokračovať smerom k východu. Hra vám počíta vaše kolá a rovnako aj počet mŕtvych nepriateľov. Na základe toho získavate na sebaistote, alebo si zväčšujete svoju kolekciu nazbieraných vlčích lebiek.

Okrem toho však môžete na mape objaviť aj nevinných ľudí, ktorých musíte zachrániť. Pretože ak to nestihnete, buď ich nepriateľskí vlci zabijú, alebo v horšom prípade v ich blízkosti zavyjú, a premenia ich na jedného z nich. Cenou za úspešnú záchranu ľudí sú vám ďalšie body sebaistoty, ktoré si môžete pripísať k dobru. Tie následne môžete využiť k tomu, aby ste získali viac bodov k pohybu, vylepšili si vaše špeciálne útoky, alebo mali možnosť vrátiť svoj ťah viac než len raz.

K úspešnému porazeniu vašich protivníkov môžete využiť niekoľko rozličných schopností. Na začiatku si môžete vybrať medzi vystrelením jedného z vašich troch šípov, odtlačiť nepriateľa pomocou vyčarovanej tlakovej vlny, alebo počkať kolo a nechať tak nepriateľa urobiť ťah navyše. Získavaním spomínaných lebiek však môžete na niektorých miestach na mape získať aj niekoľko ďalších špeciálnych schopností, ktoré vám pomôžu na vašej ceste. Na začiatku budú len taktické, no neskôr ich môžete vylepšiť aj na útočné.

Prvý z týchto špeciálnych útokov je silný úder, ktorým môžete nepriateľa odhodiť oveľa ďalej než vašou tlakovou vlnou, no neskôr získate aj schopnosti ako dymová clona, neviditeľnosť, preskočenie dvoch políčok a nakoniec ešte špeciálne formy útoku v podobe ohnivého šípu a šípu, ktorým môžete zasiahnuť viacero cieľov za sebou. Spôsob, akým tieto schopnosti využijete, záleží na vašom rozhodnutí, no je treba pripomenúť, že vaši nepriatelia môžu byť často veľmi nepredvídateľní. Počas plánovania útoku môžete mať nejakú predstavu o ich pohybe, no následne vás môžu zmiasť niečím úplne iným. Často tak vďaka tomu platí, že plánovať útoky na 3 kroky dopredu je relatívne zvládnuteľné, no keď začnete plánovať až na 6 krokov dopredu, uvedomíte si, že vašich nepriateľov možno trochu podceňujete.

V princípe môžem inak napísať, že ak je niečo, čo mi táto hra výrazne pripomína, tak je to partia šachov. Máte pred sebou hracie pole a pomocou vašich schopností plánujete útok proti súperovi a veríte, že vašu taktiku neodhalí. Postupne sa budete učiť spoznávať jeho reakcie a budete tak schopní odhadnúť, aká bude najlepšia taktika v ďalšom kole a či ste schopní tlak, ktorý na vás bude vyvíjať, ustáť. Hra ma týmto spôsobom dokázala nejaký čas udržať v pozornosti a bol som plný očakávaní, ako budú vyzerať ďalšie levely. V zásade som sa tak pripravoval na čoraz náročnejšie a náročnejšie súboje. Na záver na mňa hra dokonca vytasila celkom solídny boss súboj, kde bolo nutné trochu prehodnotiť vašu celkovú taktiku, nakoľko váš protivník má veľkú tendenciu utiecť z boja po väčšom zranení a vrátiť sa v ďalšom kole. Ako som však napísal, všetko to trvalo len nejaký čas. Pretože aj šachy dokážu časom trochu omrzieť.

V tom tkvie aj hlavná príčina môjho problému s týmto titulom. Netrvá to veľmi dlho a dostal som sa do fázy, kedy mi už Howl začal pripadať trochu streotypný. Tvorcovia sa síce snažili vylepšiť jednotlivé mapy a priniesť silnejších protivníkov, no čím ďalej som sa posúval, tým viac som si uvedomoval, že hra vlastne vôbec nie je tak náročná, ako to môže v prvom momente pôsobiť. Zo začiatku som pripisoval tento fakt skutočnosti, že som mal nejaký čas zapnutý asistenčný mód, ktorý vám ukáže ťahy protivníkov a vďaka tomu tak môžete jednoduchšie plánovať vaše útoky. Pocit stereotypu však pretrvával aj potom, ako som ho vypol.

Načo by som sa mal snažiť plánovať svoj útok poriadne, keď si môžem vyskúšať prvý ťah protivníkov a následne začať hru od začiatku? Všetky svoje kroky si môžem presne rozfázovať, spoznám tak kroky nepriateľa v akejkoľvek situácii a nemám absolútne žiadnu šancu prehrať. Toto sa stalo realitou po tom, ako som si bol schopný za získane body sebavedomia zväčšiť počet vrátenia kôl späť na 3. Z hry sa zrazu vytratila akákoľvek stratégia a vďaka tomu začal môj záujem upadať. Rovnako to bolo aj so špeciálnymi útokmi, ktoré boli zo začiatku zaujímavým spestrením. No čím viac som ich používal, tým menej zaujímavé mi pripadali.

Tiež by som mal ešte skritizovať fakt, že hra sa vám nesnaží učiniť vaše ciele náročnejšími. Úlohy sú vždy zadané. Prejsť mapu za určitý počet kôl, získať určitý počet trofejí v podobe lebiek a zachrániť ľudí pred smrťou. V princípe je ale úplne jedno, či sa rozhodnete v jednom kole získať najprv trofeje, a keď si level vyskúšate opätovne, budete sa snažiť o rýchlejší únik. Je mi úplne jasné, že vďaka tomu, ako je hra nastavená, je nemysliteľné, aby ste boli schopní splniť v jednotlivých leveloch obe výzvy súčasne (možno prvých päť vám to ešte pôjde), no hra tým spôsobom takisto podkopáva svoje strategické myslenie.

Možno teraz pôsobím trochu prísnejšie, no skutočne sa jedná o prvky, ktoré dokázali zo zaujímavej hry spraviť určitú rutinu. Často sa totiž stáva, že v momente ako nájdete spôsob, ako iba vyhrávať, hra prestane byť zaujímavá. Pretože stratí tú povestnú výzvu, s ktorou ste do nej vstupovali. To však nemení nič na tom, že celkovo ide o kvalitne spracovaný titul. Dokonca i napriek tomu, že príbeh je podávaný len veľmi útržkovito a z monológov, ktoré vaša prorokyňa hovorí, často nebudete veľa rozumieť, viete pochopiť aspoň nejaké základy. Hra len potrebovala nejako domyslieť, ako udržať hráčov v pozornosti počas celého času. Napriek tomu si však myslím, že ak máte radi taktické súboje a chcete sa skúsiť postave armáde vlkov len s vašou kušou, hra si vás môže získať svojou dobre vybudovanou atmosférou. A ktovie? Možno nebudete počas hrania pociťovať rovnaký stereotyp, ako som pociťoval ja.

Komentuj!