Register

A password will be e-mailed to you.

Každý pozná Doom a dovolím si povedať, že aj ľudia, ktorí hrám neholdujú. Doom Eternal je najnovším prírastkom do tejto značky, ktorá definovala žáner pred takmer tridsiatimi rokmi. Reboot série pred štyroch rokov sa rozhodne vydaril, no zvládne Eternal prevziať štafetu?

Recenzovaná verzia: PC

Doom v roku 1993 zadefinoval nový žaner – First Person Shooter. Áno, Wolfenstein bol síce “prvý”, ale je to práve Doom, vďaka ktorému sa FPS akciám celé deväťdesiate roky hovorilo doomovky. Zaviedol mnoho nových štandardov a dodnes je v hernom svete považovaný za svätý grál. Jeho hranice rozšírilo pokračovanie Doom 2 o rok neskôr a pod krídlami Johna Carmacka stihol id Software vydať ešte Doom 3 o desať rokov neskôr. Aktuálne však žijeme v dobe rebootov a ani Doom sa tomuto trendu nevyhol. V spolupráci s Bethesdou vyšiel pred štyrmi rokmi ďalší diel nazvaný jednoducho Doom, ktorý mnohým vyrazil dych a bol až prekvapivo kvalitnou hrou. No aj ten mal svoje chybičky krásy. Zvládne Eternal to čo započal Doom pred vyše 25 rokmi?

Predchádzajúci diel sa každopádne zaradil do subžánru takzvaných arénoviek. Do tohto štýlu spadá napríklad séria Serious Sam, neskorší Painkiller a z novších hier sem možno zaradiť aj reboot značky Shadow Warrior. Osobne som ostal trochu prekvapený voľbou tohto herného štýlu, nakoľko nikdy nebol pre túto sériu typický. Pri zlom prevedení sa titul stáva repetetívnym a hra upadá do vlastného klišé, ak nedokážete určovať tempo a oživovať akciu. Pravda ku koncu to už tak aj bolo aj reboote samotného Doomu. Nový dych mu ako-tak dodali pekelné levely, ale hru to už len tak- tak vytrhávalo z letargie. Práve v tomto driemali aj moje obavy pri Eternal. V Id Software sa však dušovali, že si tento problém si uvedomujú a nový diel sa tomuto určite vyhne.

Eternal nadväzuje svojim príbehom – ak to tak možno nazvať – na svojho predchodcu. Marsové základne sa nám podarilo “ochrániť” a pekelníkov zahnať. Lenže tí sa nemienia len tak ľahko vzdať a naplánovali si to rovno na našu domovinu – Zem. Invázia je už v plnom prúde a za pomoci skorumpovanej korporácie UAC vyhladili takmer 60% zemskej populácie. Lenže do cesty sa jej postaví umelá inteligencia VEGA a armáda jedného muža, z ktorého behá mráz po chrbtoch všetkym pekelným stvoreniam – Doom Slayer. Ten predstavuje ultimátneho bojovníka proti týmto silám, a pravda, majú sa čoho obávať. Pekelná invázia zastrešená pekelnými kňazmi musí byť zastavená za každú cenu. Doom Slayer je až prehnaný frajer z deväťdesiatych rokov, ktorý ničí všetko, čo má v ceste, bez akéhokoľvek zľutovania. Najbližšie má možno k Terminátorovi. Áno, Doom Eternal sa na nič nehrá. Je to o čistom esenciálnom zážitku. Príbeh hrá možno až piate husle, no kašľať naň. Skrátka vezmete do ruky dvojhlavňovku a ukážete pekelníkom skutočné peklo.

Je zjavné, že v id Softe sa nad novou hrou poriadne zamysleli a Eternal si dáva pozor na všetko, čo robil jeho predchodca nedokonalo. Hlavným kameňom úrazu boli práve arény, ktoré sa časom zajedali a boli ako päsť na oko. Aj tu do nich budete neustále vrhaní, no kvalitou sú naozaj niekde inde a to čo bolo hlavným negatívom Doomu,  je tu naopak jeho hlavnou devízou. Najlepšie sa im podobajú multiplayerové arény zo starších Unreal Tournament hier, a azda bližšie je už len Quake III Arena. Rôzne plošinky a poschodia, boostovacie mostíky, ktoré vás vystrelia do vzduchu, či naopak na opačný koniec arény, ale aj portály, ktoré vás prenesú na iné miesto v aréne. Sú nadizajnované omnoho, a to musím dvakrát podčiarknuť, omnoho lepšie ako pred 4 rokmi. A samozrejme, zamorujú ich kvántá démonov priamo z pekla.

Eternal prichádza so staronovými novinkami na poli nepriateľov. Samozrejme, ich pamätníci ich ihneď spoznajú. Sú totiž silno inšpirované Doomom 2 a ich klasickejším zobrazením, ktoré tak trocha dáva od voľnomyšlienkárského prevedenia predošlého dielu ruky preč. Asi najikonickejším sú Arachnotronovia. No predstavia sa aj nové kusy ako Carcassovia, ktorí vám postavia do cesty bariéry, Prowleri, čoby lepší impovia alebo lietajúci Gargoylovia. A azda najhorším je staronový Arch-Vile schopný privolávať posily. No premôcť ich možno arzenálom klasických zbraní. Zastreší ich hlavne dvojhlavňová brokovnica, no vhod padne aj ľahký či ťažký guľomet, raketomet, plazmová či laserová puška a tomu všetkému dáva korunu ultimátny BFG 9000 a nakoniec aj motorová píla.

Každá zbraň má dva módy a tie možno upgradovať. Sú takticky rozdelené a kým jeden je skôr určený na špecifické odstraňovanie nepriateľov, druhý proste len pridáva ďalšiu palebnú silu. Sú navrhnuté brilantne. Každý špeciálny mód možno využiť až po jeho dobití, takže väčšinou pálite primárnou muníciou.  Nekazia zážitok a balans a väčšinou sú určené situačne. Upgradom zbraní to, samozrejme, nekončí. Zlepšiť si môžete aj vlastné schopnosti, ale aj schopnosti vášho brnenia. Schopnosti môžete mať aktivované naraz tri, a väčšina sa týka Glory Killov. Takže napríklad nepriatelia zostanú zraniteľnejší dlhšie, viete ich doraziť z väčšej diaľky, alebo o niečo rýchlejšie. Alebo napríklad spomalíte čas, kým letíte vzduchom, či sa vám bude let ľahšie ovládať a tak podobne.

Navýšiť si môžete aj výšku vášho života, brnenia, či munície. K týmto zdrojom sa inak dostávate dvoma spôsobmi. Buď ich nájdete klasicky na zemi, alebo vypadnú z nepriateľov. Ak ich ukončíte známym Glory Killom (čo je naozaj efektná animácia, kedy ručne sprzníte démona), tak vám to pridá životy. Ak ich zapálite pomocou plameňometu, tak začnú vyhadzovať brnenie. A ak by vám v akcii došla munícia, tak motorová píla doplní ako životy, tak i muníciu. Na bežných démonov vám stačí jeden kanister, ktorý sa po čase doplní automaticky, na tých väčších potrebujete rovno tri. Vymyslené je to teda naozaj skvele. Núti vás to totiž neustále uvažovať nad tým, čoho máte práve nedostatok a prispôsobovať sa vzniknutým situáciám. No pokiaľ budete náhodou ťahať za kratší kus povrazu, do boja vás stále môžu vrátiť extra životy, ktoré náchádzate ukryté po mapách a v podstate vás ihneď respawnujú do akcie. Inak sa musíte spoľahnúť na dobre navrhnuté checkpointy.

Čim sa dostávame k samotnej akcii. Tá je jedným slovom šialenosť a to je dvojsečná zbraň. Neustále likvidujete v arénach hordy nepriateľov. V strednej fáze hry však už (ja som hral na Nightmare) môžete strácať prehľad, čo sa vlastne deje okolo vás. Čiastočne sa snažíte prežiť a čiastočne iba pálite na všetko navôkol. Akcia vás však doslova vtiahne a to sa mi nestalo veľmi dlho. Už úvod arény a prvý spawn nepriateľov vás vybičuje na maximum a následujúce minúty ste doslova v tranze, ktorý sa ukončí až po poslednom zabitom nepriateľovi. Občas sa však trochu vytráca zmysel pre taktiku a vy len bezhlavo pálite vôkol seba. Nestíhate riešiť brnenia, prehľad o vašej pozícií v aréne, životy, či muníciu. Často sa mi stávalo aj to, že v akcii mi postupne došla munícia pre všetky zbrane a neraz som si poslal raketu rovno pod nohy. Hra vám do cesty postaví aj špecifických démonov, na ktorých funguje konkrétny mód zbrane podstatne lepšie ako iné. Alebo musíte počkať kým napríklad Marauder zaútočí a vy v pravej chvíľke pošlete broky jeho smerom. Tréningom, či zvýšenou koncentráciou sa to dá zvládnuť, no priemernému hráčovi to možno príde prehnané.

Samotné chodby, mimo arén, sú často pretkané rôznymi chodbami a cestičkami. Musíte sa častokrát preskákať plošinkami a priestorom, či loziť po stenách na to určených. Skvelý mix, ktorý vám dáva čas na oddych, sem tam sa niečo dozviete o príbehovom pozadí a sem tam na chvíľku uviaznete. Prieskum sa však oplatí. Dostanete sa k rôznym bonusom v podobe skladieb, extra životov, či ďalších vylepšení, alebo k ďalším arénam, ktoré vám dávajú časové obmedzenie na zabitie nepriateľov, za ktoré máte dodatočné bonusy. Pomôže vám však naozaj dobre navrhnutá mapa. Znie to síce jednoducho, ale k slovu tu nezriedka prichádza dvojitý skok a dash. A verte mi, navigácia skákania v priestore nie je vždy ľahká a chce to istú zručnosť a trochu cviku. Niektoré miesta si určite zopakujete viackrát, nikdy vás však hra nefrustruje natoľko, aby ste ju museli vypnúť.

Levely samotné sú inak dosť veľké, hra málokedy potrebuje loading a zaberú aj hodinu, či viac. Osobne kvitujem rozdielnosť architektúry rôznych svetov, do ktorých sa pozriete. Starobylé mestá sa striedajú so zničenou Zemou, alebo aj inými svetmi, no vrátite sa aj späť na Mars. I vizuálne si teda hra zachováva istú sviežosť a nikdy sa neopozerá. Prvý diel pôsobil oproti nej predsa len trochu sterilnejšie a Eternal sa tomu šikovne vyhýba. Za zmienku ešte stojí vaša základňa, kam sa Doom Slayer vracia medzi misiami, aby tu načerpal nový dych. No okrem toho, že máte v jej častiach poskrývané rôzne bonusy a vylepšenia (na ktoré potrebujete batérie, získavané rôznymi spôsobmi v rámci levelov) tak tu nie je veľmi čo robiť.

V id Softe mysleli aj na multiplayer. Ten je rozdelený na Invasion a Battlemode. V invasion, ktorý bude do hry pridaný neskôr, dostanú vaši priatelia možnosť vstúpiť do vašej hernej kampane ako démoni a kaziť vám tak postup hrou. Na výber bude niekoľko druhov démonov. V Battlemode sa zase postavíte v koži Doom Slayera proti dvom hráčom, ktorý budu mať pod kontrolou démonov. Klasický Deathmatch padol podľa slov samotného producenta za obeť hernej štylizácie. Doom by mal byť údajne čisto o bojoch proti démonom a nie o hráčoch súperiacich proti sebe.

Spomeniem ešte technickú stránku. Štandardne hra beží na engine od samotných id Soft a konkrétne ide o Id Tech 7. Mne osobne jeho grafická štylizácia akosi nesedí. Spolu s Wolfensteinom sa podobajú ako vajce vajci a delí ich možno tak art štýl. To však možno zmiernia každého osobné preferencie. Tým však netvrdím, že je hra nie je po tejto stránke vydarená. No je skrátka primárne prispôsobená čistej akcii a nekladie až taký dôraz na vizuálne orgie. To ukazujú aj napríklad textúry. Tie mi na mnohých miestach prišli rozmazané a vyslovene málo kvalitné. To si všimnete hlavne v oddychových fázach hry a to aj na najvyšších nastaveniach.

No dá sa to prežiť, hlavne ak vezmeme do úvahy celkovú plynulosť a skvelú optimalizáciu. Hra sa hýbe naozaj plynulo, čo je v tak rýchlej akcii podmienkou, takže obeť v podobe textúr chápem. Ozvučenie je na vysokej úrovni a niet mu čo vytknúť. Vypichnem napríklad možnosť prepnúť zvuky do štýlu Doom 2. Čerešničkou na torte je hudba skladateľa Micka Gordona. Ten už pred štyrmi rokmi ukázal svoje kvality a tie teraz posunul ešte ďalej. Najal si totiž desiatky metalových spevákov a vytvoril tak skvelé chorály. Jeho bassgitara už každopádne nepotrebuje komentár, aj keď mnoho skladieb recykluje z predchodcu.

Je teda Doom Eternal dôstojným nástupcom predošlej časti? Rozhodne je a to treba podčiarknuť a zvýrazniť. Výsledkom je fantastická frenetická akcia a duchovný návrat k nesmrteľnej klasike, ktorá stavia samotnú hrateľnosť nad všetko ostatné. Svojou štylizáciou má veľmi blízko k sérii Quake. Žiadne zbytočné prestrihy, spomaľovanie akcie tichými postupmi, či inými novodobými trendami. Len čistokrvná akcia. Hra vám aj po dvanástich hodinách neustále servíruje novinky a nenechá vás vydýchnuť. Či už je to zmena prostredí, noví nepriatelia, zbrane, módy a upgrady, pekne krásne list po liste pridáva a pridáva, až zistíte že je pred vami obrovské množstvo zábavy. Ak sa vám reboot Doomu pačil, Eternal jednoducho musíte mať. Za mňa osobne ho tento rok na poli FPS akcií zrejme nič neprekoná a to si dovolím povedať už v marci.

Hru na recenziu poskytla spoločnosťCenega LOGO

Doom Eternal - Šialene frenetická akcia
Doom Eternal je jednoducho skvelou čistou destilovanou akciou. Ak vás raz dostane, pustí vás až na úplnom konci.
Pozitíva
  • Čistá frenetická akcia
  • Fantastická optimalizácia
  • Robí prakticky všetko lepšie ako jeho predchodca lepšie
Negatíva
  • Občas trochu slabšie textúry a miestami chaos v akcii
99%Celkové hodnotenie
Hodnotenie čitateľov: (7 Hlas)
75%

Komentuj!