Dark Souls: Remastered – Vybrúsený diamant?

Keď málo známi japonskí vývojári zo štúdia FromSoftware vydali v roku 2009 drsné akčné RPG s názvom Demon’s Souls, zrejme ani sami nepredpokladali, aký úspech sa im podarí dosiahnuť. Záujem hráčov bol obrovský a s príchodom jeho nástupcu Dark Souls, ktorý pôvodný koncept ešte vylepšil, sa začal pomaly rysovať nový žáner. Hlavný dizajnér hry Hidetaka Miyazaki prišiel svojho času s tak fenomenálnym leveldizajnom, že ostatní vývojári sa ho snažia márne pokoriť ešte teraz. Aj vďaka nemu sa prvý Dark Souls skrátka raz a navždy zapísal zlatým písmom do histórie videohier. Ako sa vydarila jeho remasterovaná verzia s názvom Dark Souls: Remastered?

Recenzovaná verzia: PC

Ešte dnes, dlhých sedem rokov od vydania, je prvý Dark Souls stále živou záležitosťou, ktorá sa často spomína na fórach a neustále vychádzajú nové tituly, snažiace sa aspoň trochu napodobniť tento koncept. Kultový status hra získala aj vďaka neustále zdôrazňovanej vysokej náročnosti, u ktorej vám však nielen ja, ale aj ostatní veteráni potvrdia, že ide len o mýtus. Dark Souls sa skrátka musíte naučiť hrať a pochopiť, že vám zďaleka nestačí iba vylepšovanie štatistík, či získavanie lepších zbraní a zbrojí, ako je tomu u iných RPG. Kým u bežných RPG vás často poteší získanie ultimátnej zbrane, či zbroje a ste takpovediac za vodou, v Dark Souls to neznamená ani polovicu úspechu. Uspokojenie vám prinesie možno len pocit, že ste konečne našli fintu, ako zdolať toho zdanlivo neporaziteľného bossa, alebo ste možno našli takú zbraň, ktorá aktuálne vyhovuje vašim požiadavkám a štýlu.

A rovnako netradične na to ide aj samotný príbeh. V úvodnej videosekvencii uvidíte akýchsi veľkých lordov a ich vojnu proti drakom. Napriek tomu vám tento úvod vôbec nevysvetlí pôvod ich civilizácie, ako fungovala, a dokonca sa ani náznakom nedozviete, prečo vlastne táto vojna s drakmi vôbec nastala. Dark Souls je možno zdanlivo klasické západné fantasy, avšak je podávané hlavne z východnej perspektívy. A východné mýty mali vždy tendenciu nezaoberať sa príčinami, či následkami udalostí a miesto toho takmer vždy cielili skôr na konkrétnu tému príbehu. Keď sa pozriete na príbeh Dark Souls zo západnej perspektívy, ste sklamaní z absencie logiky a z toho, že tamojší svet nie je poriadne vysvetlený. Darmo viete napríklad z popisov zbraní a veci ich detailnú históriu, keď o histórii Lordranu ako celku neviete takmer nič. Okrem toho z príbehu cítiť aj Lovecrafta, ktorý síce dokázal podrobne opisovať geológiu krajín, ale neponúkal veľa odpovedí na nastolené otázky.

Zápletka Dark Souls sa skrátka odvíja skôr v pozadí a hra od vás chce, aby ste sa snažili objasniť si všetko sami. Svojho času som svoj pohľad na celý príbeh ponúkol i v našom tematickom článku. Rovnako, ako v príbehu, či fungovaní sveta každopádne nájdete i obrovské logické diery a podobne je to aj u herných mechaník. Napríklad iluzórne steny často nedávajú zmysel a ich význam a pôvod nie je vôbec vysvetlený. Aj prístup do jediného DLC je tak ukrytý, že nepoznám veľa hráčov, ktorí ho dokázali odhaliť bez akejkoľvek pomoci. V hre totiž skutočne nie je jediný jasný náznak, kde by sa mal nachádzať, a jediný spôsob, ako sa k nemu dostať, je až zbytočne komplikovaný. Má to zmysel z logického hľadiska? Veľmi nie. Z tematického hľadiska to však dáva o niečo väčší zmysel.

Poďme sa však venovať samotnému remasteru. Zmien je z globálneho pohľadu len málo, takže v podstate nie je problém vymenovať ich len tak z hlavy. Veteráni série si inak najskôr všimnú fakt, že použiteľné veci sa po zdvihnutí automaticky nevložia do aktívneho slotu, ale treba si ich ručne navoliť, tak ako v Dark Souls II. V tomto smere je vidieť snahu tvorcov prispôsobiť prvým diel tým nasledujúcim, ktoré priniesli niekoľko zaujímavých vylepšení. To sa týka aj napríklad aj samotných duší, či humanity, ktoré už teraz môžete konzumovať naraz vo väčších množstvách a nemusíte sa zdržovať s každou položkou zvlášť. Takisto platí, že po objavení niektorého covenantu už nemusíte vždy utekať za danou postavou, ktorá ho obsluhuje, ale môžete sa k nemu pripojiť kedykoľvek pri ohnisku. Jednou z ďalších zmien je použitie sieťového kódu a pravidiel pvp z Dark Souls III, takže je možné hrať co-op pomocou hesiel a hra podporuje až 6 hráčov naraz. A asi najväčšou zmenou oproti pôvodnému Dark Souls je pridanie ďalšieho ohniska v katakombách, kde sa nachádzal jeden z najhoršie dostupných kováčov.

Takže suma-sumárum, čo sa týka hrateľnosti je zmien pomenej, ale všetky sú zakomponované citlivo a všetky sú k lepšiemu. Asi najočakávanejšími zmenami sú, pochopiteľne, tie vizuálne. Tu však treba hneď skraja poznamenať, že grafika zostala prakticky nedotknutá. Nakoľko som si viackrát znovu vyskúšal i niektoré lokality z Dark Souls: Prepare to Die Edition, môžem potvrdiť, že nejaké zmeny sa síce udiali. Nejde však o nič, čo by vám okamžite padlo do oka a občas je to len o tom, že viacero stien, či dlaždíc dostalo zopár textúr navyše. Veteráni série si asi rýchlo všimnú nové environmentálne efekty, ako je jemná hmla, či výrazne upravený plápolajúci oheň na ohnisku. Vzdialené stavby, či lokality sú v novej verzii o niečo výraznejšie a viditeľnejšie. Niektoré lokality, ako napríklad legendárne Anor Londo, pôsobia vďaka zmene svetelnosti o niečo krajšie a čistejšie.

Kontrast svetla a tmy mi síce v niektorých prostrediach pripadá až príliš extrémny, ale na druhej strane, nič vám nebráni tieto prvky dodatočne upraviť v grafickom nastavení. Z umeleckého hľadiska však hra vyzerá takmer rovnako. To pravdepodobne platí aj o jednotlivých protivníkoch. Pravdepodobne preto, lebo počas zúrivého súboja s Capra démonom som skutočne nestíhal detailne skúmať, či jeho telo neobsahuje viac detailov, než predtým. Ak ste náhodou očakávali niečo viac ako drobné vizuálne zmeny, potom pre vás bude tento remaster menším sklamaním. Rovnako nie je prítomná ani “bloodbornovská“ rýchlosť pohybu, ktorú do série priniesol Dark Souls III. Fakt, že hra už konečne beží stabilne na 60 FPS, vôbec neznačí jej zrýchlenie, akurát podstatne plynulejšie hranie.

Pre koho je vlastne tento remaster určený? Dá niekto, kto už nahral stovky hodín v pôvodnej hre a vyskúšal väčšinu štýlov či postáv, peniaze za jediné nové ohnisko navyše? Potrebuje podobný hráč skutočne možnosť používať viacero duší naraz a ocení o niečo detailnejšie prostredie? Je pravdou, že PC hráčov určite poteší oficiálna podpora klávesnice a myši, no i tak. Z pohľadu niekoho, kto vlastní pôvodný Dark Souls, remaster skutočne neprináša skoro žiadnu pridanú hodnotu a to je určite škoda. Avšak vzhľadom k tomu Dark Souls je hra, pre ktorú je potrebné udržovať servery a nemá žiadne miktrotransakcie, uznávam, že by nebolo veľmi logické rozdávať ju zdarma.

Dark Souls: Remastered je ako vybrúsený diamant… Môže mať ostrejšie hrany, môže mať nový lesk, ale stále ide o rovnaký diamant s identickou hodnotou. Nemôžete ho brúsiť príliš, pretože sa môže stať, že to preženiete a nakoniec z neho ubudne. Rovnako to je aj s týmto remasterom. Autori k nemu pristúpili tak, aby nič nepokazili a v tomto jednoznačne uspeli. Pokiaľ ste tento kultový titul ešte nehrali, hlavne na PC máte ideálnu možnosť zahrať si ho bez toho, že by ste naň museli aplikovať fanúšikovské fixy. A ak vám tieto, skutočne len drobné zmeny nestačia, neostáva vám nič iné len čakať, čo prinesie budúcnosť. Hoci sa zdá, že druhým DLC do Darks Souls III sa príbeh uzavrel a tamojší svet zomrel, je to skutočne tak? Napokon príbeh celej série je príbehom o absolútnej nevyhnutnosti smrti a konca. Všetci a všetko, čo existuje alebo kedy existovalo, sa raz obráti na prach a keď zomrie aj tá posledná hviezda vo vesmíre, potom nastane pravá Temnota. A i napriek tomu, že séria sa točí okolo smrti, či definitívneho zániku, pre samotnú značku to zatiaľ paradoxne neplatí. Tá totiž i naďalej vykazuje určitú životaschopnosť, čo potvrdzuje aj tento remaster.