Dragon Quest XI: Echoes of an Elusive Age – Prepracované JRPG zo starej školy

Dragon Quest pre mňa, ako veľkého fanúšika japonských hier, a to najmä tých na hrdinov, až doteraz predstavoval jeden z najväčších videoherných restov a prispieval k tomu, že môj bucket list sa neustále rozširoval.  Pokiaľ vám tento názov náhodou nič nehovorí, tak vedzte, že ide o úspešnú RPG sériu od japonských velikánov Square Enix, spájaných okrem iného aj s ďalšou dlhoročnou ságou – Final Fantasy. Práve tieto dve série asi najviac preslávili túto spoločnosť, no v našich končinách bola odjakživa výrazne populárnejšia sága Final Fantasy. A je to rozhodne škoda, pretože aj Dragon Quest má čo ponúknuť. Dragon Quest XI: Echoes of an Elusive Age je toho najlepším dôkazom.

Recenzovaná verzia: PlayStation 4

Aby som veci uviedol na pravú mieru, v skutočnosti som sa v minulosti dostal k pár dielom tejto značky, lenže vždy mi vadili nejaké drobnosti a tak som im nevenoval viac ako pár hodín. Tak či tak, z toho čo som hral, sa mi jednoznačne javí, že Dragon Quest XI: Echoes of an Elusive Age sa o niečo viac priblížil západnému publiku. Kým zrejme najznámejší a možno aj najlepší ôsmy diel, vydaný ešte na PlayStation 2 bol celkovo pomalší, kostrbatejší a pre nováčikov nie veľmi prístupný, jedenásty diel už predsa len pôsobí trochu inak. Pred pár rokmi som osobne nadobudol pocit, že japonské RPG začínajú trochu zaostávať a potrebujú určité inovácie. A tie nakoniec aj prišli, pričom na trhu sa objavilo viacero kvalitných hier typu Persona 5, ktoré dokázali patrične oživiť tento žáner. Dragon Quest XI však pôsobí, oproti mnohým novším východným titulom, ako klasické RPG zo starej školy.

Základom azda každého správneho RPG sú súboje a ak nie sú zábavné a hráča nepohltia, môže to byť vcelku problém. Našťastie, toto nie tento prípad. Súboje v Dragon Quest XI sú klasicky ťahové. Áno, je tu kratučký prechod medzi hernou mapou a samotným bojiskom. A áno, v konečnom dôsledku sa herné mechaniky za posledné roky nijak neinovovali. Lenže napodiv to vôbec neprekáža a i napriek tomu dokážu neustále baviť. Niekedy totiž nie je nutná revolúcia, stačí iba doviesť k dokonalosti to zaužívané. Súboje sú zábavné, svižné a ani po päťdesiatich hodinách hrania váš neomrzia. Poteší aj fakt, že hoci budete pri svojich potulkách svetom Erdrea nepretržite narážať na nových a nových protivníkov, sami si môžete vybrať, na koho zaútočíte a na koho nie. Veteráni JRPG a chronickí grinderi si môžu i naďalej trénovať svoje postavy na každom rohu, no už len fakt, že nemusia a často je možné širokú škálu nepriateľov obchádzať, sa dá hodnotiť ako plus. Jediným výraznejším negatívom súbojového systému, ktorý je už akýmsi stigmatom podobných hier, je že po určitom čase aj tak skončíte buď neustálym opakovaním základného útoku, alebo vašich obľúbených schopností.

Čo sa týka samotného príbeh, ten sa dá zhodnotiť ako slušný, a to i napriek tomu, že sa  často stáča k stokrát videnému klišé. Váš hlavný hrdina je, v ňom samozrejme tou najvýznamnejšou osobou v celom okolí a kým niektorí ho považujú za legendárneho hrdinu a nazývajú ho „Luminary“, nájdu sa aj takí, čo ho zatracujú a pokrikujú po ňom, že „Darkspawn“, čiže osoba, ktorá má zničiť svet. Čo ma však úprimne potešilo, že aj napriek klasickej premise, sa v hre nachádzajú naozaj silné momenty a zvraty, ktoré dostatočne oživujú spomínané klišé. To isté platí aj pre vedľajšie postavy, cestujúce s hlavným hrdinom. Na prvý pohľad ide o klasických spoločníkov, ktorí sa nijak nevymykajú bežnému štandardu, no akonáhle ich viac spoznáte, zistíte, že nie sú takí, ako sa spočiatku zdajú. Občas vás dokážu patrične pobaviť a inokedy zase poriadne zatočiť s celkovým dianím.

Samotná hra je inak hlavne v prvej polovici pomerne lineárna a väčšinu času budete tráviť v uzavretých, navzájom prepojených oblastiach, určených k dôkladnejšej explorácii. Po určitom čase sa síce svet otvorí o niečo viac, avšak ani vtedy nečakajte dnes už tradičný open world. Prieskum herného sveta je každopádne tým, čo by som chcel špeciálne vyzdvihnúť. Neviem ako sa to autorom podarilo, ale objavovanie každého kúta tohto nádherného sveta ma bavilo rovnako v prvých hodinách a rovnako, keď som sa chýlil ku koncu. V Dragon Quest XI sa dá zbierať asi všetko – hra počíta koľko typov predmetov ste zobrali, koľko typov nepriateľov ste zabili, počíta koľkokrát ste sa stretli s biedne oblečenou občiankou so zajačími ušami… Je toho mnoho čo sa dá postupne “vyzobávať” a ak patríte medzi hráčov ako ja, ktorým tieto štatistiky nedajú spávať, potom ste narazili na zlatú baňu.

S hromadením všelijakých objektov súvisí aj crafting. Ten rozhodne nepredstavuje zbytočnú mini vsuvku a je prepracovanejší ako vo väčšine hier, kde slúži iba na vylepšovanie a vytváranie výzbroje, či zbraní pomocou niekoľkých jednoduchých klikov. Tu je naopak jedným z najväčších pozitív a je spracovaný pomerne originálne. Samotné návody sú roztrúsené po celom svete a po ich získaní si môžete vytvoriť desiatky nových zbraní, brnení, šperkov a tak podobne. Ak pri kempe, v ktorom sa rozhodnete prenocovať, zájdete ku akejsi mini prenosnej vyhni, začne jednotlivými údermi kladiva míňať akési „focus body“. V tomto okamihu máte dve úlohy. Tou prvou je vykovať predmet tak, aby ste trafili potrebné oblasti na znázornenom posuvníku – čím bližšie ku zvýraznenej oblasti, tým viac zvyšujete kvalitu vyrábaného predmetu – až do úrovne +3. Druhou, nemenej dôležitou úlohou je využívať rôzne typy úderov, ktorých cieľom je šetriť spomínané body. Môže totiž dôjsť i k situácii, kedy daný predmet ani nedokončíte. So zvyšovaním levelu vašej postavy sa inak dvíha aj úroveň craftingu. Samozrejme, platí rovnica, čím vyššia úroveň, tým viac typov úderov a tým pádom aj kvalitnejšie predmety.

Dragon Quest XI vyzerá minimálne tak dobre, ako sa hrá. I keď sa môže zdať, že vizuál nie je vôbec ničím výnimočný, treba si uvedomiť, že táto značka sa nehrá na žiadnu realistickosť. To nakoniec podtrhuje aj fakt, že už len postavy majú od pohľadu svojský vzhľad. Špecifické je aj spracovanie herného sveta, ktorý neustále hýri farbami a najrôznejšími detailami. Vďaka až komiksovému ladeniu síce môže pôsobiť jednoducho, no jeho vysoká technická úroveň je nespochybniteľná. Stačí ak sa zahľadíte na lúke na pohyb jednotlivých stebiel trávy a budete mať v tom okamžite jasné. Zámerná jednoduchosť teda nijak neuberá na jej vysokých kvalitách, aj keď uznávam, že tento spôsob prezentácie nemusí automaticky sadnúť každému. Za mňa je však grafická stránka viac než vydarená.

Ku kvalitnými japonským RPG patrí odjakživa aj kvalitná hudba, no tentokrát už nebudem ani zďaleka tak pozitívny. Naopak, s poľutovaním musím oznámiť, že samotný soundtrack je skôr priemerný. Nie je teda vyložene zlý, no ani vynikajúci. Sú miesta, do ktorých sa hodí, avšak väčšinou sa to týka iba vážnejších a dej posúvajúcich scén. Inak sa hudba neustále opakuje a chvíľami som mal pocit, akoby sa v hre nachádzali len dve skladby – jedna súbojová a jedna, ktorá hrá pri prieskume sveta. Každé mesto a každá oblasť má  pritom svoju vlastnú melódiu, lenže čo z toho, nakoľko mi vôbec neutkveli v pamäti. V krátkosti by sa teda hudba dala definovať ako nevýrazná.

Tak a sme na konci. Dragon Quest XI je naozaj vydarený titul, ktorý má minimálne v mojom ponímaní nespočetne veľa kladov a úplné minimum záporov. Súčasne však uznávam, že vďaka jeho komplexnosti, mierne oldschoolovému poňatiu a typicky japonskému stvárneniu, zrejme neosloví každého. A to aj napriek tomu, že je zase o niečo prístupnejší západnému publiku, ako staršie diely tejto série. Taktiež platí, že nie každý je ochotný obetovať šesťdesiat hodín, aby sa prelúskal hlavným príbehom. Pokiaľ však patríte na stranu rovnakú stranu barikády ako ja, čiže medzi hráčov, ktorý sa v japonských RPG vyžívajú,  nie je vylúčené, že Dragon Quest XI: Echoes of an Elusive Age budete považovať za jednu z najlepších hier tohto roka a pravdepodobne najlepšie JRPG, ktoré vyšlo aj na aktuálnej generácii konzol.

Komentuj!