História videohier 7. diel: Kde sa dvaja bijú, tretí víťazí Adam Hambálek 6. marca 2018 Rubriky, Špeciál, Zapadnuté prachom Predchádzajúca časť nášho seriálu o histórii videohier opisovala súboj dvoch veľkých videoherných spoločností, ktoré dominovali tomuto trhu na prelome 80-tych a 90-tych rokov. 16-bitovú generáciu konzolí naplno ovládali japonské spoločnosti Sega a Nintendo. Ďalší obrovský vzostup popularity videohier však ostro sledoval aj ďalší japonský gigant, firma Sony. A keďže Sony rozhodne nechýbal potrebný kapitál a technické zabezpečenie, rozhodla sa firma zapojiť do tohto súboja. Sony navyše už mala menšiu skúsenosť s týmto odvetvím, keďže predtým pripravovala spolu s Nintendom add-on pre ich SNES. V decembri roku 1994 sa v japonských obchodoch objavila úplne nová herná konzola s názvom Sony Playstation. Vtedy ešte nikto netušil, že na trh nevstúpil len nový hráč, ale že sa začala písať celá nová dekáda. A na opis tejto dekády sa sústredíme v tejto časti nášho seriálu. 1994 – 1998 Veľký biznis sa rozbieha naplno Deväťdesiate roky priniesli postupnú a už definitívnu premenu videohier na významné odvetvie mainstreamovej zábavy a rozpočty herného trhu sa začali posúvať do oveľa vyšších čísiel. Z časti za týmto úspechom stojí nezadržiteľný technologický rozvoj, ktorý napomohol tomu, že hry vyzerali stále lepšie a lepšie a hrali sa čoraz lepšie. Navyše tak začali vyzerať oveľa vierohodnejšie a dospelejšie, než typické plošinovky typu Sonica, či Maria z éry 16 bitov. Hlavné slovo v tomto mala hlavne úplná novinka, konzola Sony Playstation, ktorá nemala zavedené žiadne značky a svojich maskotov typu Sonica a tak v Sony museli odvážnejšie experimentovať. Playstation tak bola v podstate prinútená sa vymaniť z bludného kruhu nekonečných plošinoviek a jednoduchých športových arkád, ktoré dominovali u Segy, či Nintenda. S rastúcim výkonom osobných počítačov sa najmä 3D spracovanie presadzuje v podstate vo všetkých herných žánroch, pričom niektoré, ako napríklad adventúry či plošinovky, tím citeľne mení. Výborným príkladom je napríklad Tomb Raider (1996), ktorý je v podstate ešte stále klasickou plošinovkou, ale v 3D priestore vyzerá už tak rozdielne, že za plošinovku ho už nikto neoznačil. V tom istom roku 1996 sa objavil čipset Voodoo od 3dfx Interactive ako prvý dostupný 3D akcelerátor pre domáce počítače. Jeho výkonu začali najskôr využívať strielačky z pohľadu prvej osoby (FPS), ktoré tak nastúpili svoju cestu na vrchol hráčskej obľuby, kde sa nachádzajú prakticky dodnes. Po legende s názvom Doom (1993) prišli v roku 1996 Duke Nukem 3D a predovšetkým Quake. Jeho engine bol v mnohý ohľadoch revolučný. Spôsob grafického vykresľovania výrazne znižoval nároky na výkon a hlavne umožňoval tvorbu skutočných 3D priestorov. Do tejto doby totiž herné enginy nevedeli pracovať napríklad s dvoma chodbami umiestnenými nad sebou. Nasledujú ukážky spomínaných hier, hraných na Playstatione: 1995 – 2000 Playstation neobmedzene vládne A práve podobné hry, vyvinuté pôvodne pre domáce počítače začína naplno využívať konzola Sony Playstation. Na nej vychádzajú aj také populárne, ale pôvodne čisto počítačové hry ako Hexen (pôvodne Heretic pre MS-DOS), Doom, či Diablo. Síce aj Sony si vytvorila svojho plošinovkového maskota v podobe postavičky Crasha Bandicoota, ale práve fakt, že na Playstatione vychádzajú aj pôvodné počítačové hry v požadovanej kvalite je rozhodujúci pre jej konečný obrovský úspech. Na Sony Playstation postupne vychádza všetkých päť dielov prvej generácie série Tomb Raider, prechádzajú na ňu zo Segy aj série FIFA, NHL a dokonca to zachádza tak ďaleko, že sú portované aj realtimové stratégie ako Command & Conquer, alebo Dune 2000. Teda hry, ktoré boli jednoznačne pôvodne vytvorené na hranie s myšou a klávesnicou. Popularita prvého Playstationu vzrástla natoľko, že hry na neho vychádzali rekordných 12 rokov. Dokonca ešte dlho aj po uvedení oveľa výkonnejšieho Playstationu 2 na trh v roku 2000. Predaje sa oživili aj s príchodom zmenšenej verzie s názvom PS One. Poslednou hrou bola FIFA Soccer 2005, aj keď v Japonsku ešte nejaký čas vychádzali niektoré staršie tituly nanovo v rámci edície Legendary Hits. 1994 – 1995 Sega aj Nintendo reagujú… Dovtedajšie dominantné spoločnosti, teda Sega aj Nintendo o vedeli o pripravovanom vstupe tretieho hráča v podobe Sony a mali už pripravené odpovede. V každom prípade bolo potrebné technicky reagovať hlavne na príchod novej, 32bitovej éry a každá s týchto spoločností reagovala po svojom. Prvá bola na ťahu Sega. Po spomínanom nepríjemnom fiasku s 32-bitovými nadstavbami pre 16 -bitový Sega Mega Drive prichádza na trh 32-bitový Sega Saturn, teda už plnohodnotná konzola zohľadňujúca dramatický nárast výkonnosti v oblasti videohier. Sega Saturn vyzerala na papieri oveľa lepšie, než Sony Playstation. Rovnako bola síce založená na novej CD mechanike, ale vedela toho oveľa viacej, než len prehrávať hry. Napríklad ponúkala aj pripojenie k internetu, aj keď len za predpokladu nadstavbového hardware a v obmedzenej miere. Všetko vyzeralo výborne. Sega mala v tomto odvetví oveľa lepšie meno, než Sony a na trh sa jej podarilo uviesť Saturn ešte o mesiac skôr, než to Sony urobila zo svojim Playstationom (presnejšie v novembri 2004). Behom jedného dňa sa v Japonsku predalo až 200 000 kusov Sega Saturnu. Nástup bol výborný a Sony Playstation, ktorá nasledovala až v decembri sa mu nemohla s predajmi sprvoti vyrovnať. Saturn priniesol najmä veľa vynikajúcich konverzií z mincových automatov (napríklad Sega Rally Championship), ale štandardom sa už začali stávať náročnejšie 3D hry, v ktorých nebol hardware Saturnu a ani samotná Sega nijak zvlášť silní. A tak, aj keď sa Sony zo svojim Playstationom rozbiehali iba pozvoľna, vďaka hrám ako Ridge Racer a najmä silnejšiemu výberu herných titulov sa dostala pred svojho konkurenta. Playstation mal navyše oproti Saturnu oveľa jednoduchšie prostredie pre programovanie hier a preto Saturn zostal opustený na poli vývojárov tretích strán. Segu tak podporovali len verní, ako bol napríklad Capcom a to nakoniec nestačilo, pretože aj tí robili zbytočné chyby najmä v oblasti marketingu. Chybné boli aj rozhodnutia ohľadom rôznych licencií. Napríklad dodnes kultová hra Resident Evil sa tvorila pôvodne hlavne na Saturn, kde mala časovú exluzivitu. Lenže spoločnosť Virgin, ktorá mala licenciu pre európsku distribúciu s PAL verziou pre Saturn, tak dlho otáľala, až si každý kto si chcel Resident Evil zahrať v Európe, kúpil Playstation kde bola táto hra už niekoľko mesiacov dostupná. Nehovoriac o tom, že Playstation verzia vyzerala trochu lepšie, ako aj vidieť na tomto porovnávajúcom videu: Posledným klincom do rakvy Saturnu bola jeho vysoká cena – 399 dolárov oproti 299 dolárov za Playstation. Zlý marketing, kde boli zbytočne znevýhodnení európski hráči, nikdy naplno nevyužitý potenciál hardware, vysoká cena a oveľa menší výber hier – to bola priam vražedná kombinácia, ktorá pomerne skoro poslala Saturn do priepasti dejín. Sega neskôr oficiálne priznala kvalitatívny nedostatok softwaru pre túto platformu a predaj ukončila. Nintendo sa v tých rokoch (1994 – 1995) tomto veľkému súboju iba prizeralo, ale na pozadí už pripravovalo svoju novú konzolu piatej generácie. Tá vyšla až v júni 1996 v Japonsku pod názvom Nintendo 64, aby tak zvýraznila, že vychádza už z novej, 64-bitovej architektúry. V Európe vyšlo Nintendo 64 až v marci 1997 a od začiatku bolo jasné, že nemôže a ani nechce zosadiť Playstation zo svojho trónu. Filozofia tejto firmy sa totiž zameriavala už iba hlavne na svoje exkluzívne tituly a postavila svoju predajnosť na verných hráčoch a hlavne na japonskom trhu. V neposlednom rade sa odlišovala aj tým, že vyšla v mnohých farebných variantách. Konzola bola uvedená na západný trh spolu s hrami Super Mario 64 a Pilotwings 64. Práve osvedčení maskoti, ako boli nesmrteľní Mario, či Donkey Kong, či exluzívne tituly ako Golden Eye (1997), Perfect Dark (2000) spolu s úspešnými handhelmi postačovali Nintendu k ďalšiemu pohodlnému prežitiu na videohernom trhu. Nintendo aj naplno využilo dva roky vývoja navyše a tak hry vyzerali oveľa uhladenejšie a lepšie než na konzolách Sony Playstation alebo Saturn. Sega sa však nemienila vzdať súboja o prvenstvo a po neúspechu Saturnu usilovne pracovala na novej konzole so vznešeným názvom Dreamcast. Avšak do hry sa mal už onedlho zapojiť ďalší, v poradí už štvrtý hráč, americký softwarový gigant Microsoft. V ďalšej časti nášho seriálu však opustíme súboj videoherných spoločností a trochu bližšie sa pozrieme na jednotlivé herné tituly a žánre, ktoré sa začali v deväťdesiatych rokoch naplno rozvíjať rôznymi zaujímavými smermi. Komentuj!
