Zaregistrovať sa

Heslo vám bude zaslané na vás.

Pamätám sa na doby v obývačke u môjho bratranca, ku ktorému sme ako malí chlapci chodievali s mojim starším bratom. U nás doma sme v tej dobe ešte nemali žiadny herný systém, pričom on sám si zo zahraničia doniesol vtedajšiu konzolu aktuálnej generácie – prvú PlayStation a aj s výberom hier, ktoré by mohli na prelome milénia pokojne tvoriť aj top desiatku toho najlepšieho, čo na tejto platforme vyšlo. A medzi tým množstvom hier sa nachádzala aj jedna s výrazným červeným nápisom Metal Gear Solid.

A veru, tie dva disky boli až po okraj zaplnené skvelým obsahom. V dobe, keď Nintendo vydávalo svoje tituly na niekoľko megabajtových catridgoch, soundtrack a kompletný dabing postáv zaberal rovno dve CD. Dnes si už pritom väčšina hráčov ani nevie predstaviť ich obľúbené herné tituly bez týchto dvoch dostatočne prepracovaných aspektov. V roku 1998 však išlo o menšiu revolúciu a obnovená značka s charizmatickým hrdinom ukázala, že i príbehové hry majú na trhu svoje miesto. V tej dobe sa azda na každej obálke herných časopisov objavoval Solid Snake, zvyčajne s podnadpisom odkazujúcim na fantastickú filmovosť titulu Metal Gear Solid. Práve efektné prestrihové scény a pútavo rozprávaný príbeh sú dvojsečnou zbraňou celej série, ktorá pomyselne rozdeľuje tábor hráčov na skupiny. Na tých, ktorí celú sériu buďto milujú, alebo nenávidia.

Nielen pre “prvý” diel, ale aj pre ďalšie tituly v tejto sérii (menšia zmena nastala až s príchodom Metal Gear Solid V: The Phantom Pain) je zvykom prerušovať hráča každých pár minút. Avšak mne a miliónom ďalších fanúšikov to vtedy nevadilo. Spočiatku jednoduchá zápletka o záchrane sveta pred jadrovým útokom sa v priebehu osemhodinovej kampane neustále nabaľuje a univerzum, ktoré geniálny vývojár Hideo Kojima dokázal vytvoriť na stroji s dvoma megabajtami pamäte RAM, si zaslúži obdiv. Práve premyslenosť herného sveta, kvalitné príbehové pozadie, prekvapivé zvraty, vynikajúci soundtrack a dabing na hollywoodskej úrovni je to, čím si prvý Metal Gear Solid získal srdcia mnohých fanúšikov.

Čo ma dokáže zaskočiť pri opätovnom hraní tejto legendy aj v dnešnej dobe, je dôraz, aký autori hry venovali jednotlivým postavám. S čistým svedomím môžem vyhlásiť, že za dvadsať rokov od vydania sa minimálne z môjho pohľadu neobjavila žiadna iná videoherná značka, ktorá by sa s takou hĺbkou a precíznosťou venovala predstavovaniu jednotlivých postáv. A to bez ohľadu na ich dôležitosť pre samotný príbeh. Keď sa v hernom svete povie slovo FOXHOUND, ide o skutočný pojem. A pritom to je iba skupinka minibossov, ktorí vám neustále znepríjemňujú postup hrou. Avšak títo, v iných hrách iba nedostatočne prekreslení náročnejší nepriatelia, majú v Metal Gear univerze svoje vlastné príbehové pozadie, ktoré by pokojne vystačilo na niekoľko ďalších titulov. Prestrihové scény sprevádzajúce súboje s nimi si tak aj po tak dlhej dobe pamätám naspamäť a to vrátane samotných hlášok. Epický ostreľovačský súboj so Sniper Wolf je taktiež podľa mňa niečo, čo dá emočne zabrať každému. Veľkú rolu v tom hrajú, ako som napísal aj vyššie, práve skvelo napísané postavy. Prvý Metal Gear Solid je v tomto ohľade naozaj majstrovský kúsok a kvalitu jednotky FOXHOUND sa nepodarilo prekonať žiadnemu z pokračovaní.

V čom hra skutočne excelovala, bolo takzvané búranie štvrtej steny a legendárny súboj s Psycho Mantis je len jeden z mnohých príkladov. Hráč sa v v rámci neho dostane do situácie, kedy bude bojovať s legendárnym protivníkom, čítajúcim myšlienky nielen hlavného hrdinu, ale aj každého, kto drží v ruke gamepad. Keďže Mantis je vždy o krok pred samotným hráčom a vie kedy a kam bude strieľať, každá guľka ho automaticky minie. Hideo Kojima však prišiel s originálnym nápadom, ktorý spočíva v tom, že musíte prepojiť svoj gamepad do druhého portu a následne už môže naplno ukázať svojmu oponentovi, čo sa vo vás skrýva. Geniálne, nie? Ďalším skvelým príkladom je čítanie pamäťovej karty. Mantis vám totiž dokáže povedať i to, aké hry máte radi a čo ste v minulosti hrali. „You like Castlevania don’t you?“

Nemôžem zabudnúť ani na najlepšiu protipirátsku ochranu všetkých čias. V jednej z príbehových scén sa môžete dozvedieť, že pre ďalší postup potrebujete zavolať prostredníctvom CODECU Meryl Silverburgh. Jej číslo však nemáte k dispozícii, pričom jeden zo subjektov vašej záchrannej misie vám ochotne prezradí, kde ho máte hľadať. Konkrétne na na zadnej strane obalu s hrou. Tí, čo neboli ochotní dať v tej dobe za hru približne dvetisíc korún, tak mali jednoducho smolu. Buď boli odkázaní na kamarátov s originálnou kópiou, alebo na pomoc niektorého z herných magazínov, keďže internet bol v tej dobe iba v plienkach.

A čo je  vlastne ten spomínaný CODEC? Zjednodušene povedané vysielačka. Avšak aj takto triviálnu oblasť dokázal Hideo Kojima povýšiť na vyššiu úroveň. CODEC totiž fungoval na princípe manipulácie kostičiek v ušiach hlavného hrdinu, vďaka čomu dokázal prostredníctvom nervov komunikovať s ostatnými. V tomto smere je potrebné spomenúť, ako vývojári implementáciou CODECU ušetrili drahocenné miesto na dvoch CD-ROM diskoch. Väčšina príbehových zvratov sa totiž udeje na čierno-zelenej obrazovke.

Metal Gear Solid sa môže pochváliť aj naozaj kvalitnou hudbou a v mojom pomyselnom rebríčku je jeho soundtrack naozaj vysoko. Skladby ako Enclousure, či The Best is Yet to Come sú extraktom toho najlepšieho, čo môže ponúknuť hudba vo videohernom priemysle. Atmosférických skladieb je v titule, samozrejme, viac, avšak tieto dve vo mne aj po tých rokoch vyvolávajú zimomriavky a pocit, že tráva bola kedysi zelenšia a hry už nie sú tým, čím boli. Ikonické zvuky sprevádzané výkričníkom nad hlavami strážcov, ktorí vás odhalia, vo mne dokážu aj dnes vyvolať zvýšený tlak, tlkot srdca a spôsobiť roztrasenie rúk. Nuž, na červený ALERT v pravom hornom rohu sa asi nedá nikdy úplne zvyknúť.

Prvý Metal Gear Solid je hra plná prvenstiev. Prvá hra zo série, ktorá naplno predala príbeh Big Bossa a Solida Snaka masám. Prvá mainstreamová príbehová hra s prestrihovými scénami na hollywoodskej úrovni. Ide o skutočný začiatok série plnej konšpiračných teórií a dychberúcich momentov v hlavnej úlohe s jedným z najcharizmatickejších videoherných hrdinov. Pri spomienkach na neho je mi až ľúto, že si už tento skvost nemôžem znova užiť poprvýkrát. Hoci je pravdou, že samotný titul nezostarol po grafickej, či hernej stránke práve najlepšie, misky váh dokáže vyrovnať svojím originálnym a zamotaným príbehom, jedinečne napísanými postavami, či špičkovou hudbou. Kiež by niekedy vznikol plnohodnotný oficiálny remake.

Komentuj!

komentárov