Filmová recenzia Mortal Engines

Peter Jackson si vyslúžil status zručného filmára po sfilmovaní knižnej fantasy trilógie menom Pán Prsteňov. Tá bola do tej doby považovaná za ságu, ktorej atmosféra a sila príbehu sa nedala adekvátne pretvoriť na filmové plátno. Peter Jackson však všetkých vyviedol z omylu a priniesol tak jednu z najchválenejších filmových trilógii svojho žánru, ktorá na dlhé roky definovala, ako má vyzerať kvalitné fantasy a to nielen po trikovej stránke. Mortal Engines je v podstate vysnívaným projektom Petera Jacksona, pričom sa na ňom podieľal ako jeden z troch hlavných scenáristov, a súčasne i ako producent.  

Peter Jackson opäť našiel svoju inšpiráciu v knihách, tentokrát v štvordielnej sérii s názvom Mortal Engines, pričom tieto obrovské kolosy vzišli z pera Philipa Reeva. Jackson si teda zase raz zaumienil spracovať zaujímavý a bohatý svet, ktorý však predsa len možno pôsobí o niečo menej čarovne a rozmanito, než legendárna Stredozem. V tomto prípade sa totiž jedná o nehostinnú planétu Zem po krutej apokalypse. Známeho režiséra však  tento projekt lákal najmä vďaka trikovej stránke a spoločnosti Weta Digital, ktorá má na svojom konte vizuálne unikáty ako napríklad Avatar, trilógie The Lord of the Rings a The Hobbit, či tohtoročné hity Avengers: Infinity War, prípadne vodný Aquaman. Weta Digital tak, rovnako ako pred rokmi, spojila sily s dnes už notoricky známym Peterom Jacksonom a spoločne nás pozvala na ďalší vizuálne podmanivý kinematografický výlet. Tentokrát však v ich snímke, okrem obrovských digitálnych motorov, šramotí aj niekoľko ďalších nelichotivých vecí.

Na veľkolepé uvedenie do deja totiž môžete tentokrát zabudnúť. Ešte predtým ako uzriete prvý digitálny kolos, dozviete sa, že svet postihla takzvaná šesťdesiatminútová vojna, ktorá spôsobila obrovské geografické výkyvy. Doba značne postúpila, vyvinuli sa nové, konkrétne, atómové zbrane, ktoré pri svojom použití vážne narušili zemský povrch. Preto boli ľudia nútení vybudovať mestá na obrovitánskych kolesách, ktoré sú poháňané snáď ešte väčšími motormi. V spustošenom svete začalo platiť pravidlo väčšieho, čiže obrovské mestá doslova požierajú tie menšie a vytvárajú tak obrovské komunity, ktoré žijú v symbióze v jednom veľkom mechanickom komplexe. Rozhodne ide o zaujímavé piliere, na ktorých sa dal vybudovať komplexnejší príbeh, i keď netreba zabúdať na to, že kniha v tomto ohľade autorov trochu obmedzuje. I tak sa však rozhodli pre pomerne priamočiary dej, ktorý si z nej berie len to najpodstatnejšie. Často som mal totiž pocit, že autori mali vybraných približne desať záchytných bodov a tie následne spojili do celku, aby dával aspoň ako taký zmysel.

Síce by ste mohli čakať niečo veľkolepejšie, no vedzte, že hlavná zápletka je len klasickou cestou o pomste. Tá sa síce postupom času rozvíja vďaka kratším, či dlhším dejovým odbočkám, no primárne ide o to, že Hester Shaw, stvárnená nie príliš známou Herou Hilmar, sa snaží zabiť Thaddeusa Valentina, ktorého pre zmenu stvárnil známy Hugo Weaving. Ten je dobre známy svojimi antagonistickými charaktermi, v tomto prípade sa však zhostil úlohy idealistickejšieho vizionára s cieľom, ktorý nezahŕňa iba vyhubenie zvyšnej populácie. To už samo o sebe pôsobí ako príjemné osvieženie vo filmovom svete, kde chce každý druhý zloduch zničiť svet, či nechať zmiznúť presnú polovicu žijúceho ľudstva. Dáva to jeho postave aj ďalší rozmer, vďaka čomu nepôsobí ako radový zločinec z béčkových projektov. Do deja však vstupuje i mladý Tom Natsworthy, ktorý aktívne pomáha Hester počas jej cesty.

Z toho vyplýva, že sa môžete tešiť i na klasické romantické klišé, ktoré však neprekvapivo pôsobí značne nedôveryhodným dojmom. Je logické, že kniha s viac ako tristo stranami má omnoho viac času budovať vzťahy medzi postavami, vysvetľovať dejové informácie, pričom film zákonite nedisponuje podobným luxusom. No z nejakého dôvodu tu takmer každý dialóg pôsobí iba ako stručný výklad dejovo podstatných informácii. Jednotlivé konverzácie tak nepôsobia prirodzene, keďže je evidentné, že väčšina z nich slúži iba ako výplň medzi akčnými scénami. Mnohým momentom tak schádza emotívnosť, i keď sa nájde minimálne jedna výnimka, pričom práve tá potvrdzuje, že pokiaľ autori venujú postavám aspoň trošku toho času, dokážu pôsobiť zaujímavo.

Nakoniec, ani kultový Pán Prsteňov by nezískal tento štatút, keby nepracoval adekvátne s postavami a nenechal im dostatok priestoru prejaviť sa. Nie je mi úplne jasné, kde sa vlastne stala chyba. Scenáristické trio, Fran Walsh, Philippa Boyens a Peter Jackson, je predsa identické ako pred rokmi, no v tomto prípade, akoby nevedeli správne podchytiť samotnú látku. Za pomerne krátky čas chcú totiž vyrozprávať čo najviac, no vo výsledku to veľmi nefunguje. Na plátne sa síce stále niečo deje, avšak Mortal Engines sa snaží fungovať ako úvod do nového univerza a súčasne ako plnohodnotný a ukončený príbeh, pričom ani v jednom vyložene neexceluje.

Stojí za to aspoň akcia? Svojim spôsobom áno, no zároveň je potrebné zdôrazniť, že akčné pasáže nie sú nijak zvlášť prevratné. Na jednej strane im nechýba atraktivita a často pôsobia pomerne veľkolepým dojmom, čo je najmä zásluha spoločnosti Weta Digital. Na druhej strane však postrádajú spád a dynamiku a hoci dokážu zaujať oko diváka, v žiadnom prípade nestrhnú. Oceníte ich pôsobivosť, no nepriklincujú vás do sedadla, nezvýšia vám adrenalín ani vo vás nevyvolávajú záchvaty eufórie. A to je skrátka škoda.

Za toto môžeme každopádne viniť najmä nevýrazného režiséra. Tomu sa dostal do rúk pomerne zaujímavý svet a príbeh, ktorý chce povedať mnoho, no nevie veľmi predať divákovi unikátnosť spustošenej planéty, či jej charakterov. Jeho filmové rozprávanie často pôsobí úplne rutinne, akoby sa v tomto projekte s vysokým rozpočtom ani nechcel predviesť a preukázať svoje režisérske kvality a nadanie.  Čo z toho, že vizuálne efekty sú jedny z najlepších, keď sú natočené tým najobyčajnejším spôsobom, aký si viete predstaviť.

Peter Jackson v jednom z interview pre IGN prehlásil, že Mortal Engines by perfektne fungovali ako videohra. Tá by sa nemusela nikam ponáhľať, dávať priestor postavám, spoznávaniu sveta a jeho udalostí. V tomto prípade by však mohla vzniknúť iba vtedy, ak by mal film úspech, no momentálne má Mortal Engines nábeh akurát na to, aby stal ďalšou nedokončenou filmovou adaptáciou. V pláne sú aj ďalšie tri pokračovania knižnej ságy, no nemyslím si, že po prvom dieli si jej filmové spracovanie nájde množstvo fanúšikov. Pôsobí totiž až príliš mdlo a nevýrazne, pričom najväčším lákadlom sú zručnosti Weta Digital, ktoré sú v súčasnosti zárukou kvality. Na poriadny zimný blockbuster teda môžete zabudnúť, skôr sa pripravte na neurážajúcu, no celkovo nevýraznú cestu za pomstou s nevídanými efektami.

Komentuj!