Visage – Pokus o novú dimenziu strachu

Kanadské vývojárske štúdio SadSquare spustilo ešte začiatkom roka 2016 svoju kampaň na Kickstarteri, aby tam prezentovalo svoju prvotinu, veľmi ambicióznu hororovú adventúru s názvom Visage, neskrývane inšpirovanú nedokončeným projektom Hidea Kojimy P.T. Od vtedajšieho predstavenia, 12-minútového gameplay traileru, až po nedávne vydanie plnohodnotnej verzie, prešlo štúdio dlhú, vyše štyri roky trvajúcu cestu. Odzrkadľuje sa pomerne dlhý vývoj na kvalitách hry? A s akými tromfami prišli kanadskí tvorcovia do tohto v súčasnosti doslova preplneného žánru?

Recenzovaná verzia: PC

Na prvý pohľad obyčajný americký rodinný dom z osemdesiatych rokov ukrýva pod povrchom pochované mrazivé tajomstvá o bývalých obyvateľoch. Tie sa neustále pripomínajú i napriek tomu, že ich účastníci ležia buď zahrabaní pod zemou, alebo sa dávno vysťahovali.  V dôsledku toho je tento dom aj napriek zdanlivej “obyčajnosti” napáchnutý niečím nepríjemným. Vo vzduchu ustavične visí akýsi strašidelný opar, mátoženie niečoho nepolapiteľného. Nesporne k tomu prispieva fakt, že hlavná postava je pre vás absolútne nepodstatná a jej príbeh stojí celý čas na vedľajšej koľaji. V hlavnej úlohe je jednoducho dom a osudy, či tragické minipríbehy jeho bývalých obyvateľov. Veď aj samotný názov Visage je priamo odvodený od pohľadu na jednotlivé úmrtia. To znamená, že do histórie domu sa vžijete tak, že opakovane prežijete momenty z minulosti, každé s vlastným prostredím, dejovým pozadím a vizážou. Len takýmto spôsobom dokážete zistiť, prečo žil niekto v tomto dome bez problémov, zatiaľ čo niekto ďalší musel zomrieť.

Nie desivé ľakačky, ale práve tá atmosféra, akú sa tvorcom podarilo vyčarovať, pozdvihuje Visage nad bežné hororové tituly tejto dekády. Na druhej strane, treba sa zmieniť aj o neustále sa opakujúcich paranormálnych sekvenciách, ktoré dokážu časom, (najmä ku koncu hry) spoľahlivo odčarovať atmosféru. Je to spôsobené tým, že ich rytmy a účinky začnú byť neskôr dôverne známe a predvídateľné v dôsledku ich náhodného opakovania. Z tohto dôvodu je len pochopiteľné, že potom už ani zďaleka nepôsobia takým desivým a znepokojivým účinkom, ako pri prvom stretnutí.

Avšak niektoré tieto náhodné manifestácie paranormálnych síl môžu byť smrteľné. Ako príklad môžu slúžiť isté trhané pohyby matne viditeľných obrysov postavy, ktoré rýchlo naberú jasné kontúry a usmrtia vás. V takýchto prípadoch je treba utekať, kým prestanú vyčíňať, prípadne sa dôkladne skryť na miesto, kam tieto sily nemôžu dosiahnuť. Ako som už spomenul vyššie, časom síce začnú pôsobiť repetitívnym dojmom, no zároveň vás udržujú v ustavičnom napätí a vyvolávajú vo vás pocit, že nikde si nemôžete byť istí svojim bezpečím. Nebezpečným nepriateľom však nie sú výhradne len duchovia, ale i obyčajná tma. Dlhý pobyt v neosvetlených priestoroch vašej postave duševne škodí, preto je nevyhnutné mať po celý čas na starosti aj zaisťovanie svetelného zdroja vo forme sviečok, či náhradných žiaroviek do lámp.

Dôležitý faktom, ktorý pomerne odlišuje Visage od iných hororoviek, je aj to, že prekvapivo obsahuje iba minimum textu. Sme navyknutí, že príbehy sa v podobných hrách rozprávajú cez početné listy, zápisky, či rozhovory, avšak toto všetko v tomto kúsku prakticky absentuje. Vývojári zašli v tomto smere až tak ďaleko, že okrem spomínaných listov tu chýba nielen inventár, ale dokonca aj denník, kde by si vaša postava zapisovala prípadné úlohy, alebo aspoň dôležité miesta.. Ohľadom príbehovej časti hry to však znamená, že často neviete presne čo máte robiť a ja tiež som sa párkrát pristihol pri bezcieľnom blúdení po potemnených chodbách a čakal na nejaký spásonosný skript, ktorý by ma posunul ďalej.

V tomto smere je však titul už dobre vyladený a tak fakt, že ste sa ocitli v zákysovej situácii je takmer vždy spôsobený len tým, že ste si niečo nevšimli, alebo ignorovali. Aj jednotlivé príbehy pripomínajú len špičku ľadovca, týčiacu sa nad hladinou, zatiaľ čo väčšina ľadovej masy pokojne spočíva pod morskou hladinou. Obrazové prvky a zdanlivo nezmyselné symbolické činy hlavnej postavy pripomínajú túto potopenú masu, keďže obsahujú najmenej dve tretiny príbehového obsahu. V tomto ohľade je možné Visage pripodobniť dokonca ku kultovej sérii Dark Souls. K príbehu sa toho priveľa napísať nedá, preto sa zmienim len o tom, že je rozdelený na niekoľko veľmi dlhých kapitol a môže vyústiť do niekoľkých alternatívnych koncov.

Úspešné dokončenie titulu vyžaduje ohromné množstvo interakcie s okolitým prostredím a základ hrateľnosti je postavený na prieskume strašidelného domu s občasnými výletmi do okolia (cintorín, park). Väčšinu hry totiž strávite prehľadávaním šuplíkov a skriniek (zväčša zbytočne), otváraním dverí, používaním zapaľovačov, hľadaním kľúčových predmetov a lámaním si hlavy nad puzzlami. Herná plocha Visage je totiž ohraničená rozľahlým domom, obsahujúcim množstvo chodieb a miestností. V kombinácii s obvyklými paranormálnymi javmi a častým blúdením (v dôsledku vyššie uvedeného nedostatku) môže tento fakt spôsobiť nejednému hráčovi frustráciu. Plusovým bodom pre tvorcov je však možnosť ručného ukladania. V porovnaní s moderným trendom checkpointov to totiž pôsobí patrične osviežujúco.

Visage našťastie neobsahuje žiadne výraznejšie technické nedostatky a dlhoročný vývoj tak priniesol v tomto smere svoje ovocie. Jedinou výnimkou je neintuitívne ovládanie, ktorého krkolomnosť zvlášť vynikne v napätých scénach. Je len otázkou budúcnosti, či sa tento problém tvorcovia rozhodnú riešiť. Nakoniec však tento titul môžem odporučiť a to najmä vďaka neodškriepiteľnému faktu, že patrí medzi najstrašidelnejšie hry tohto žánru a roky vo vývoji sa pozitívne podpísali pod celkovou kvalitou celého tohto počinu.

Komentuj!