Zaregistrovať sa

Heslo vám bude zaslané na vás.

Už budúci týždeň, konkrétne 3. decembra to bude presne 24 rokov od vydania prvej PlayStation v Japonsku. A v tento deň na trh dorazí aj retro konzola PlayStation Classic, ktorá tejto legende vzdáva hold. Ja som si ju mohol v predstihu vyskúšať a rád by som sa s vami podelil o dojmy z tohto výletu do minulosti.

Keď spoločnosť Sony tento rok v septembri oznámila retro konzolu PlayStation Classic, bolo postarané o rozruch. Samozrejme, nejde o prvú retro konzolu na trhu, avšak prvá PlayStation skrátka bola obrovským hitom a nejeden hráč začínal práve na nej. Ostatne, i v mojom prípade to bolo podobné, aj keď som hry hrával už o niečo skôr. Avšak až v roku 1997, s príchodom prvej PlayStation do našej obývačky, odštartovala moja záľuba v hrách naplno.

Aby aj nie, keď tu boli také skvelé hry/série ako Tekken, Tomb Raider, Metal Gear Solid, Tony Hawk’s Pro Skater, MediEvil, Crash Bandicoot, Spyro, Gran Turismo, Ridge Racer, Syphon Filter, Final Fantasy, Resident Evil, Silent Hill a mnoho, mnoho ďalších značiek, ktorých vymenovanie by zabralo naozaj veľa miesta a času. Samotné oznámenie konzoly ma celkom prekvapilo. Príchod podobného zariadenia som síce očakával, no skôr až budúci rok, keďže sa bude oslavovať štvrťstoročie PlayStation na hernej scéne. Možno sa však budúci rok dočkáme nejakej DualShock edície, i keď ja si myslím, že budúci rok v decembri uvidíme počas PlayStation Experience po prvý raz v plnej kráse PlayStation 5. To však už odbieham od témy, takže poďme späť k PlayStation Classic.

Niekoľko faktov

Prvé čo hráčov bezpochyby prekvapí, je samotná veľkosť konzoly. Tá je totiž naozaj maličká (149×105×33 mm) a bez problémov ju uchopíte do dlane. To beriem ako veľké plus, keďže takáto “cestovateľská” veľkosť uľahčí prenášanie konzoly, ak by ste ju teda chceli aktívne využívať a nie sa ňou iba kochať doma na poličke. Samozrejme, konzoly si kupujeme na to, aby sme na nich hrávali, avšak v prípade PlayStation Classic ide predsa len, aspoň v mojich očiach, najmä o zberateľský predmet. Napriek tomu si však môžete s PlayStation Classic užiť mnoho hodín skvelej zábavy, veď len legendárne JPRG Final Fantasy VII vám zaberie viac ako 40 hodín.

Mnoho hráčov po úvodnom predstavení čakalo, aké hry budú v samotnej konzole predinštalované, keďže najskôr sme sa dozvedeli iba o už spomínanom Final Fantasy VII, ktoré dopĺňali tituly Ridge Racer Type 4, Tekken 3, Wild Arms a Jumping Flash!. Približne o mesiac neskôr bol odhalený kompletný zoznam, ktorý je nasledovný:

  • Battle Arena Toshinden
  • Cool Boarders 2
  • Destruction Derby
  • Final Fantasy VII
  • Grand Theft Auto
  • Intelligent Qube
  • Jumping Flash!
  • Metal Gear Solid
  • Mr. Driller
  • Oddworld: Abe’s Oddysee
  • Rayman
  • Resident Evil Director’s Cut
  • Revelations: Persona
  • Ridge Racer Type 4
  • Super Puzzle Fighter II Turbo
  • Syphon Filter
  • Tekken 3
  • Tom Clancy’s Rainbow Six
  • Twisted Metal
  • Wild Arms

Priznám sa, i mne v tomto zozname chýbajú tituly ako napríklad Legacy of Kain: Soul Reaver, Tony Hawk’s Pro Skater, Tomb Raider, Driver, Bushido Blade, Gran Turismo, WipEout, či mnoho ďalších hier, ktoré sa s prvou PlayStation neodmysliteľne spájali. Na druhej strane tu však sú licencie, ktorých obnovenie by bezpochyby stálo viac, než si dokážeme predstaviť. Zoberte si len taký Tony Hawk’s Pro Skater 2, kde je soundtrack plný skvelých skladieb od svetoznámych skupín. Podobne je na tom napríklad i Gran Turismo. Áno, v Sony mohli “rozbiť prasiatko” a licencie na tieto hry skrátka zakúpiť/obnoviť, no potom by konzola bezpochyby stála omnoho viac, než 99.99 €. Druhým faktorom môže byť aj skutočnosť, že v balení je klasický ovládač miesto DualShocku a niektoré hry sa s ním skrátka hrali lepšie, prípadne explicitne vyžadovali práve ovládač s analógovými páčkami. Kto hral Ape Escape, ten vie. Tak, či onak, máme tu vyššie uvedenú dvadsiatku hier, a tak sa na ne poďme pozrieť z dnešného pohľadu.

Hor sa na vec

Nakoľko som mal na hranie zhruba dve hodiny, nemohol som v niektorých hrách stráviť čas, ktorý by bol potrebný na ich podrobnejšiu analýzu. Napríklad Revelations: Persona som ani neskúšal, nakoľko tam je toľko textu, že by som celý čas prezentácie vyčerpal na odklikávaní dialógov. Podobne to je aj s Wild Arms, či Final Fantasy VII, no tieto hry dokázali, že starnú so cťou a i dnes na ne nedajú hráči dopustiť. Ako prvé sme sa s kolegom z PSmanie vrhli na hranie multiplayerových hier.

Čím iným začať, než legendárnou bojovkou Tekken 3. Tá je aj 21 rokov po vydaní stále rovnako zábavná, ako kedysi. Pre mňa nebol problém ovládať postavu na D-Pade, keďže som Tekken 3 bol zvyknutý hrávať cez smerové tlačidlá, no kolega mi nejeden raz povedal, že mu tie analógy jednoducho chýbajú. Napriek tomu sme si overili, že Tekken 3 výborne funguje aj dnes. Následne sme sa presunuli na Ridge Racer Type 4, kde sa moje desiatky až stovky hodín nahratých v tomto titule ukázali ako jasná výhoda. Arkádové preteky sme si skúsili v split-screene a obaja sme sa zhodli, že i táto hra odolala zubu času so cťou. Dnes už navyše takéto čistokrvné arkády ani nevznikajú, takže ja som si to užil dokonca ešte o niečo viac, než Tekken.

Potom sme vyskúšali Super Puzzle Fighter II Turbo, ktorý až na rozlíšenie nezostarol ani o deň. Ide o variáciu na Tetris v kombinácii so Street Fighterom, takže je jasné, čo treba robiť, i keď sú tu odlišnosti, vďaka ktorým môžete na poslednú chvíľu zvrátiť zdanlivo prehratý súboj. Hra je vo dvojici zábavná, i keď sme spočiatku obaja pozerali, že čo sa vlastne na obrazovke presne deje. Aby tých súbojov nebolo málo, na rad prišla bojovka Battle Arena Toshinden. Tu je hneď vidieť, že ide o jednu z prvých 3D bojoviek, kde sa využívala polygonová grafika. Tento titul vyzerá o poznanie horšie, než Tekken 3, no problém nám skôr robilo ovládanie, ktoré jednoducho neskryje svoj vek. Celá hra pôsobí naozaj “skostnatelo” a čudujem sa, prečo radšej nebolo do výberu zaradené skôr jeho pokračovanie. Napriek tomu nemožno povedať, že by išlo o nevydarenú záležitosť, ibaže keď máte k dispozícii najlepší Tekken, potom sa ťažko vracia k Toshindenu.

V multiplayerových súbojoch sme ešte chvíľu pokračovali, a to prostredníctvom Twisted Metal a Cool Boarders 2. Prvý menovaný titul je asi zbytočné predstavovať, no ak by náhodou tak vedzte, že ide o súboje s vozidlami. Samotná hra je v podstate legendou, stojí za ňou David Jaffe (Vývojár, ktorý priviedol na svet značku God of War), no tiež by som bol radšej, ak by bol v konzoli druhý diel miesto prvého. Prvý diel je síce fajn, no až ten druhý naplno ukázal potenciál značky. Multiplayer je aj po toľkých rokoch stále slušný, avšak my sme bojovali v aréne, ktorá bola nemastná-neslaná. Môj najväčší problém však prišiel až s poslednou hrou, ktorú sme skúšali vo dvojici.

Tou bol snowboarding Cool Boarders 2. Nechápte ma zle, snowboardovanie mám rád, keďže sa mu i aktívne venujem, avšak už zmienený titul nezostarol najlepšie. Možno by bol lepší v hre pre jedného hráča, no to som netestoval. V každom prípade, split-screenové zápolenie nás príliš nenadchlo a hru sme opustili už po prvom preteku. Na túto záležitosť si, samozrejme, veľmi dobre spomínam, avšak omnoho lepšie spomienky mám na Cool Boarders 3. Ak by som mal vybrať iba jednu hru, ktorú by som z celého zoznamu 20 hier vymenil, bola by to práve táto. Nemuselo by to byť za niečo úplne iné, stačil by tretí alebo štvrtý diel.

Po odohraní zmienených hier som sa už presunul k druhej konzoli, kde som sa pustil do skúšania singleplayerových hier. Je tu jedna zvláštnosť, ktorá sa spája s titulom Oddworld: Abe’s Oddysee. V dashboarde vám pri karte hry svieti nápis 1 Player, avšak v menu hry máte na výber, či chcete hrať sám, alebo s druhým hráčom. Možno si teraz hovoríte, že to nedáva zmysel, no v podstate to má svoju logiku. Je pravdou, že tento titul môžete hrať vo dvojici, avšak nie súčasne, ako je tomu pri ostatných hrách. V tomto prípade najskôr hrá hráč číslo jeden a až keď zomrie, tak prichádza na rad ten druhý, ktorý na ďalšom ovládači pokračuje od posledného checkpointu. Ak však náhodou máte kamaráta, ktorý zvládne prejsť celú hru bez úmrtia, k slovu sa jednoducho nedostanete. Teraz je však dôležitejšie konštatovanie, že Oddworld: Abe’s Oddysee je stále rovnaká zábava, ako kedysi. Atmosféra funguje na jednotku, ovládanie je taktiež bezproblémové a jediné, čo vás môže trápiť je nízke rozlíšenie. To však nie je výčitka, iba prostý fakt.

Telegraficky spomeniem hry, ktoré pravdepodobne väčšina z vás nevidí na zozname rado, no ja môže našťastie skonštatovať, že sú zábavné i dnes. V prvom rade je to logická hra Mr. Driller, ktorá je vynikajúca a zábavná ako v čase vydania. Že je 2D a neohuruje komplexnosťou? Vôbec to nevadí, pretože mnohokrát je práve v jednoduchosti ukrytá krása. Čo však v tejto hre naozaj chýba, to je multiplayer. I napriek tomu dávam jasný palec nahor. Ďalej spomeniem Intelligent Qube, ktorý taktiež zastupuje žáner logických hier. Jednoduchý koncept, jednoduchá grafika, avšak i dnes dokáže tento titul zabaviť a potrápiť vašu šedú mozgovú kôru. Čiže opäť musím pochváliť Sony za jeho zaradenie do zoznamu.

Destruction Derby môžem aj dnes označiť za zábavné preteky, avšak skôr by som si zahral druhý diel, či trojku nazvanú Destruction Derby Raw. Napriek tomu som si tých niekoľko jázd užil, i keď problém mi počas štandardných pretekov spočiatku robila kamera, ktorá pri nájazde do zákruty nesleduje auto priamo spoza neho, ale sa oddiali a sleduje vás z uhla. Počas súbojov v aréne však tento dnes už zvláštne pôsobiaci prvok chýba.

Následne som sa presunul do taktických vôd, keďže som si chcel overiť, či je Tom Clancy’s Rainbow Six naozaj takým prešľapom, ako sa v dobových recenziách hovorilo. Spomínam si, že som si ho kedysi vyskúšal, no tieto spomienky boli veľmi nevýrazné. Na moje prekvapenie ma však nečakala žiadna studená sprcha, ale štandardná first-person akcia z čias, kedy sa na PlayStatione jednoducho takého hry ovládali bez analógov. Bezpochyby bola PC verzia lepšia, avšak ani tento port ma nijako neurážal a viem, že ak by som mal tú možnosť, určite by som mu venoval viac času.

Pri Metal Gear Solid sa zastavím naozaj iba v krátkosti, keďže dielo Hidea Kojimu jednoducho vynikajúco funguje aj dnes a nestratilo nič zo svojho kúzla. Vzhľadom na časový tlak som odohral iba úvodnú pasáž po jazdu výťahom, avšak atmosféra tohto titulu je skvelá i dnes. Ak ste ho náhodou ešte nehrali, tu máte ideálnu príležitosť na nápravu.

V špiónskom naladení som ešte zostal, keďže som sa vrhol na Syphon Filter. Ani by ste neverili, ako dobre stále funguje upaľovanie nepriateľov za pomoci taseru. Omnoho dôležitejšie však je, že aj v tomto prípade som si hranie užíval a akčný úvod funguje rovnako dobre, ako v čase vydania. Problém môže byť mierenie v first-person pohľade, avšak pomerne benevolentné hitboxy vám prácu o niečo uľahčia. Je to najmä nezvyk, no po chvíľke som bol schopný triafať jeden headshot za druhým.

Za zmienku stojí aj úplne prvý Rayman, ktorý vám jasne ukáže, ako náročné skákačky boli v tej dobe. Pokiaľ sa nebránite výzve, ide stále o skvelú hru. Trochu strachu sa snaží navodiť Resident Evil Director’s Cut, ktorý je presne taký, ako si ho pamätáte. Tankové ovládanie, legendárna Berryho hláška “You were almost a Jill Sandwich!” a mnoho skvelých momentov, ktoré z tejto hry urobili legendu. Je pravdou, že tu máme skvelý remake, ale pôvodná hra je skrátka pôvodná hra.

Opomenúť nemožno ani prvé Grand Theft Auto, i keď musím priznať, že práve tento titul by som pokojne vymenil aj za niečo menej známe. Jeho kultovosť, samozrejme, nemožno popierať, no jeho ovládanie je už dnes naozaj veľmi archaické a mám obavu, či ho bude niekto hrať kvôli tomu dlhšie, než pár desiatok minút.

Na záver som si nechal akčnú skákačku Jumping Flash!, ktorá sa môže pýšiť zápisom do Guinessovej knihy rekordov, nakoľko ide o vôbec prvú plne 3D skákačku v hernej histórii. Myslel som si, že po 23 rokoch od vydania bude toto pomerne šialené dobrodružstvo hrateľné iba s obtiažou, avšak opak bol pravdou. Trvalo asi iba minútu, kým som si zvykol na ovládanie a potom som sa začal naozaj dobre baviť. S touto hrou sa bezpochyby bude dať stráviť mnoho zábavných chvíľ, i keď mi je jasné, že mnohým hráčom tento titul jednoducho nesadne. Za mňa však znova palec nahor.

Obsah balenia a užívateľské prostredie

Čo sa samotnej konzoly týka, tak v balení nájdete samotnú konzolu (váha 170 gramov), dva ovládače s dĺžkou kábla 1,5 metra (jeden váži zhruba 140 gramov), USB kábel na napájanie (adaptér však nie je súčasťou balenia), HDMI kábel s dĺžkou dva metre a brožúrku. Poviete si, že v balení by mohol byť aj adaptér, s čím sa dá bez problémov stotožniť, avšak bohato vám postačí adaptér, ktorý používate k nabíjaniu smartfónov. Prípadne ak máte modernejšiu TV, kde je v USB portoch výstup minimálne 5V, 1.0A,  konzolu môžete napájať i skrz TV.

Samotné menu vás nijak zvlášť neprekvapí. Máte tu ponuku s jednotlivými titulmi, nastavenia, návody k hrám, správcu pamäťovej karty a takzvaný Resume Point, ktorý sa vám automaticky vytvorí, ak zatvoríte hru a prejdete do dashboardu. Všetko je jednoduché a prehľadné, čo pozitívna správa.

Ach tá nostalgia

Pamätáte si na úvodnú obrazovku, ktorá sprevádzala štart prvej PlayStation? Hovoríte áno? Potom mám pre vás skvelú správu, keďže to isté na vás čaká i v tomto prípade. Samozrejme, nemôže chýbať ani ikonická melódia, ktorá sprevádzala bootovaciu obrazovku. Už po pár sekundách s týmto zariadením sa dostaví pocit, ktorý ocenia najmä pamätníci. Stačilo vidieť a počuť úvodnú obrazovku a opäť som sa cítil ako ten malý chlapec, ktorý si s nadšením sadal pred televízor, aby si zahral svoje obľúbené hry, prípadne vyskúšal nové demoverzie. V tej dobe bolo jedno, že hry nemali poriadny tutoriál a neučili vás po maličkých krôčikoch čo a ako robiť, skrátka ste boli vhodení priamo do akcie. Áno, pri každej hre ste mali obsiahly manuál, avšak iba málokto tomu venoval pozornosť. Pre dnešných hráčov je to možno zvláštna predstava, no fungovalo to. Samotné tituly boli zábavné, možno náročnejšie, často sa im nesnívalo o stabilnom snímkovaní, no i tak sa z nich stali legendy, rovnako ako aj z prvej PlayStation.

PlayStation Classic zvládne vyvolať nostalgiu i behom krátkej chvíle, a to je výborná správa. Tento pocit navyše umocňujú i káblové ovládače, či nutnosť postaviť sa a dôjsť ku konzole, ak si chcete pustiť iný titul. Na ovládači totiž nie je žiadne PlayStation tlačidlo, ktoré by vás vrátilo do dashboardu. Nefunguje nič iné, než stlačiť tlačidlo Reset priamo na konzole. Mnoho hráčov to možno nazve archaizmom, no pre mňa to znamená spomienky. To isté platí aj v prípade hier, ktoré pôvodne vyšli na viacerých CD-Rom diskoch. Ak dôjdete na koniec prvého disku a hra vás vyzve, aby ste vložili disk číslo dva, opäť sa musíte postaviť a stlačiť na konzole tlačidlo, ktorým sa kedysi otvárala mechanika. Tieto veci sa dnes už nerobia, no kedysi to bol štandard a ja som vlastne rád, že v Sony zbytočne nešpekulovali. Má ísť o poctu, tak nech je verná tomu, čo si pamätáme.

Komu je konzola vlastne určená?

Hodnotiť PlayStation Classic je nesmierne ťažká vec a ja sa o to ani nebudem pokúšať, nakoľko som s konzolou strávil iba krátku chvíľu. Určite však ide o zariadenie, ktoré ocenia najmä pamätníci a zberatelia, pretože moderné publikum sa jednoducho neprenesie cez niektoré archaizmy. Mne stačilo na návrat do detských čias iba pár sekúnd a verím, že to isté bude platiť aj vo vašom prípade. Nečakajte však od tohto “stroja času” nič navyše, pretože PlayStation Classic je jednoducho “iba” poctou konzole, ktorá pred 24 rokmi odštartovala úspešnú značku a ktorej právom patrí miesto v srdciach miliónov fanúšikov.

Zdroj produktových fotografií: PlayStation.Blog

Komentuj!

komentárov