Zaregistrovať sa

Heslo vám bude zaslané na vás.

Francúzski vývojári z Dontnod Entertainment sa po neveselej cyberpunkovej budúcnosti a súčasnosti tentokrát rozhodli pre návrat do minulého storočia. Ako sa vydarila ich očakávaná novinka Vampyr zasadená do Londýna sužovaného ničivou pandémiou?

Recenzovaná verzia: PC

Mám rád Dontnod Entertainment. A to hneď počnúc ich debutom Remember Me, ktorý pritom ani zďaleka nezbieral také ovácie ako ich ďalší titul, päťdielna epizodická adventúra Life is Strange. Tú hráči doslova zbožňovali a štúdio, ktoré bolo po vydaní svojej prvotiny na pokraji krachu, aj vďaka tomuto nečakanému úspechu povstalo z popola ako bájny vták Fénix. Preto niet divu, že ich upírska novinka, odohrávajúca sa v post-viktoriánskom Anglicku, budila výraznú pozornosť. Očakávania boli o to väčšie, že Vampyr, pôvodne ohlásený už v roku 2015, sa od samého začiatku profiloval ako ich doposiaľ najambicióznejší projekt. A minimálne za seba môžem skonštatovať, že im to vyšlo aj do tretice.

Píše sa rok 1918 a v Londýne zúri mimoriadne ničivá španielska chrípka. Hlavný hrdina, doktor Jonathan Reid ňou síce netrpí, no trápia ho iné, nemenej výrazné, problémy. Dezorientovaný sa totiž prebúdza na hromade mŕtvol, je na pokraji síl a zdá sa, že sa v ňom čosi zmenilo. Náhly smäd po krvi si prakticky okamžite vyberá vysokú daň a Jonathanovi, šokovanému vlastným činom, neostáva nič iné, len sa vydať na bezhlavý útek. Šťastím v nešťastí je, že pomerne rýchlo nachádza spojencov a i v dôsledku toho sa rozhodne prijať svoju novú formu existencie a využiť ju na to, aby raz a navždy zbavil Londýn hrozivej nákazy.

Oproti predošlým hrám štúdia Vampyr nepredstavuje iba tematický, ale i žánrový skok. Jeho tvorcovia sa tentokrát posunuli od akčnejšieho, respektíve adventúrnejšieho poňatia smerom k RPG, no hlavné klady ich tvorby zostali zachované. V Dontnode totiž dokážu prísť s ambicióznym námetom a vedia ho podporiť pútavým svetom plným zaujímavých charakterov, v ktorom nie je núdza o viacero silných tém. A ani Vampyr na tom, našťastie, nie je inak. Hoci vývoj príbehu vyložene neprekvapí, zápletka ako taká dokáže príjemne potešiť tým, akým spôsobom narába s postavami a navyše sa jej darí výborne pracovať i s ústredným vnútorným konfliktom hlavného hrdinu. Ten to nemá ako upír práve najjednoduchšie a hoci ho odhodlanie tiahne k záchrane svojho mesta, súčasne musí neustále bojovať s chuťou po krvi.

Hra si zaslúži pochvalu už len za to, že tento konflikt dokáže plnohodnotne predávať v rámci herných mechaník. Vampyr je na prvý pohľad tradičným RPG titulom, ktoré sa od väčšiny klasík líši akurát tým, že po vzore The Witcher 3: Wild Hunt, či Deus Ex: Human Revolution vám neumožňuje vytváranie vlastnej postavy. Hrdinu si dokonca nemôžete upraviť ani len po vizuálnej stránke, z čoho viac-menej vyplýva, že odpadá i akékoľvek vylepšovanie vašej postavy prostredníctvom nových oblekov, či brnení. Štatistiky vašej postavy môžete dvíhať iba klasickým levelovaním a práve tu to začína byť naozaj zaujímavé.

Zvyšovanie úrovne vašej postavy totiž priamo závisí od toho, akým spôsobom chcete postupovať v samotnej hre. Pokiaľ sa budete riadiť heslom“ účel svätí prostriedky“ a vysávať nevinné obete, vaša sila bude postupne narastať. Skúsenosti môžete, samozrejme, získavať aj plnením hlavného príbehu, či vedľajších úloh a odrobinky sa vám ujdú aj za zabíjanie nepriateľov. Ak sa však rozhodnete výrazne obmedziť svoju túžbu po krvi, musíte počítať s tým, že k najsilnejším variantom pasívnych, či aktívnych upírskych schopností sa jednoducho nedostanete. A verte, že následný rozdiel v obtiažnosti je bezpochyby citeľný. Z toho dôvodu sa ponúka dôležitá otázka – pokiaľ práve nepatríte k hráčom vyhľadávajúcim akúkoľvek výzvu, v čom teda spočíva údajná dilema a čo presne vám bráni zakrádať sa tmavými uličkami a vysávať jednu osobu za druhou?

Postavy, ktoré môžete pridať na svoj zoznam obetí, sú totiž zdrojom vedľajších úloh, prípadne ide rovno o obchodníkov, zásobujúcich vás materiálmi, či zbraňami. Francúzskym tvorcom sa každopádne podaril husársky kúsok, pretože každá zo šesťdesiatich postav je unikátna a takmer okamžite vám dokáže utkvieť v pamäti. Jednotlivé charaktery disponujú vlastným minipríbehom, spájajú ich i rôzne sociálne väzby – dokonca i s vami – a zabitie každého z nich vám dá hra patrične pocítiť. Po tomto čine navyše môžete naisto počítať s viacerými následkami, od ich celkového nepriateľskejšieho postoja až po vyššie ceny obchodníkov. To však, pochopiteľne, nie je zďaleka všetko.

Stav každej zo štyroch oblastí mapy sa totiž priamo odvíja od počtu jeho obyvateľstva a jeho zdravia. Tento ukazovateľ sa neustále mení po každom spánku, predstavujúcom jedinú možnosť ako si aktivovať nové schopnosti. Podpisujú sa na ňom i rôzne choroby, pravidelne zasahujúce jeho obyvateľov, a tie je vhodné liečiť, aj pokiaľ práve nepreferujete pacifistický prístup. Zdravá krv vám totiž logicky prináša o niečo väčší úžitok, pričom jej kvalitu ovplyvňuje aj dôkladná znalosť danej postavy. K potrebným informáciám sa pritom občas dostanete práve i plnením vedľajších úloh. No a v prípade, ak štvrť stratíte – či už svojou pasivitou, či bezmyšlienkovitým zabíjaním všetkého živého – stane sa z nej vojnová zóna s apokalyptickými kulisami, kde budú všade číhať silnejšie beštie a lovci upírov si budú na každom rohu vyrovnávať účty so svojimi odvekými nepriateľmi. Žiadna šanca na reparát inak neexistuje, nakoľko hra podporuje iba jeden autosave. Ak sa už raz nejak rozhodnete, musíte s tým žiť…alebo rozohrať hlavný príbeh odznova.

To či sa rozhodnete potlačiť svoj chuť na krv, alebo nie, samozrejme, neovplyvňuje iba obtiažnosť, ale má dopad aj na samotný príbeh, konkrétne jeho záver. Kým morálne voľby v rámci questov sú nezriedka skôr iluzórne (no česť niekoľkým rozhodnutiam v rámci hlavného príbehu, kde môže byť dopad navyše úplný iný ako pôvodne čakáte), ak zachránite Londýn od smrtiacej epidémie, no súčasne za sebou necháte hromadu zbytočných mŕtvol, najlepší dostupný koniec vám bude logicky odopretý. Autori sa každopádne nechali počuť, že hru je možné prejsť bez jediného zabitia, akurát to bude predstavovať poriadnu výzvu. Toto tvrdenie však treba uviesť na správnu mieru. Minimálne bossfightom sa totiž určite nevyhnete a občas vás po ich ukončení naozaj nečaká žiadne alternatívne riešenie problému. Hrou je však rozhodne možné prejsť bez zabitia rádových občanov, pričom nepriateľom v uliciach sa dá vyhýbať aj pomocou tieňovej podoby – tú si však musíte najprv aktivovať ako jednu zo schopností.

Súbojový systém inak nepatrí k najväčším prednostiam titulu, je však funkčný tak akurát na to, aby mu nerobil žiadnu hanbu. Svojim štýlom čiastočne evokuje Bloodborne od FromSoftware, či už akčnejším poňatím s dôrazom na rýchle úskoky, alebo možnosťou získať späť počas boja časť zdravia – v tomto prípade čiastočným vysatím protivníka. Prítomné sú i strelné zbrane, ktoré mi však až tak neprirástli k srdcu a plne som si vystačil s kombináciou chladných zbraní a špeciálnych schopností. Samotné zbrane si môžete, pochopiteľne, i vylepšovať, pričom v neskorších fázach to predstavuje skôr nutnosť ako možnosť. Čo sa týka samotných nepriateľov, hoci v podstate bojujete iba s inými formami upírov a ľudskými lovcami, nechýba im adekvátna variabilita a na každého platí trochu iný postup.

Svet v ktorom sa pohybujete každopádne nemôže svojou veľkosťou konkurovať titulom typu The Elder Scrolls V: Skyrim, no o to sa vývojári ani nesnažili. V podstate ani nejde o open world v klasickom slova zmysle, pretože mapa je rozdelená na rôzne úseky, medzi ktorými sa nedá kedykoľvek a kdekoľvek presúvať. Vstup do niektorých oblastí si najprv musíte odomknúť postupom v príbehu a ani to neznamená, že sa medzi nimi môžete pohybovať voľnejšie, pretože niektoré vchody si musíte otvoriť z druhej strany. A pokiaľ to náhodou nespravíte, čaká vás komplikovaná cesta uličkami naokolo. K tomu treba prirátať fakt, že absentuje akýkoľvek fast travel a z pohľadu niektorých hráčov to môže pôsobiť zbytočne zdržujúco. Z hľadiska herných mechaník je to však relatívne ospravedlniteľné tým, práve takto môžete bezprostredne pocítiť stav danej štvrte na vlastnej koži.

Hoci sa Vampyr môže do istej miery prezentovať ako trojáčková záležitosť, bola by chyba od neho očakávať úroveň najväčších titulov súčasnej doby. Len po vizuálnej stránke určite nejde o súčasnú špičku a hoci je zvolený art štýl rozhodne príjemný a na viacerých miestach poteší sympatickou mierou detailov, pri dôkladnejšom rozbore rýchlo odkrýva svoje limity. Jednotlivé lokality síce dýchajú atmosférou, no pohľad zblízka na niektoré textúry občas dokáže až nemilo prekvapiť. Najideálnejšie nepôsobia ani tváre ľudských NPC a aspoň hudba, či dabing netrpia výraznejšími problémami. Technická stránka, ako celok, by ešte potrebovala trochu vyladiť, našťastie, však nejde o nič zásadné. Hoci vám hra dáva v pravidelných intervaloch najavo, že za ňou stojí menší tím, a nie všetko v nej funguje stopercentne, celkovú kvalitu zážitku to nijak zvlášť neťahá nadol.

Čo hru naopak tiahne ešte vyššie, je absencia kvalitnej konkurencie v upírskom subžánri. Ruku na srdce, koľko kvalitných hier s upírskou tematikou ste mali možnosť vyskúšať si v poslednej dobe? Práve v tomto smere získava Vampyr plusové body navyše a vydarenejší upírsky titul tu dosť možno nebol od legendárneho Vampire: The Masquerade – Bloodlines. Menší zázrak je už len to, že sa Dontnodu tak ambiciózna záležitosť nerozsypala pod rukami a všetko v podstate funguje, tak ako má. V dôsledku toho sa i menšie chybičky na kráse dajú prepáčiť o niečo ľahšie a výborne vystavaný svet s charizmatickým ústredným (anti)hrdinom, vás dokáže pohltiť až, kým nenabehnú záverečné titulky. A hoci sa Vampyr nebude objavovať na popredných priečkach v záverečných zhodnoteniach roka 2018, z môjho pohľadu sa doň výrazne zapísal už teraz.

Hru na recenziu poskytla spoločnosť

Vampyr - Interview s upírom
Vampyr predstavuje povinnosť pre všetkých fanúšikov upírskej problematiky a kvalitných RPG, ktorých nie je nikdy dosť. Vývojári z Francúzska to zase raz dokázali.
Pozitíva
  • Výborne vymyslený svet, kde nie je núdza o silné témy
  • Herné mechaniky korešpondujú so samotným príbehom
  • Dokonale zachytená atmosféra Londýna minulého storočia
Negatíva
  • Vizuálna stránka v niektorých oblastiach citeľne zaostáva
  • Niektoré dizajnérske rozhodnutia a menšie nedomyslenosti
85%Celkové hodnotenie
Hodnotenie čitateľov: (8 Hlas)
84%

Komentuj!

komentárov