Zaregistrovať sa

Heslo vám bude zaslané na vás.

Americký režisér Jordan Peele pred dvomi rokmi režijne debutoval psychologickou snímkou Uteč. V nej skĺbil hororový žáner so sociálnym presahom a odkazoval na rôzne problémy spoločnosti, ktoré sa týkali najmä černošskej komunity. Vďaka tomu si vyslúžil prestížnu zlatú sošku Oscara za najlepší originálny scenár. O dva roky neskôr prichádza znova na scénu, tentokrát s ďalším zaujímavým nápadom, v podobne ladenom filme, ktorý nesie názov My. 

Hoci úspech filmu Uteč plne chápem, u mňa sa akosi minul účinku. Po režijnej stránke ide o bezchybné dielo, ktoré prišlo i s jednou vynikajúco spracovanou šokujúcou scénou, avšak zvyšok dodnes považujem za ľahký nadpriemer. Preto som k jeho druhému filmu pristupoval s chladnejšou hlavou, než väčšina fanúšikov často diskutovanej prvotiny Jordana Peeleho. Je vhodné spomenúť, že priamu prepojenosť s Uteč a My tu rozhodne nenájdete, no jeho nezameniteľný autorský rukopis je cítiť priam z každej scény. Nakoľko som už viac-menej tušil, akými pravidlami sa bude riadiť Peelova hra s divákmi, od prvotnej sekundy som zbystril svoju pozornosť a snažil sa postupne rozlúštiť rôzne metafory, prípadne náznaky, inak nazývané aj ako foreshadowing. A to sa nakoniec rozhodne vyplatilo.

“Zošlem na nich nešťastie, ktorému nebudú môcť uniknúť. Potom budú ku mne volať, ale nevypočujem ich.” Jeremiáš 11:11

Predstavte si, že by ste žili v ideálnom svete. Našli by ste si krásneho partnera, prípadne partnerku. Splodili by ste dvoch zdravých potomkov, dočkali sa pracovných úspechov a každé leto by ste na dve mesiace navštívili vaše letné sídlo neďaleko piesočnatej pláže, ktoré by sršalo rodinnou pohodou. Ideálny život v ideálnom svete bez väčších stresujúcich problémov a dilem. Je však možné žiť takto šťastný život bez akýchkoľvek následkov? A čo ak sa niekde vo svete nachádza niekto, kto je presne ako vy? Fyzicky takmer identická kópia, no duševne a psychologicky poškodená. Niečo organické, no i tak umelo vytvorené. Polovička, ktorá nikdy neuzrela skutočné svetlo, nikdy nezažila vaše úspechy, žila v temnote a špine bez skutočnej civilizácie. A čo by ste robili v prípade, že by sa vaše nešťastné ja zastavilo na návštevu vášho letného domu?

Priamo prezrádzať niečo z deja by bolo až menším hriechom. Koniec koncov, ani samotný Jordan Peele vám spočiatku neprezradí takmer nič, avšak postupne divákovi vytvára cestičku z menších útržkov, ktoré si už on sám poskladá do uceleného obrazu. Samotný scenár je ťažké hodnotiť, keďže režisér a autor príbehu zároveň sa v rôznych rozhovoroch vyjadril, že chcel vytvárať najmä otázky a nie jasné odpovede. To sa však odzrkadľuje aj na fakte, že samotný príbeh, či neskôr spracovávaná mytológia sveta má pomerne množstvo dier, respektíve rôzne aspekty sa dajú interpretovať rôznymi spôsobmi, no nikdy si nie ste istý, či máte ten správny kľúč.

Tento možný nedostatok sa však týka najmä celkovej mytológie, než príbehu samotného. Ten je totiž rozprávaný pomerne zrozumiteľne a v samotnom finále aj takmer úplne doslovne, i keď je rozhodne zaujímavé pozorovať, ako nám režisér všetky zásadné informácie postupne predkladá neverbálne. Využíva na to rôzne zábery, ktoré môžu na niekoho pôsobiť mätúco a zbytočne, no v celkovom kontexte dávajú zmysel a v prípade, že dbáte na detaily, jednotlivé náznaky do seba zapadnú ako dieliky skladačky. No vyžaduje to od vás plnú koncentráciu, keďže sa vonkoncom nejedná o nenáročnú záležitosť.

Ako aj v prípade predošlého diela Uteč, mám menší problém označovať snímku hororom alebo niečím, čo daný žáner minimálne pripomína. V prípade, že by som to totiž urobil, musel by som totiž skonštatovať, že na tomto poli Jordan Peele istým spôsobom zlyháva. On sám sa totiž v podstate ani nesnaží desiť a darí sa mu skôr výborne budovať napätie. Lenže to je skôr úlohou kvalitného thrilleru a práve v tomto žánri určitým spôsobom momentálne kraľuje. Prejavuje sa totiž jeho znalosť žánrových počinov a najmä preto niektoré scény pôsobia v jeho podaní neuveriteľne dusivo, nepríjemne a skľučujúco. Pravdepodobne poznáte frázu dusiť sa vo vlastnej šťave a práve to hlavný autor tohto projektu s veľkou radosťou robí. Je si plne vedomý, čo pôsobí na diváka odstrašujúcim dojmom a preto ho v takých častiach trýzni pokiaľ možno čo najdlhšie.

Pozitívne je i to, že nevyužíva agresívne, či rušivé strihy a občas pôsobí len ako nezaujatý divák násilných scén. Minimálne na začiatku perfektne zachytáva bezbrannosť a bezmocnosť terorizovanej rodiny. Rovnako kvitujem fakt, že nevyužíva povrchné a podprahové “ľakačky”, ktoré považujem za dehonestáciu samotného žánru. Výraznejšiu exhibíciu si pre nás pripravil opäť iba raz, pričom práve táto pasáž pôsobí presne tak bravúrne a premyslene ako šokujúca hypnóza v Uteč. No a zvyšok je zase skvelou remeselnou prácou, ktorá si je vedomá svojho žánrového zasadenia a rešpektuje jeho stanovené pravidlá, v rámci ktorých výraznejšie experimentuje iba zriedkavo.

K atraktívnemu zážitku výrazne dopomáha výborné vizuálne spracovanie a skvelý hudobný sprievod, ktorý patrí v rámci žánru azda k tomu najlepšiemu. Opäť sa oň postaral Michael Abels, autor hudobných tónov Uteč, takže z tohto pohľadu nejde o žiadne prekvapenie. Vďaka výraznej hudbe, postupne sa zarývajúcej pod kožu, pôsobí niekoľkominútový záber na zajačikov zavretých v klietkach zlovestným dojmom a vy okamžite nadobudnete nepríjemné pocity. Zároveň sa alegorické My môže oprieť o skvelé herecký výkony, kde najvierohodnejšie pôsobí Lupita Nyong’o v roli emočne zničenej matky a jej násilníckej dvojníčky. Práve ona svojim úctyhodným výkonom v podstate zatieňuje všetkých svojich hereckých kolegov.

Podstatným aspektom prvotiny bola aj istá satira, no nechýbalo ani poriadne brutálne finále. Násilím je tentokrát pretkaný celý kolobeh udalostí, no občas sa až zdá, že buď samotné štúdio Universal alebo režisérova neochota zabránila väčšej údernosti v rámci krvavého zabíjania. Jednoducho povedané, chýba tu istá nekompromisnosť, čím sa film stáva o niečo prístupnejším, stále si však ojedinele drží naturálnu surovosť. Satira sa tentokrát prejavuje najmä v štyroch hlavných postavách, ktoré naprieč drastickými udalosťami často odľahčujú situáciu vtipnými komentármi. Nie som si istý, či sa jedná o úmysel a istú formu sociálneho komentára, alebo o scenáristickú nerozvážnosť. No je rozhodne až pozoruhodné sledovať s akou ľahkosťou ústrední aktéri občas pristupujú k celej situácii.

I keď idem vlastne trochu proti prúdu, My považujem za lepší projekt potencionálnej trilógie alebo série, než bol svojho času Uteč. O čo však vlastne ide tentokrát? O potláčanie svojich skutočných temných stránok, existujúcich niekde v útrobách prázdnoty pomyselného zrkadlového sveta, ktoré nás reflektujú bez masiek a majú bližšie k prízemným zvieracím pudom? Je to paradoxne tá horšia verzia nás, ktorá je často omnoho odhodlanejšia a schopná dostať sa do cieľa za akúkoľvek cenu. Alebo je finálnou odpoveďou prehlásenie, že najväčšími nepriateľmi sme si len My sami? Samostatne si predsa určujeme, ktorú stránku spoločnosti predstavíme a s ktorou budeme bojovať.

Interpretácií je hneď niekoľko, od hypotéz, ktoré tvrdia, že film kritizuje súčasný politický systém, až po evidentné poukazovanie na potláčanie násilnej minulosti len za účelom aklimatizovania sa do súčasného sveta plného ďalšieho násilia a bizarnosti. Násilia a bizarnosti, ktorým máme vytvorenú prirodzenú železnú oponu a sami k týmto súčastiam života pristupujeme s ľahkosťou, či istým zvráteným humorom. Jordan Peele si pre nás pripravil rozsiahly komentár spoločnosti a ľudského bytia, ktorý bude bezpochyby preberaný minimálne najbližší rok a už teraz môžem povedať, že oscarové nominácie neminú ani jeho druhý film, ktorý je navyše stráviteľnejší pre širšie masy. Aj ja osobne ho nakoniec považujem za vydarenejší thriller s psychologickými prvkami, ktorý je hodný nespočetného množstva podrobných analýz.

Filmová recenzia My
4.0Celkové hodnotenie

Komentuj!

komentárov

O autorovi

Veľký fanúšik hier, ktorý si dokáže rovnako užiť temnú adventúru ako aj futuristické FPS. Hry hrávam v podstate od malička a asi aj preto som si k nim vybudoval veľký vzťah a stali sa aj mojou najväčšou vášňou. Okrem hier samozrejme obľubujem filmy a miestami si prečítam dobrú knihu. No hry budú mať v mojom srdci vždy najväčšie miesto.

Súvisiace príspevky