Drawn to Death – Nalomená ceruzka

Drawn to Death je arénová strieľačka z tretieho pohľadu, ktorá sa od ostatných zástupcov žánra líši predovšetkým nevšedným grafickým spracovaním. Hra sa totiž odohráva v denníku teenagera a vizuál tak silne pripomína klasické ceruzkové kresby. Pozadie je preto prevažne biele a orientujete sa pomocou obrysových čiar. Toto rozhodnutie sa možno javilo dobre v pred-produkčnej  fáze vývoja, lenže faktom je, že sledovať hru dlhšiu dobu v behu dokáže byť poriadne náročné.

Recenzovaná verzia: PlayStation 4

Prvýkrát som Drawn to Death spúšťal tretí deň po jej vydaní. Okamžite ma však nemilo prekvapil fakt, že nájsť akéhokoľvek protihráča bolo veľmi zdĺhavé a často končilo neúspechom. Na multiplayerovú hru, ktorá je distribuovaná prakticky zadarmo – v rámci PS Plus programu, to pôsobí až neuveriteľne. Keď si ju porovnáte napríklad s Rocket League, ktorý bol distribuovaný úplne rovnako, tak je vidieť, že niekde asi bude problém. Enormný celosvetový úspech Rocket League a nezáujem o Drawn to Death tvoria dva obrovské protipóly. Prečo je tomu tak, vám priblížim v nasledujúcich odstavcoch.

Čo môže byť na čmáraniciach v zošite zlé?

Grafický prejav pôsobí uleteným dojmom a snaží sa byť výnimočný za každú cenu. Mne osobne sa nepáči, no beriem, že niekomu môže sadnúť. Aby som bol férový, naozaj to nie je iba o ňom. Takže poďme pekne poporiadku. V hre proti sebe nastupujú štyria hráči v troch rôznych módoch. Tímový multiplayer (2 vs 2), Single muliplayer (každý sám za seba) a Organ donor (srdiečka zo zabitých protivníkov premieňate na body).

Máp je celkovo osem a až na výnimky pôsobia rôznorodo. Nevynikajú šírkou a sú skôr vertikálne, čo predstavuje hneď niekoľko poschodí. Okrem štandardných ciest obsahujú aj teleporty na rýchly presun a hromadu zbraní a bonusov na zozbieranie. Nepríjemné bolo že dobrých 90 percent zápasov hra nenapojila štyroch hráčov a bojovali tak proti sebe 2 vs 1, či 1 vs 1. Mapy nie sú stavané na takéto malé počty účastníkov a preto ma tieto zápasy iritovali. Z môjho pohľadu by som uvítal pokojne aj 4 vs 4, no hra to neumožňuje.

Nech je bojisko akékoľvek, väčšina hráčov bude tráviť väčšinu času skákaním a poletovaním vo vzduchu. Bojovať sa dá síce aj kontaktne, zbrane na diaľku však prevládajú. Tých je na výber dostatok a okrem klasických pušiek môžete používať raketomety, hernú konzolu, ktorá strieľa výbušné projektily, alebo napríklad torzo hádzanára, ktorý po súperoch hádže lopty. Nové zbrane otvárate hernou menou vo forme červených kľúčov. Veľmi mi chýbali štatistiky zbraní a práve  kvôli ich absencii vôbec netušíte, ktorá zbraň má aký efekt. Počítajte s tým, že protihráča hneď neodrovnáte ani strelou z raketometu a nabíjanie je skutočne zdĺhavý proces. Ustrieľať súpera napríklad použitím samopalu je preto celkom oriešok. Väčšina hráčov preto bude asi používať špeciálne zbrane ako spomenutú hernú konzolu. Význam základných zbraní sa stráca hneď v prvých zápasoch a je to škoda. Väčší balanc na bojisku skutočne chýba.

Na výber je hneď šestica bojovníkov od pankáča s gitarou až po podivnú ženu v bikinách s hlavou žraloka. Všetci sú k dispozícii od úplného začiatku bez nutnosti postupného odomykania. Každá postava má dva špeciálne útoky a jednu schopnosť. Vojak môže napríklad použiť raketomet so siedmimi strelami v rade no na zabitie súpera s plným životom žiaľ nestačí ani to. Pankáč vám zahrá na gitare tak energicky, až vám z toho praskne hlava – stačí byť v zóne jeho dosahu. Svalnatý medveď s motorovou pílou sa môže na čas zneviditeľniť a žraločia slečna má poruke vystreľovací hák. Všetky schopnosti sú k môjmu prekvapeniu taktiež použiteľné od začiatku a nemusíte si ich nijak zaslúžiť. Vyváženosť postáv týmto pokrivkáva a preto sa s niektorými z nich v zápasoch vôbec nestretnete.

Okrem dvoch zbraní, ktoré si beriete do zápasu, sa ďalšie povaľujú kade-tade po mape, spolu s rôznymi bonusmi ako napríklad hamburger, ktorý vám doplní život. V rámci herných módov som si najviac obľúbil Organ Donor. V ňom sa dalo aspoň trochu taktizovať a vymykal sa obyčajným death / kill zápasom. V tomto móde z každého zabitého súpera či spojenca vypadáva srdiečko, či dokonca viac ak si ich nesie z predchádzajúcich bojov. Body sa získavajú vložením nazbieraných srdcí do pohyblivej fialovej zóny, v ktorej je nutné nejaký čas vydržať. Smrťou však prichádzate o všetky získané srdcia a vašou úlohou je zabrániť súperovi, aby ich do zóny vložil on. Je tu ešte jeden zaujímavý prvok – keď zomriete, tak si môžete takticky zvoliť okamžitý respawn na mieste, musíte však počítať s tým, že vaše zdravie bude iba polovičné.

Bohužiaľ si nemôžete vybrať, ktorý mód chcete hrať a hra vyberá náhodne za vás. Je to veľký mínus, pretože zvyšné dva módy sú celkom obyčajné.

Posledným negatívom, ktoré musím spomenúť sú veľmi dlhé nahrávacie časy. Od spustenia hry po prvé menu som nameral aj viac ako dve minúty statickej obrazovky. Hra v tomto stave pôsobí viac ako beta verzia než finálny produkt. Rovnako zdĺhavé je aj vyhľadávanie protihráčov alebo prechod do menu. Hra sa snaží obracať všetko na humor, ale svojím prístupom ma nerozosmiala ani jedenkrát.

Sú tu aj dobré nápady

Zaujímavo pôsobí nástup na bojisko, hráč sa po respawne ocitá nad zošitom a ceruzkou posiela postavu znova do boja. Dopad sa dá počas letu kontrolovať a preto sa môžete ocitnúť kde len potrebujete, aby ste ihneď pomohli svojmu spoluhráčovi, alebo naopak dostali sa k špeciálnej zbrani. Váš dopad však znázorňuje terč, ktorý je viditeľný pre všetkých a preto zabudnite na moment prekvapenia. Odstránením tohto terča by pritom hra jedine získala.

Medzi jednotlivými bojovníkmi existuje takzvaný nemesis systém na princípe známej hry kameň, papier, nožnice. Znamená to, že jeden charakter je omnoho náchylnejší na poškodenie od konkrétneho proticharakteru. Tento nápad tiež hodnotím pozitívne aj keď vo videohernom svete nejde o nič nové.

Každá postava môže meniť svoj vzhľad vo forme skinov. Tie si otvárate progresom v hre, ale môžete si ich samozrejme aj zakúpiť za skutočné peniaze z PlayStation obchodu. Za peniaze si môžete odomknúť napríklad aj všetky zbrane. Ponuky na nákup na vás vyskakujú naozaj často. Autori sa snažia zarobiť, kde sa len dá. Či sa na to niekto naozaj chytí, to môžem len hádať. Mne osobne na vzhľade postavy záleží len minimálne. Zakúpiť si však môžete napríklad aj skin silno pripomínajúci Kratosa zo série God of War. Nie je to vôbec prekvapivé, nakoľko za Drawn to Death stojí tvorca David Jeffe, známy hlavne vďaka tejto sérii.

Bodka nakoniec

Popravde som sa zamýšľaľ nad tým, čo viedlo vývojárov z The Bartlet Jones Supernatural Detective Agency k tomu, že sa rozhodli premeniť bizarný nápad na plnohodnotnú hru a venovať jej tak roky svojho života. David Jaffe a jeho God of War totiž vo videohernom svete niečo znamenajú. No v tomto, zatiaľ jeho poslednom, projekte jeho skúsenosti vôbec nevystupujú do popredia. Vonkoncom nepochybujem, že tvorcovia svoje dielo, ktoré patrí každým svojim pixelom medzi nezávislú tvorbu, naozaj milujú. Drawn to Death však pôsobí, akoby vznikol primárne pre nich a úzky okruh ich priateľov. Mňa si však tento titul nedokázal získať.

Komentuj!