Register

A password will be e-mailed to you.

Gears of War je na hernom poli dobre známou značkou s dlhoročnými koreňmi. Originálna trilógia bola primárne exkluzivitou pre konzolu Xbox – s výnimkou prvej časti, pretože tá sa dočkala i PC verzie. Spadala do žánru frenetických akcií, ktoré si v rámci brutality a násilia rozhodne nedávali servítku pred ústa. Každopádne, so štvrtým dielom celá séria oficiálne expandovala na platformu osobných počítačov, kde sa podobne orientované záležitosti nezriedka tešia veľkej popularite. Najnovší prírastok do rodiny Gears je prvý oficiálny a plnohodnotný spin-off, ktorý štartuje výhradne na osobných počítačoch, hoci časom by sa mal dostať aj na Xbox. Ako dopadla očividná variácia na hrateľnosť série XCOM v násilnom a explicitne brutálnom kabáte vojakov z Gears of War univerza?

Recenzovaná verzia: PC

Poviem to na rovinu ešte predtým, než ma prezradí textové hodnotenie. So značkou Gears of War som doposiaľ nemal žiadne skúsenosti. Samozrejme, jej existenciu a úspešnosť som vždy registroval, ale nikdy som sa priamo nedostal k hraniu jedného z dobrodružstiev Marcusa Phoenixa, prípadne jeho nasledovníka, či ženskej protagonistky Kait Diaz. Oficiálne predstavenie Gears Tactics ma však nenechalo chladným, dokonca vo mne vyvolalo nadšenie, ktoré bolo viac ako prekvapujúce vzhľadom na moju absolútnu neskúsenosť a nezainteresovanosť v dianí vojnového sveta.

Taktický koncept a jeho fungovanie ma však zaujalo už od prvých momentov, keďže podobným záležitostiam holdujem. Je však pravdou, že podobné žánrové projekty sa pomaly z digitálnych i fyzických herných pultov strácajú, no a najmä preto sa vždy na každého kvalitne javiaceho sa adepta náramne teším. A Gears Tactics sa tak javil už počas svojej prvotnej prezentácie z roku 2018. Keď som sa navyše dozvedel, že sa má vtedy ešte len pripravovaný spin-off odohrávať dvanásť rokov pred udalosťami pôvodného dielu, bolo v podstate rozhodnuté. Už vtedy som vedel, že taktický prístup k sérii bude mojím úvodom do mnohopočetnej značky a tak sa nakoniec aj stalo. Bolo to však dobré rozhodnutie?

Počiatok vojny

Ako vám už prezradil text vyššie, dianie sa tentokrát odohráva dvanásť rokov pred udalosťami úplne prvej hry. Hráči sa ocitajú v koži vojaka Gaba Diaza, otca spomínanej Kait, ktorý sa vydáva na krvavú cestu skrz početné bojiská rasy Locust, aby zabil zlosyna s veľkým Z. Ono kolosálne zlo je pre tentokrát predstavované Ukkonom. Ten je, ako trailerové ukážky naznačovali, monštrum, ktoré vytvára ďalšie a podstatne väčšie monštrá. Nemôžete sa preto čudovať, že práve na vás a tím neskúsených vojakov padne úloha eliminovať túto hrozbu, keďže mnoho ďalších zahynulo pri takzvaných Hammer of Dawn Strikes, masívnom útoku, ktorý mal eliminovať túto nebezpečnú rasu. V sprievode skúseného bojovníka Sida Redburna a neskôr nájdenej Mikayly sa teda vydávate hľadať Ukkona, no vaše cesta je lemovaná mnohými prekážkami, ktoré musíte prekonávať.

Príbeh je to generický, jednoduchý a vlastne nie príliš zaujímavý, i keď zaspávať pri ňom rozhodne nebudete. Väčšinu času napredujete vpred za úhlavným nepriateľom a do toho je pridaných niekoľko zvratov a neočakávaných cestičiek, no nejde o nič, čo by vám výraznejšie vyrazilo dych. Na druhej strane si však myslím, že podobný prístup k príbehu je adekvátny a prítomná jednoduchosť nevyrušuje. Ostatne, predošlé hry z Gears série ste si len ťažko púšťali kvôli nosným charakterom, alebo psychologickému prehĺbeniu postáv.

Zvolený štýl, v ktorom musí každý za akýchkoľvek okolností pôsobiť drsnejšie než sklo, sa hodí do prítomných kulís. Súčasne scenáristi neskĺzli do povrchných, otravných a vlastne do veľkej mieri trápnych prehnane mužných výstupov, keďže tak tomu bolo v minuloročnom Ghost Recon: Breakpoint. V Tactics sa niečo podobné pohybuje na hrane znesiteľnosti a je pravdou, že si “testosterónovú” štylizáciu začnete po chvíľke naozaj užívať. Zároveň jej však nie je príliš veľa a autori sa na deji nesnažia stavať podstatnú časť hrateľnosti, nakoľko je úplne zrejmé, že by väčšina hráčov niečo podobné neocenila. Krátke príbehové pasáže preto nebrzdia hrateľnosť a vždy sú len krátkou, vizuálne výborne vyzerajúcou scénou, ktorá prepája dôležité príbehové celky alebo kapitoly.

I napriek tomu, že ide vlastne o prequel, autori počítajú s vašou znalosťou tohto sveta. To znamená, že príliš nevysvetľujú dôvody, komplexne nerozoberajú pojmy, takže prvých pár hodín môže byť pre nováčikov tak trochu bolestivých. Vzhľadom na zmienenú simplicitu to však dlho netrvá a následne pomerne ľahko vplávate do vôd neznámych názvov a pomenovaní. Akurát by som osobne ocenil nejakú lore knihu, ktorá by doplňovala informácie o svete, protivníkoch a postavách, nakoľko by sa do hry viac než hodila. Nehovoriac o tom, že som si musel mnohé fakty dočítať na fanúšikovskej stránke Gears of War, ktorá mi ponúkla hlbšie nahliadnutie za kulisu dejovej kostry.

Za krvavými útrobami a mimozemskou rasou sa skrýva taktická zložka

Dosť však bolo analýz a popisovania príbehu, podstatnejšia je predsa len hrateľnosť, jej funkčnosť a zábavnosť. Na úvod treba spomenúť, že vývojárske tímy The Coalition a Splash Damage kopírujú koncept terajších autorov XCOM. Možno pritom dodať, že sa ich know-how stáva obdobne populárnym ako takzvané Souls like spracovanie, ktoré mnohí tvorcovia radi preberajú, neraz bez akejkoľvek invencie, či pridanej hodnoty. No to sem každopádne nepatrí a preto sa pozrime na hlavnú zložku Gears Tactics.

Ňou sú práve ťahové súboje, pohybovanie sa po jednotlivých leveloch, taktizovanie a využívanie štvor a menej členného tímu. Spravidla sa dočkáte jedného ťahu vy, jedného zasa súper. Je nutné podotknúť, že jedno ťaženie predstavuje tri úkony za konkrétny charakter. To znamená, že pri plnej zostave máte až dvanásť ťahov, pokiaľ sa do hrania dostáva skupina oponentov. Dostupné akcie ako útok, pohyb, či špeciálna schopnosť sú pritom obodované hodnotami od jedna do tri. V prípade, že využijete najdrahšiu schopnosť, môžete ihneď stratiť všetky tri body akcie, no a následne sa presúvate na ďalší charakter, ktorého ovládanie preberáte. Takýmto spôsobom sa snažíte nielen preniesť ofenzívu na súperove pole, ale súčasne svojich vojakov pripraviť na útok, ktorý príde po dokončení všetkých dostupných ťahov.

Preto sa nutne neodporúča vystrieľať všetky náboje, vyhádzať granáty a použiť schopnosti, ktoré zlepšujú vašu mušku, prípadne zvyšujú udelené poškodenie počas jedinej ofenzívy. V ďalšom kole by ste totiž museli okamžite zbrane nabíjať, čím strácate jeden ťah, granát pekných pár kôl hodiť nemôžete, no a využívať silnejšie strely v situácii, kde je od vás protivník vzdialený desiatky metrov, je asi ako dúfať v stopercentnú úspešnosť útokov v klasických JRPG hrách na ťahy. Musíte aspoň sčasti predvídať dopredu a premýšľať nad smerom, ktorým protivníci povedú svoj útok. Nejedná sa o hru, ktorá by na vyšších obtiažnostiach markantnejšie odpúšťala prešľapy, práve naopak. Mali by ste zabudnúť na Rambo štýl originálnej série a uvedomiť si, že ste zraniteľným vojakom, ktorý podľahne niekoľkým úspešným útokom. Už dve dávky vás totiž dokážu ľahko skoliť.

Taktizovať a premýšľať nad všetkými ťahmi nie je dobrovoľné, ale nutné, pretože bez podrobnej analýzy bojiska, pohybu protivníkov a manažovania vašich jednotiek sa nepohnete. Teda pohnete, ale veľmi rýchlo budete zadupaní pod prašnú zem. Neraz sa ocitáte pod útokmi z viacerých smerov, váš tím sa musí z rôznych dôvodov rozdeliť, prípadne napadnúť kryjúce sa ciele zo zálohy. Práve konštantné nebezpečenstvo a rôzne smery, z ktorých prichádza sú dôvodom, prečo je bojovanie rozmanité. Nestoja proti vám len tradičné jednotky s vesmírnymi samopalmi, neskôr sa do hry pridávajú ostreľovači, rôzni generáli, vybuchujúce verzie groteskných chrobákov, kde musíte voliť iný prístup a iné druhy vojakov.

Tých je celkovo päť, pričom predstavujú tradičné archetypy ako útočník, sniper, doktor, ťažký strelec a jednotka s brokovnicou, ktorá vám pomôže pri boji na blízko. Vo finále je však pravdou, že primárne využívate prvé tri zmienené a zvyšné dve príliš veľkú efektívnosť v poli nemajú, respektíve všetko zvládnete i bez ich pomoci. Každopádne, kombinácia schopností, poctivo naplánovaných útokov, stiahnutí sa, prípadne prichystania pascí pomocou funkcie Overwatch (identický názov s danou hrou je čisto náhodný), ktorá umožňuje po dobu nepriateľského ťahu hliadkovať nad konkrétnym územím, je cieľom k úspechu. Perfektne prevedená útočná akcia sprostredkuje náramnú satisfakciu, dobrý pocit a radosť z víťazstva, ktorá funguje vo všetkých “hlavných misiách”. Zámerne pritom upozorňujem na slovo hlavné, keďže k tým vedľajším sa ešte len dostaneme.

Rýchlejší ako smrť

I napriek vyššie spomínaným náležitostiam je Gears Tactics omnoho svižnejší ako posledný hlavný prírastok série XCOM. Boje si držia náramný spád a to hlavne kvôli prítomnosti väčšieho počtu ťahov, i misiám, ktoré kašlú na akýkoľvek stealth. Sú to predsa len bojiská a na nich pre kradmé plíženie sa nie je žiaden priestor. Na druhej strane, strieľania z útočných pušiek, rotačných guľometov, prerezávania oponentov motorovou pílou a explózií si taktiež užijete do sýtosti. Všetky tie rozporciované telá a zničené lebky musia ukojiť nejedného fanúšika morbídnych scenérií, ktoré navyše vidíte bez akéhokoľvek prikrášlenia, či cenzúry.

Keď sme pri samotnej streľbe, osobne som s ňou mal dva pomerne zásadné problémy. Prejdem preto k tomu prvému, ktorý primárne súvisí s tým, že prítomné percentá nepôsobia dostatočne orientačne, teda smerodajne. Pokojne som sa stretol so situáciami, kedy deväťdesiat percentná pravdepodobnosť úspešnosti zlyhala hneď párkrát po sebe. Na druhej strane som však tri razy zasiahol protivníka iba s dvadsaťpäť percentnou šancou. Chápem, že sa môže jednať o poriadne veľkú náhodou, ale po čase mi bola úspešnosť úplne ukradnutá a vlastne som na všetky prítomné štatistiky (pri zapnutí určitej funkcie vám radar presne vysvetlí percentuálne hodnoty a ich výsledok) ani trochu neprihliadal. A to ani nehovorím o nezmyselných situáciách, kedy od oponenta stojíte ani nie pol metra a jednoducho netrafíte.

Omnoho menším problémom, i keď stále pomerne dôležitým, je príležitostná absencia priblíženia kamery počas útočnej akcie. Keď idete vystreliť, kamera sa tradične prepne do módu, ktorý evokuje third person snímanie z originálnych hier a týmto vývojári dodávajú útoku šmrnc i efekt. Problém však nastáva v bode, keď sa táto súčasť jednoducho nezapne. Netuším z akého dôvodu sa niečo podobné deje, ale prekážalo mi to najmä v kritických bojoch, kedy som si chcel poriadne vychutnať vytúžené zabitie a pokorenie súpera. Samozrejme, podobné neduhy kompletne nedeštruujú pôžitok z taktizovania, ale rozhodne mu nepridávajú.

Ovládanie je výborné, akurát by to chcelo gamepad

Rozhranie počas bojov pôsobí nádherne. Vyberáte si spomedzi prítomných ikoniek, klikáte na bojovníkov, meníte zbrane, pričom všetko je prehľadné. Nemusíte zložito hľadať počet zostávajúcich nábojov, ani životy, dokonca ani body akcie, ktoré sa nachádzajú hneď vedľa hráča. Okrem toho, pomocou bielych línií nad vašimi vojakmi vám vývojári dávajú jasne vedieť, na ktorého protivníka môžete z daného miesta vypáliť, prípadne, v ktorom bode vám niečo zavadzia. Na prvý pohľad to pripomína jednoduchšiu verziu izometrického RPG na štýl Pillars of Eternity a je radosť sa na to dívať, nehovoriac o tom, že všetky jednotlivé systémy spolu výborne spolupracujú vo funkčnej súhre.

Problém je akurát v tom, že sa ako počítačoví hráči pravdepodobne nezbavíte dojmu, že celé je to primárne orientované na gamepad. Ja viem, znie to až bizarne, pretože Splash Damage a The Coalition prezentovali Gears Tactics ako tradičnú záležitosť na “osobne počítače”. Vo finále autori takýmto spôsobom prezradili, že s Xbox verziou sa počíta a príde v dohľadnej dobe, nakoľko tu nevidím záujem prispôsobiť sa ovládaniu na klávesnici. Nie je to síce hrôzostrašné ako v iných prípadoch, ale je vidieť i cítiť, že gamepad je východiskovou, dokonca odporúčanou, ovládacou schémou. Čo pre mnohých moderných hráčov nebude problém, ale striktne počítačoví užívatelia sa určite nepotešia.

Nepríjemné umelé naťahovania a nulová stimulácia

Na samotný záver som si nechal problém, ktorý považujem za najviac zásadný a vlastne v súčasnom hernom priemysle pomerne častý. Je ním umelé naťahovanie hlavnej hry formou “povinných” vedľajších misií. Áno, v Gears Tactics sú prítomné vedľajšie úlohy, ale súčasne ich autori naviazali na hlavnú kampaň a bez ich dokončenia sa v príbehu jednoducho nepohnete. Podobný trend prevláda najmä v open world hrách, kedy ničíte, zaberáte alebo dobývate konkrétne územia, aby sa vám odomkol ďalší dejový quest.

V prípade Gears Tactics máte k dispozícii niekoľko druhov vedľajších úloh a tie sa dookola opakujú. Obrana územia, záchrana rukojemníkov a získanie kufríkov s vybavením spojené s únikom z oblasti. Papierovo to znie fajn, ostatne prvé tri prejdenia podobnou úlohou pôsobia zábavne. Keď však plníte podobný quest na rovnakej mape (s výnimkou zmeny príbehovej lokácie) a, samozrejme, s rovnako umiestenenými protivníkmi, začína to mierne škrípať. Zábava sa vytráca a vy máte pocit, že sa ako naprogramovaný robot snažíte piatykrát o úplne to isté, s identickým výsledkom. Príliš vás to nebaví a vlastne sa len tešíte, kým sa dostanete k ďalšej príbehovej úlohe.

A treba dodať, že tie sú pritom naozaj výborné. Dizajnéri v nich najviac excelujú, odohrávajú sa v unikátnej oblasti, príležitostne sú svojou náročnosťou poriadne kruté, občas narazíte na výborný a neuveriteľne intenzívny boss fight. Nemáte čas sa nudiť, pretože neustále premýšľate nad zvolenou taktikou, ďalším ťahom a jeho následkami, sledujete príbeh alebo preskúmavate prítomné bojisko. Kampaň je výborná, adekvátne náročná a zábavná, akurát by mala “len” dvadsať hodín, keby ju nedopĺňali vedľajšie misie. A z môjho pohľadu by to plne stačilo, minimálne by som nebol približne v polovici mimoriadne frustrovaný, takmer až neochotný vôbec pokračovať.

Mojej frustrácii nepomáhal ani mimoriadne nudný loot, ktorý som vlastne začal s postupom v hre ignorovať. Naozaj som nemal dôvod plniť drobné úlohy v rámci misií (typu dokonči výsadok do desiatich ťahov a podobne), pretože všetko, čo som dostal z lootboxov, za ktoré sa však našťastie neplatilo, bolo nezaujímavé.

Jednak šlo o minimálne vizuálne zmeny a ani upgrady, ktoré prichádzajú s vybavením, neprinášajú výraznejšiu unikátnosť. Všetko sa pohybuje v mantineloch obyčajných percent. V praxi to vyzerá tak, že sa vám presnosť zvýši o dve percentá, alebo o päť. Útok je navýšený o 20 bodov, prípadne o 30 a to vám snáď ani neumožňuje sa tešiť na nové doplnky. Žiaľ, nikdy sa nedostanete k novej zbrani, takže vždy upravujete len tie základné a v rámci odmeňovania novým vybavením teda tvorcovia trochu zlyhali. Prítomnosť zaujímavých schopností, ktoré si môžete zakúpiť za levelovanie, pritom trpkosť tohto problému zmierňujú len sčasti.

Pripravte sa na výsadok

Gears Tactics nie je žiadnou revolúciou, ani inovatívnou hrou. Vývojári sa nesnažia preskúmať nepresúmané, skôr idú na istotu a do najmenšieho detailu preberajú koncept XCOM. Je to problém? Vlastne ani nie. Osobne si myslím, že herný priemysel potrebuje kvalitné žánrové tituly, pretože nie všetci môžu prísť zakaždým s niečim nevídaným. To je podľa mňa plne v poriadku a dokážem tento fakt akceptovať.

Naopak som rád, že táto kolaborácia štúdií dopadla viac-menej bez výraznejších chýb a autori dokázali plnohodnotne preniesť ducha frenetických akcií do taktickej hrateľnosti, ktorá má výborné tempo, pôsobí vyzývavo a nadpriemerne zábavne. Naozaj veľká škoda, že loot systém by uspal snáď aj toho najneodbitnejšieho hráča a umelé naťahovanie zanecháva nepríjemnú pachuť, ktorá zráža pevný piedestál hlavnej kampane. Bez týchto problémov by šlo o výbornú záležitosť bez očividných vád na kráse. Osobne však dúfam v nejaké plnohodnotné pokračovanie, prípadne minimálne v DLC obsah, ktorý by prišiel s novými a zaujímavými misiami.

Hru na recenziu poskytla spoločnosť

Gears Tactics - Brutálnejší XCOM
Vývojári Gears Tactics síce primárne obkreslili schému i prevzali know-how autorov zo štúdia Firaxis Games, ale urobili to tak šikovným spôsobom, že to vo finále príliš neprekáža. Gear Tactics zachováva atmosférického a vizuálneho ducha pôvodných hier, akurát je škoda, že funkčný celok dopláca na slabé odmeňovanie za bojové výsadky a umelé naťahovanie, ktoré po čase vyložene prekáža.
Pozitíva
  • Taktický koncept, ktorý nie je unikátny, no plne funkčný a zábavný
  • Svižnosť bojových sekvencií a satisfakcia, ktorú prinášajú
  • Solídny zástup hlavných misií
Negatíva
  • Nezaujímavý RPG element a loot
  • Nedôstojné naťahovanie hrateľnosti formou povinných vedľajších misií
  • Percentá úspešnosti nepôsobia dostatočne orientačne
75%Celkové hodnotenie
Hodnotenie čitateľov: (1 Hlas)
100%

Komentuj!

komentárov