Dead Island 2 – Apokalypsa v Hollywoode

Dead Island 2 je jedným z tých projektov, ktoré sú synonymom pre vývojárske peklo. Hra, ktorá bola pôvodne ohlásená ešte v roku 2014, viackrát zmenila svojich tvorcov a po Yager Development a Sumo Digital ju nakoniec dostali do rúk Dambuster Studios, autori Homefront: The Revolution. A hoci ich účasť vzbudila len u málokoho vyložené nadšenie, s blížiacim sa dátumom vydania pôsobili vydávané ukážky čoraz presvedčivejším dojmom. Podarilo sa však skutočne nadviazať na kvality prvého dielu od poľských tvorcov z Techlandu?

Recenzovaná verzia: PC

Môj vzťah ako k prvému Dead Island, tak k standalone expanzii Riptide, je viac než pozitívny a hoci si uvedomujem viaceré negatíva, zážitok mi to vyložene nenarúšalo. Duchovný nástupca Dying Light je síce z objektívneho pohľadu na vyššej úrovni, no i vďaka zakomponovaniu parkúru ponúka predsa len trochu odlišný zážitok. Rád mám každopádne obe značky a sadol mi aj ešte výraznejší príklon druhého Dying Light k akčnému RPG. O to sympatickejšie však pôsobí, že Dead Island 2 na to ide úplne inak a nesnaží sa triumfovať svojho predchodcu zvýšenými ambíciami. Miesto toho sa totiž britskí tvorcovia, patriaci priamo pod vydavateľa z Deep Silver, rozhodli, že ešte viac rozpracujú jeho silné stránky a dá sa povedať, že im to vcelku vyšlo.

Dej sa odohráva 10 rokov po udalostiach na fiktívnom ostrove Banoi, no toto nehrá v skutočnosti až tak výraznú úlohu. Máme tu skrátka ďalšiu nákazu, ktorej epicentrom sa tentoraz stávajú Spojené štáty americké, konkrétne Kalifornia. Z tej sa tak stáva veľká karanténna zóna a jeden z posledných letov mimo nej končí katastrofou, kde pád lietadla prežije len niekoľko osôb vrátane vášho hrdinu. A hoci ho na mieste pohryzie jeden z nakazených, veľmi rýchlo sa ukáže, že má voči nákaze prirodzenú imunitu a…na tomto mieste by som asi snahu o prerozprávanie úvodu prerušil, keďže príbeh je tým posledným, čo bude väčšinu fanúšikov zaujímať. Stačí len vedieť, že tu je a ako-tak plní svoju úlohu. V zásade ho možno opísať ako najtradičnejšie zombie béčko, no nedá sa mu upierať silná zábavnosť daná i zasadením do Los Angeles, respektíve hollyowodskych kulís a tým pádom i prostredia rádoby celebrít.

Asi najzásadnejšou zmenou oproti originálu je že otvorenejší svet po novom nahradili menšie no o to variabilnejšie mapy. Niektoré sú vyložene lineárne (metro či kanály), iným sa však darí vcelku slušne navodzovať dojem akéhosi pseudo open worldu a nie sú ani tak malé, akoby mohlo z predošlého riadku vyznievať. Osobne mi to pritom nijak zvlášť neprekážalo a stále platí, že poskytujú dostatok priestoru na prieskum. Mimo hlavného príbehu tak môžete hľadať rôzne záujmové body a kľúče pre uzavreté debny alebo trezory, plniť vedľajšie misie či hľadať nezvestné osoby. A hoci je to určite zmena, nevnímam to ako zmenu k horšiemu. Nie všetko totiž nutne potrebuje open world a to píšem s čistým svedomím ako osoba, ktorá mu nezriedka nemá problém holdovať.

Na výber máte tentokrát šesticu „hrdinov“ a každý z nich ponúka trochu odlišný priechod. To priamo vyplýva zo štatistík, ktoré dostali do vienka a preto si treba poriadne premyslieť, či si zvolíte pomalší, no odolnejší charakter, alebo rýchlejší, ale náchylnejší na obdržané zranenia. To som, samozrejme, zjednodušil do maximálnej možnej miery, no pre ilustráciu to asi bude postačovať. V hre síce tradične levelujete, no protivníci s vami a mimo použitia čo najvhodnejších zbraní skrátka nemáte veľa možností na elimináciu vašich slabých stránok. Tie s vami ostávajú až do úplného konca a v neskorších fázach vám môže voľba postavy s nevhodnými predpokladmi na váš herný štýl narobiť i menšie problémy.

V skutočnosti je to však ešte trochu komplikovanejšie, čo súvisí s novinkou, ktorou sú takzvané skill karty. Tie nahrádzajú tradičné talenty a získavate ich ako levelovaním, exploráciou prostredia, či formou odmien za splnené úlohy. Rozdiel oproti tradičným skillom je vcelku zásadný – do voľných slotov si môžete vložiť akékoľvek karty danej kategórie a následne ich aj kedykoľvek vymieňať. Jedným tlačidlom sa tak viete napríklad uhýbať alebo blokovať, podľa toho čo vám lepšie vyhovuje. Čo som pritom napísal vyššie platí – hra je totiž poriadne akčná a musíte sa vedieť poriadne oháňať. Dobrou kombináciou kariet si však môžete určite vypomôcť v prekérnejších situáciách. Často sa totiž viete dostať k slušným bonusom ako napríklad liečenie po konkrétnych bojových úkonoch a neskôr do hry vstupujú ešte silnejšie autofágické karty. Tie však prichádzajú aj s istou penalizáciou a zvoliť si ich navyše môžete iba tri.

Toto všetko iba prospieva hĺbke súbojového systému, ktorú tým pádom asi neoceníte na behom prvých hodín. Súvisí to aj so zbraňami, kde máte spočiatku k dispozícii iba najklasickejšie a ničím výnimočné varianty. No v momente ako sa dostanete ku craftingu a možnosti si ľubovoľne upravovať, respektíve vyrábať vlastné zbrane, začne to byť o niečom inom. Tie tak viete dopĺňať o rôzne výhody či stavové efekty a výsledok v bojoch dostaví okamžite. Práve v nich totiž do popredia vystupuje unikátny systém F.L.E.S.H. (skratka pre Fully Locational Evisceration System for Humanoids) umožňujúci nielen porciovať nemŕtvych na kusy, no spôsobovať im aj všelijaké ďalšie, miestami až nechutne pôsobiace, poškodenia. A verte, že sa neprejavuje iba vizuálne, nakoľko zmrzačený oponent pre vás logicky predstavuje aj o niečo menšiu hrozbu.

Čo sa týka protivníkov, v úvode iba striedajú iba pomalší a rýchlejší zombíci, čo vás taktiež nenúti k vyloženej súbojovej kreativite. Aj to však rýchlo zmení a nové a podstatne nebezpečnejšie Apex mutácie vám vedia poriadne zavariť. Jednou z najhorších je mimoriadne agilný Butcher schopný regenerácie, ktorého môžete poznať už z jednotky, či Screamer z Riptide, ktorý vás doslova paralyzuje na mieste. Tým najhorším je však nechybne Mutator a pokiaľ mu dáte šancu, aby sa zmenil z rádového zombie do vylepšenej podoby, budete sa musieť poriadne oháňať. Využívať však môžete i zbrane na diaľku, ktoré navzdory očakávaniam fungujú výborne a nie sú iba nadbytočným doplnkom, aby sa nepovedalo. A nielen to – často viete ťažiť i z okolitého prostredia, kde dokáže zohrať úlohu aj zdanlivo obyčajná autobatéria…

Tak ako pred rokmi tu pritom neexistuje žiadna voľba náročnosti a hoci hra nie je vyložene ťažká, určite je náročnejšia než jednotka či Riptide. Nie je ani ideálne vybalansovaná a kým niektoré časti prebehnete s prstom v nose, v niektorých to až tak ľahko nepôjde. A rozhodne sa nebavím o úvodných fázach. Tam je to totiž celkovo jednoduchšie, nemusíte ani využívať tie najlepšie zbrane a pomáha i vcelku benevolentný checkpoint systém. Hra sa totiž ukladá neustále a pri free roame vám ani smrť nemôže zabrániť skoliť podstatne silnejší zombie variant. Stačí len trochu trpezlivosti a hoci do vás neustále dotierajú aj nezmyselne rýchlo sa respawnujúci bežní protivníci, vami udelené poškodenie na ňom pretrváva a viete si s ním poradiť postupne.

Čo však asi poteší menej, že niekedy vás posledný save vráti tesne pred danú lokáciu, inokedy podstatne ďalej čím vo vás môže vyvolať istú dezorientáciu. To sa síce nedeje v rámci príbehových misií, no už menej poteší fakt, že opotrebované zbrane ostávajú po každom úmrtí opotrebované a to isté platí o minutých nábojoch či lekárničkách. Občas sa navyše vyčerpá i ukazovateľ zúrivosti umožňujúci vám prepnúť sa na čas do „zvieracej formy“ a robiť z nepriateľov sekanú a inokedy nie. Neviem. Isté je len to, že keď vám náhodou nepôjde karta a budete jeden stret opakovať viackrát po sebe, môžete sa časom ocitnúť v značnej nevýhode.

Tu sa však dostávam k ďalšiemu aspektu a tým je kooperácia viacerých hráčov. Tá pre vás predstavuje poslednú záchranu a hra miestami skutočne pôsobí akoby bola dizajnovaná týmto spôsobom. Je tu však isté obmedzenie a kamaráta, ktorý sa nachádza v neskoršej fáze príbehu k sebe jednoducho nepozvete. Opačne to pritom platí a obecne nie je žiadny problém nechať si otvorenú hru, nech sa k vám napojí hocikto, či skúsiť si vyhľadať niekoho s podobným levelom, respektíve na podobnej úrovni. S rýchlosťou vyhľadávania som inak nemal problém, čo však svedčí iba o tom, že v súčasnej dobe je záujemcov viac než dosť.

Obzvlášť pochvalu si každopádne zaslúži ako vizuál, tak i fantastická optimalizácia. To ako dobre vyzerá je až prekvapivé a dá sa povedať, že Dambuster Studios ťažia z Unrealu Engine 4 úplné maximum. Nie je to síce úplná špička, no len prostredia pôsobia parádne a obzvlášť počas dňa vedia adekvátne vyniknúť. Zvládnuté sú i modely postáv, obzvlášť tých príbehových a celé sa to navyše hýbe na jednotku s hviezdičkou. Len kompilácia shaderov je zvládnutá do desiatich sekúnd a rýchlosť nahrávania je taktiež uspokojivá. Technický stav je celkovo vynikajúci, čo je jasným dôkazom že aj AAA titul môže byť po vydaní patrične odladený. Škoda len, že sa to nedeje až tak často…

Je druhý Dead Island dokonalou hrou? Určite nie a niektorým môže prekážať aj prílišná priamočiarosť či absencia výraznejšej hĺbky (myslené ako celok, nie v rámci spomínaného súbojového systému) Je to vlastne „iba“ zábavný gore fest a nič viac, čím asi náročnejších záujemcov odradí automaticky. Na druhej strane, ambície na hru roka tu asi neboli nikdy a v tom o čo sa snaží sa jej darí obstojne napĺňať svoje ciele. A mne to asi v danom momente postačuje, pričom domácich fanúšikov poteší i veľmi dobre zvládnutá česká lokalizácia. Za mňa teda jednoznačné odporúčanie a ani vy vy by ste nemuseli zostať sklamaní.

Komentuj!